Můj čas

Autor: Marek Piváček | 23.3.2011 o 13:12 | Karma článku: 12,58 | Prečítané:  2046x

Sedím si v práci a počúvam skladbu z kultového seriálu Sanitka.

 

Je to neuveriteľné, ale aj po viac ako 25-tich rokoch mám vrytý v pamäti malý červený televízor a Sanitku, ktorú mali zapnutú moji (vtedy) mladí rodičia. Mal som štyri, možno päť rokov a bývali sme v malej 3-podlažnej bytovke v Malackách.

Pamäť je úžasná vec, ma dokonalú schopnosť to zlé odfiltrovať a pamätať si len tie krásne veci. Čas zahojí aj veľké rany, aj keď tie najväčšie zostanú pod nánosom ako spiaci obor. Tak i ja - v mysli si viem vybaviť naše detské bitky s cigánskymi chalanmi z neďalekej osady, prvé hokejové chrániče, ktoré mi otec vyrobil z tej žltej peny (ktoré mi všetci chalani závideli) ale aj krv stekajúcu z rozbitej hlavy.

Potom sťahovanie do Bratislavy. Škola v prírode na Zemplínskej Šírave - 6-roční špunti na tri týždne, za 150 Kčs. To bolo možné len v onom režime. Spolužiak Vlado, ktorý srdcervúco reval ešte aj v tretej triede. Dnes je z neho dvojmetrový chlap a otec.

Spolužiak Robo, narodený v ten istý deň ako ja, ktorý v piatej triede zomrel na rakovinu. Bol to prvý pohreb, na ktorom som sa zúčastnil.

Moja hanblivosť, keď som nechcel tancovať na triednej diskotéke. Prvé lásky, keď som dokonca i tancovať začal J. Posledné dni na základnej škole, keď nás naša triedna - p. Morávková - pozvala na vínko k sebe domov.

Prijímačky na matematické gymnázium, cool spolužiaci, chaty, výlety, futbal, radosť zo života, prísna chemikárka, ďalšie lásky. Najkrajšie štyri roky mojej mladosti.

Výška, brigády, skúšky, šampus s iným Vladom po prvej z nich.

Prečo to všetko vlastne píšem?

Nedávno bola u nás moja skoro 87-ročná "starenka ze Záhorá". Chcela ešte vidieť našu Anetku, vraj predtým ako sa odoberie na druhý svet. V jej tvári sa črtal zármutok (možno i strach), že ten život tak rýchlo prešiel. Akoby ju čas prekvapil. Aj keď viem, že svoj život so starečkom prežili síce skromne na dedine ale pekne.

Nedávno som si uvedomil, že je tomu 25 rokov, čo som kráčal s otcom po boku do 1.triedy. Akoby to bolo včera. Rád by som prežil svoj čas tak, aby som raz mohol povedať, že to bol krásny život a aby to mohli povedať aj moji najbližší.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

KOMENTÁRE

Ako delfíny neprežili v službách ruského štátu

Plán počítal s 500 druhmi zvierat. V súčasnosti je v oceániu asi tridsať zvierat.

TECH

Bývalý šéf Newyorskej univerzity: Šikovní ľudia tu boli skôr ako školy

Existujú rôzne formy univerzitného vzdelania, najdôležitejšie je nájsť študentom to najvhodnejšie, hovorí pre SME JOHN SEXTON.


Už ste čítali?