Utrpenie ako dôkaz existencie neba

Autor: Marek Piváček | 6.4.2011 o 10:16 | (upravené 6.4.2011 o 10:25) Karma článku: 11,49 | Prečítané:  2399x

Obávam sa, že týmto článkom pobúrim a nahnevám nejedného čitateľa. Nechcem sa nikoho dotknúť a vôbec nie znevažovať utrpenie. Avšak...  

 http://buddhismweb.org/?cat=2

 

Ako som to teda myslel s tým nadpisom?

Keď som bol malý, bol som trochu divné dieťa. Kamaráti v škole sa snažili viac či menej rafinovaným spôsobom zatĺkať svoje zlé známky. Pre mňa, naopak, nebolo väčšieho trápenia ako keď som sa nemohol mojej mame vyžalovať, že som dostal trojku, nebodaj štvorku. To mi zostalo ešte dlhé roky.

Teraz, keď som dospelý a mám vlastné dieťa, zostali mi len úsmevné spomienky na moje „veľké" trápenia. Dostal som do vienka veľký dar zdravia a šťastné detstvo chránené dobrými rodičmi. Každý však raz príde do okamihu, keď v živote precitne. Keď zistí, že to už nie je detská hra. Aj keď mi moja polovička s miernou výčitkou zvykne vravieť, že ja ešte neviem, čo je to poriadne trápenie, mám pocit, že som už mal možnosť nahliadnuť do povestnej trinástej komnaty.

Keď som sa konečne dostal do Afriky ako dobrovoľník, moje šťastie trvalo len veľmi krátko. Po pár dňoch sa dostavil účinok liekov proti malárii so silnými depresiami a nebyť viery, asi skočím zo strechy miestnej misie. Po neslávnom návrate domov sa začal kolobeh sebaobviňovania, depky, odsudzovania, nechuti pokračovať v živote. Som veľmi vďačný mojej manželke za to ako pri mne stála, aj keď som bol len ľudská troska, ktorej sa zrútil svet. Pomoc prišla aj od rodičov a kamaráta Peťa, ktorý je psychiatrom a veľmi chápavým človekom.

Po dlhom čase sa život sa vrátil do šťastných dní. Ale...

... nie vždy je tomu tak.

Čo má povedať naša kamarátka, ktorá má mentálne aj fyzicky postihnutého syna, o ktorého sa už 16 rokov obetavo stará?! Nikdy nebola na dovolenke, jej život je pribitý k jeho vozíčku.

A akú radosť má v živote iná kamarátka, ktorá ovdovela ešte ani nie 30-ročná so štyrmi deťmi?!

Alebo matka, ktorej zomrelo dieťa krátko po narodení?!

My, ktorí sme neprežili, nepochopíme... Nikdy. Napriek bohorovným vyhláseniam a trápnym snahám potešiť. Bolesť, na ktorú sa nedá zabudnúť, tá sa nedá pochopiť, ak sa neprežije.

Napriek tomu.

Mamina s postihnutým synom je človek, ktorý sa vždy usmieva, vyžaruje z nej obrovský pokoj a ešte nikdy som ju nepočul sťažovať sa na svoj údel.

Kamarátka, vdova, si našla prácu v školskom klube, ktorá ju napĺňa a je veľmi vďačná, že ju má v regióne, kde je veľká nezamestnanosť. Vie sa potešiť z každej maličkosti.

Mama, ktorej zomrelo dieťatko po narodení, je opäť šťastnou mamičkou. Jej dcérka bude mať už tri roky a žijú svoj život v radosti.

V živote je veľa bolesti, často zomierajú nevinné deti, ľudia v Afrike a Ázii zomierajú od hladu a na základné choroby. Iní si žijú v prepychu, v luxuse. Kde sa podela spravodlivosť?! Kde je Boh, že toto všetko dopustí?!

Ja osobne si myslím, že na tejto zemi nebude nikdy spravodlivosť, vždy budú trpieť nevinní (i napriek snahe tisícov lekárov a ľudí s dobrým srdcom) a vždy bude na svete bieda.

Preto verím, že existuje iný svet, kde už nebude plač. Nechcem však, aby táto viera bola len lacnou náplasťou v čase utrpenia, pod ktorou hnisá rana. Chcem, aby táto viera prenikla celý môj život, aby uzdravovala všetky vzťahy. A aby mi pomáhala zmierňovať biedu ľudí i na tomto svete.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

KOMENTÁRE

Ako delfíny neprežili v službách ruského štátu

Plán počítal s 500 druhmi zvierat. V súčasnosti je v oceániu asi tridsať zvierat.

TECH

Bývalý šéf Newyorskej univerzity: Šikovní ľudia tu boli skôr ako školy

Existujú rôzne formy univerzitného vzdelania, najdôležitejšie je nájsť študentom to najvhodnejšie, hovorí pre SME JOHN SEXTON.


Už ste čítali?