Veľmajster Ján Markoš-Veľmi dobre sa šachom uživí sto ľudí na svete

Autor: Marek Piváček | 6.2.2013 o 10:00 | (upravené 6.2.2013 o 12:49) Karma článku: 13,83 | Prečítané:  8739x

Rozhovor s veľmajstrom Jánom Markošom, v súčasnosti najlepším slovenským šachistom. O tom, ako šachový veľmajster vníma kráľovskú hru, o mládeži, ale i vzdelávaní, teológii, ekologickom spôsobe života, fascinácii, hobby a pohľade na dnešný materiálny svet.

Ako sa človek stane šachovým veľmajstrom?

Je veľmi dôležité, aby mal vášeň pre šach. Nie je jednoduché stať sa dobrým šachistom len tak, že chcete uspieť, že sa zameráte na úspech. Pokiaľ má človek lásku k tej hre, to je dobrá vec. To vás nesie po dlhú dobu. Keď prídu súťažné aspekty hry, treba už aj popracovať na tom, aby bol človek úspešný, ale v princípe treba mať najmä záujem o hru.

Akou mierou je za úspechom talent a akou je to tvrdá práca?

Ľudia sa rôznia. Poznám šachových veľmajstrov, ktorí majú oveľa väčší podiel talentu a v princípe veľmi nepracovali. Napríklad dnešná svetová jednotka Magnus Carlsen je známy historkou, že keď mal štrnásť rokov, jeho tréner ho ťahal do práce vetou: „Magnus, s týmto prístupom sa svetovou jednotkou nikdy nestaneš."  Magnus len lakonicky odpovedal: „Myslíš?" On nie je šachistom, ktorý by nejako tvrdo pracoval, ani za šachovnicou ani mimo nej. Zdá sa, akoby tie ťahy vydychoval. Majster sveta Anand je na tom podobne. A potom sú ľudia, ktorí na šachu tvrdo pracujú. Skôr by som povedal, že ľudia, ktorým to nie je dané, sa na vrchol nedostanú. Je to dar.

Dá sa v tomto šach porovnať s iným športom, napríklad s behom?

Šach nie je toľko viazaný na telo. Keď bežec vynechá mesiac zimnú prípravu, už to nedobehne. V lete mu tie desatinky chýbajú, pretože telo musí prejsť tréningom. Šach je skôr o mysli, o duši. Preto sa možno viac podobá na umenie. Ako keď niekto fotografuje a má to v oku. Narodí sa s tým a jeho fotky majú zmysel. Niekto sa to technicky naučí, ale iskra mu chýba.

Takže je to skôr o dare?

Myslím, že áno. Je to podstatná časť.

Ako sa dá šach trénovať?

Laická predstava je, že dobrý šachista vidí ďalej, spočíta viac ťahov. Ale v skutočnosti silný šachista vidí hlbšie. Vidí viac vrstiev, viac dovnútra. Na to, aby toto dokázal, musí veľa poznať, napríklad historické vzory. Ako človek, ktorý číta nejaký klasický text, musí poznať iné texty, aby mu rozumel. Šachista musí byť kultúrne vzdelaný v šachu a potom sú aj časti, ktoré sa cvičia, napríklad taktické obraty. Ako cvičí telo, tak sa cvičí aj mozog. A napokon je to cesta sebaspoznávania, aby človek vedel , kde má slabiny, aby sa mohol chybám vyhnúť.

O mnohých veľkých šachistoch je známe, že boli dobrými športovcami. Kasparov plával, Karpov hral tenis. Je fyzická odolnosť taká dôležitá?

Fyzická pripravenosť je veľmi dôležitá, pretože šachová partia sa fyzickou náročnosťou vyrovná maturitám. Je to niekoľko hodín sústavného stresu a mentálneho výkonu. Pri šachovej partii rozhoduje najslabší ťah. Môžete hrať dlho dobre a potom sa to v nejakom okamihu zlomí a nevyhráte. Je preto dôležité udržiavať koncentráciu a to žerie veľa fyzickej kondície.

jm1.jpg

Aké sú vaše pocity pri vrcholovej partii? Nad čím premýšľate?

Momentálne už nie som profesionál a nehrám až tak často. To sú dve veci, ktoré mi psychicky pomáhajú, dokážem sa odosobniť. Tým, že hrám menej ako obvykle, tak sa na partiu aj viac teším. Snažím sa, aby moja fascinácia hrou prebila športové faktory. Aby môj záujem bol väčší ako strach z toho, ako partia dopadne. Nedávno sa pýtali  Anisha Giriho, asi dvadsiateho hráča na svete, prečo išiel do istej varianty otvorenia opakovane, keď súper mal na neho evidentne niečo pripravené. On odpovedal: „Mňa zaujímalo, čo vymyslel." Fascinácia je skvelý spôsob, ako sa vyrovnať so stresom.

Čím je pre vás šach?

Odpoveď má viac rovín. Šach je krásny vo svojej hĺbke, je možné odkrývať nové tajomstvá. Je pre mňa tajomstvom, zároveň je to rozhovor a súboj dvoch ľudí. Ľudia sú si veľmi blízko, keď hrajú šachovú partiu. Hrajú síce proti sebe, ale venujú si navzájom svoj čas. Spolu komunikujú a k šachovému bontónu patrí, že si spolu potom partiu zanalyzujú. Je to čistá forma mentálneho rozhovoru. A v niektorých okamihoch je to aj vzrušujúci šport, forma adrenalínu, aj keď sa to možno nezdá. V situácii, keď máte spraviť osem dobrých rozhodnutí za dve minúty, je to napínavé.

Máš nejaké šachové vzory?

Trochu odbočím. Kým sa narodí dieťatko, embryo prechádza všetkými vývinovými štádiami. Takisto aj silný šachista, pokiaľ sa chce stať kompletným hráčom, musí si zobrať všetky dary poznania. Významný hráč nie je ten, ktorý vyhrá majstrovstvá sveta, ale ten, ktorý prinesol niečo nové a tá hra nezostala po ňom rovnaká. Túto úlohu dnes plní Magnus Carlsen, ktorý priniesol do šachu niečo nepoznané. Kým sa to strávi, je to stále fascinujúce. Neviem, čo vlastne priniesol.

Ako vidíš úlohu technológií v šachu?

Momentálne prebieha internetová petícia silných šachistov, ktorá hovorí, že počítačové podvody sú problém. Dáte si do ucha miničip a spojíte sa s niekým, kto vám diktuje ťahy. Tie podvody sa množia a budú sa množiť. Ďalším spôsobom, ako zasahujú počítače do šachu je, že „ohlodávajú" hru ako myš syr. Idú stále hlbšie do otvorenia, ukusujú z koncoviek. Vlastne stále zmenšujú priestor na tvorivosť, čo je podľa mňa smutné. Tým, že hľadajú pravdu v šachu, šachy zabíjajú. Dá sa tomu brániť rozličnými spôsobmi. Mnohí zo svetovej špičky sa snažia hrať radšej netradičné otvorenia, na ktoré sa súper nepripravoval. Radšej obetujú svoju výhodu v prospech plnosti partie. Osobne si myslím, že počítače nie sú prínosom pre šach.

Ako je to možné, že v bežnom živote boli mnohí geniálni šachisti outsidermi?

A vás to prekvapuje? Je to istá jednostrannosť a šach predsa nie je život. A tváriť sa, že áno, je tragický omyl. Títo ľudia sa často snažili žiť iba šachom. To, čo zanechali v bežnom svete, ako svoje telo a vzťahy, pôsobilo biedne. Oni sa nasťahovali do šachu a zvyšok vyhodili na ulicu. Taký Fischer, keď mal 15 rokov a bol geniálny šachista, nevedel, že motýľ má vlastné meno. Volal ho „letný vtáčik". Nemal proste dostatočnú slovnú zásobu. Ale takýto extrém samozrejme nie je pravidlom.

Už sa nevenujete šachu profesionálne. Dá sa šachom uživiť ako slovenský veľmajster?

Záleží od nárokov a sily veľmajstra. Veľmi dobre sa šachom uživí možno sto ľudí na svete. Relatívne dosť ľudí sa uživí pri slovenskom štandarde, ale nie každý veľmajster. Závisí to od toho, či máte alebo nemáte rodinu, ale nie je to ľahký chlebíček. Musíte veľa cestovať, byť každý víkend preč. Zaváži aj to, či ste jazykovo vybavení, či ste ochotní písať knihy, trénovať naživo i cez Skype a aké máte kontakty. Na Slovensku sa šachom živí možno dvadsať ľudí.

jm2.jpg

Aká je situácia s mládežou na Slovensku? Je šach takým masovým športom ako futbal?

Dostupnosť, čo sa týka materiálu, internetových herní, náučných videí, je relatívne dobrá. To je jedna z výhod počítačov. Ale dostupnosť, čo sa týka kvalitného vedenia, nie je až taká. Myslím, že šachy deti bavia. Nie každý túži behať za loptou po školskom dvore. V tomto je atraktívnosť šachu ako zmysluplnej aktivity.

Šach ako pomoc pri rozvoji myslenia detí - nie je to skôr výmysel? Myslím tak, že sú dobré aj v matematike a podobne?

Šach môže dieťaťu dať dosť darov, ale môže mu aj niečo zobrať. Je tam pár veľmi cenných vecí. Jednak rozvoj dlhodobej pozornosti. Ja sám som učiteľ a vidím, že pozornosť detí je nonstop rozbíjaná. Bez pozornosti sme stratení vo svete, len tak plávame od podnetu k podnetu. Niežeby sa zlepšila výkonnosť v matematike, ale že dieťa dostane niečo do rúk. Je to aj hra, ktorá má pravidlá a tie vychovávajú. Má aj svoj bontón. Šachista nemôže strhnúť tričko ako futbalista, keď dá gól.

Zaujal ma projekt Šach na školách. Ako vznikal?

Je to medzinárodná iniciatíva, ktorá vychádza priamo zo snahy FIDE (Medzinárodná šachová federácia). Na Slovensku je implementovaná prostredníctvom Slovenského šachového zväzu s podporou Ministerstva školstva. Koná sa formou krúžkov.

Realizujú ho profesionáli?

Zastrešuje ho šachový zväz a v každom kraji sú lektori. Obvykle sú to šachisti, ktorí majú svoje vlastné zamestnanie, na vlastnú šachovú kariéru už nemajú čas, a chcú deťom niečo odovzdať.

Ak som rodič, ktorý chce svoje dieťa dať na šach mimo školy, aké mám možnosti?

V Bratislave je niekoľko vhodných klubov. Určite je to šachový klub Doprastav, ktorý sa venuje mládeži, v Devínskej Novej Vsi je veľmi aktívny klub. Celkom novým projektom je profesionálna šachová škola pre deti od 5-6 do 12 rokov. Volá sa Bratislavská šachová akadémia (www.sachovaakademia.sk).  Založili ju moji dobrí kamaráti, ktorým verím po profesionálnej i ľudskej stránke. Myslím, že toto je projekt, ktorý má šancu ponúknuť deťom i dospelým kvalitné šachové vzdelanie, a preto mu veľmi fandím.

Fancinuje ma vaša všestrannosť. Študovali ste evanjelickú teológiu a filozofiu v Prahe. Kážete ako laický kazateľ v Cirvki Bratskej. Ako ste sa k tomu dostali?

Keď som išiel na vysokú školu, hovoril som si, že šachmi sa uživím. Tým pádom sa môžem venovať tomu, čo ma naozaj baví. Mal som pocit, že chcem spoznať vnútro sveta, históriu ľudského myslenia. Bolo pre mňa zaujímavé učiť sa staré jazyky.

jm3.jpg

Ako je to s vierou v súčasnom svete? S duchovnými vecami.

Myslím si, že ľudia sú zo svojej podstaty duchovní, aj sa tak správajú. Málokto si nekladie žiadne otázky. Ale dnes je to veľmi uvoľnené. Ľudia si dovolia hľadať odpovede od jógy cez rodinné konštelácie, reiki, psychoanalýzu, buddhizmus, takú či onakú cirkev. Mne je to sympatické. Tá snaha uchopiť neuchopiteľné, tá tu stále je. Občas to je ale nebezpečné.

Prejdime k Sokratovmu inštitútu. Ste jedným zo zakladateľov. Čo je to Sokratov inštitút?

Od istého okamihu som mal pocit, že hrať celý život šach je strašne málo. Aby som robil niečo zmysluplné, zamestnal som sa. Sokratov inštitút (www.sokratovinstitut.sk) je pre mňa jeden zo spôsobov, ako urobiť dobrú vec.

V akom zmysle?

V tom, že sa snažíme upozorňovať na to, že každý problém, ktorý sa v spoločnosti prejavuje, má dosť často vnútorné, duchovné korene. Človek kompulzívne konzumuje svet, cestuje, neustále niečo nakupuje, točí veci - to všetko má nejakú vnútornú príčinu. Napríklad, že sám nedokáže vydržať v pokoji. Práve preto robí všetky tieto veci. My sme presvedčení, že reálna zmena začína zvnútra.

Ako sa k tomu stavia spomínaný inštitút?

Sokratov inštitút je doplnkové štúdium pre vysokoškolských študentov. Okrem vlastnej vysokej školy venujú desať víkendov tomuto štúdiu, ktoré je zamerané sčasti environmentálne, sčasti holisticky mapuje závažné výzvy, ktoré dnes pred našou spoločnosťou stoja.  Jednou zo zaujímavých tém je otázka, čo sa stane, ak spoločnosť skolabuje. Po finančnej kríze je to pálčivý problém. O nej u nás prednáša Václav Cílek, popredný český geológ, spisovateľ a filozof. Ďalší workshop sa zaoberá napríklad médiami - ako fungujú, ako sa v mediálnom priestore vhodne pohybovať. Máme však aj workshopy, ktorých témou je psychológia, sebaspoznávanie. Veríme, že vnútorné a vonkajšie je spolu previazané.

To je veľmi široký záber. Čo je vlastne jednotným cieľom tohto štúdia?

Jednotným cieľom sú samotní študenti. Chceme, aby na konci kurzu vyšiel človek, ktorý má schopnosť viesť iných, stanovovať si ciele, je aktívny, ochotný brať na seba zodpovednosť, vchádza do verejného priestoru. Bolo by fajn, keby sme napríklad vychovali budúceho ministra životného prostredia alebo premiéra. Človeka, ktorý bude nositeľom zmeny.

Takže výchova k líderstvu.

Áno, je to v podstate výchova budúcich lídrov.

Takýchto kurzov je dosť veľa, povedzme vo firmách. Čím je tento iný?

Je iný z viacerých dôvodov. Po prvé - a to je pre študentov dôležité - je zdarma. Formálne ide o predmet na Technickej univerzite vo Zvolene, za ktorý dostanete kredity. Nie je to žiadny komerčný kurz. Druhým rozdielom je, že cieľom nie je líderstvo, aby som sa ja alebo moja firma presadili, ale aby sa táto spoločnosť stala príjemnejším, sebavedomejším, environmentálne zodpovednejším miestom. Očakávame, že neprídu študenti, ktorí chcú spraviť kariéru vo veľkej firme, ale tí, ktorí chcú pomôcť svojej komunite. Tí, ktorí v sebe nosia víziu urobiť zo Slovenska lepšie miesto. Nech to znie akokoľvek pateticky.

Zrejme zostávate v kontakte aj po skončení kurzu.

Áno. Pre nás je dôležité, aby sa z alumni študentov formovala  komunita, ktorá si môže navzájom pomáhať. Preto berieme do jedného ročníka len 20 študentov, aby im lektor vedel byť bližšie.

Keď spomínate lektorov, videl som, že majú medzinárodné zastúpenie, dokonca aj niekto z Fínska. Prebieha štúdium formou online prednášok?

Nie. Temer každý z desiatich kurzov sa koná od štvrtka do nedele na konkrétnom mieste, na Zaježovej , 20 kilometrov južne od Zvolena. Je to dedina, kam sa presťahovalo veľa ľudí, ktorí chcú žiť alternatívnym spôsobom života. Študentov privedieme do neformálneho prostredia, face to face s lektormi. Blízkosť je veľmi dôležitá. Keď si spomenul lektorku z Fínska, je to žena s veľmi zaujímavým príbehom. Volá sa Vanessa de Oliveira Andreotti. Pochádza z Brazílie, jej babička je peruánska indiánka, jej otec je Nemec. Momentálne žije vo Fínsku. Pracovala vo Svetovej obchodnej banke, viedla kurzy angličtiny pre päťtisíc brazílskych učiteľov, aby mohli učiť obyvateľov pralesa. Venuje sa otázke ako pomáhať iným kultúram bez toho, aby sme ich zničili. Je prvom profesorkou globálneho vzdelávania v Európe.

Pracujete v Centre environmentálnej a etickej výchovy Živica. Aký to má pre vás prínos?

Je to priestor, kde sa cítim dobre, kde sú veľmi príjemní ľudia, ktorí majú spoločnú myšlienku a dôverujú si. Je tu neformálna atmosféra, lebo chceme spolu niečo urobiť, nie pretože musíme. Keď vás niečo nesie, je to omnoho jednoduchšie, ako keď ste zhora tlačení. Ideály, ktoré Živica zosobňuje, teda zodpovedný život zameraný na vnútorné prežívanie, na vzťahy, blízko k prírode, to sú aj moje ideály.

Ekologický spôsob života je v móde. Má to naozaj budúcnosť? Zmenia sa materiálne založení ľudia?

Tým, že sa z ekologického spôsobu života stala móda, stačí dať na výrobok značku „eko" alebo „bio" a môže sa predávať o tretinu drahšie. Toto zneužívanie myšlienky sa bohužiaľ deje. Je ľahké si vybudovať identitu, že som ekologický, ale tomu sa nedá vyhnúť. Každá dobrá vec má svoj tieň.

Na druhej strane, keď sú ľudia ochotní postaviť si pasívny dom, je to dobré, nech už na to majú akékoľvek dôvody. Treba si  ale uvedomiť, že neexistuje ekologicky šetrná spotreba. Keď spotrebujete niečo, vždy zanechávate stopu. Sú veci, ktoré sú ekologicky ľúbivé, ale ak si nepridáte k nim tie menej ľúbivé veci, je to taký ekologický paškvil. V každom prípade si ale myslím, že život šetrný k prírode má budúcnosť. Skôr by som sa bál o budúcnosť jeho opaku.

vodnik1.jpg

Máte tu aj obchod. (Rozhovor sa uskutočnil v kancelárii CEEV Živica na Vysokej ulici.)

Tu na Vysokej 18 máme ekoobchod aj ekoporadňu, kde vám napríklad vysvetlia, čo spraviť pre svoje dieťa, aby sa nedostalo do styku s chemikáliami. Je to obchod, v ktorom si môžete zohnať veci ekologicky a sociálne čisté, ako napríklad „bio" alebo „fairtrade" výrobky. Kozmetiku, kávu, čaj, plienky, zaujímavé knihy.

Aké sú vaše hobby okrem práce?

V poslednej dobe som sa zamiloval do keramiky. Baví ma robiť keramiku. Je to práca rukami, ku ktorej sa v dnešnej dobe človek veľmi nedostane. Je to aj návrat k tradíciám. Ďalej som sa vždy zaujímal o literatúru, čítanie a písanie.

Čo vás ťahá dopredu?

Neviem zo seba dostať jedno motto. Je pravda, že rozmýšľam nad inými vecami ako predtým. Dnes nie je problém si niečo zobrať a naplniť sa až po okraj, skôr je problém nezobrať si a ponechať voľný priestor. V sebe i okolo seba.

Takže menej je viac.

Áno, menej je viac. To určite.

 

Fotografie - archív Jána Markoša

Prečítajte si moje ďalšie rozhovory.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

KOMENTÁRE

Ako delfíny neprežili v službách ruského štátu

Plán počítal s 500 druhmi zvierat. V súčasnosti je v oceániu asi tridsať zvierat.

TECH

Bývalý šéf Newyorskej univerzity: Šikovní ľudia tu boli skôr ako školy

Existujú rôzne formy univerzitného vzdelania, najdôležitejšie je nájsť študentom to najvhodnejšie, hovorí pre SME JOHN SEXTON.


Už ste čítali?