Kňaz Ján Buc - Som stále viac nadšený z Boha

Autor: Marek Piváček | 10.4.2013 o 8:01 | (upravené 10.4.2013 o 19:52) Karma článku: 13,31 | Prečítané:  5098x

Katolícky kňaz, riaditeľ Televízie Lux a predseda Združenia kresťanských spoločenstiev mládeže - JÁN BUC. Rozhovor o viere, Bohu, kresťanskom gete, bohatej alebo chudobnej Cirkvi, televízii, výzvach a evanjelizácii. Pre mňa najmä svedectvo o živote s Bohom, z ktorého je stále viac nadšený.

Ste kňazom, to nie je časté povolanie, ako sa človek stane kňazom?

Neviem, ako sa stali ostatní.  Ja som ešte na začiatku tretej triedy na strednej škole vôbec neuvažoval o kňazstve. Vyrastal som v tradičnej kresťanskej rodine, ale moja viera nebola živá. Bolo to len také náboženské, že som chodil do kostola. Nebola tam ani modlitba. Postupne sa vo mne udiali životné zmeny. Bolo to na konci totality. Naša partia mala pozvanie ísť spievať do kostola. Boli sme metalisti. A nakoniec som mal úraz, že som si odrezal trošku z kolena na cirkulári a vtedy som sa prvýkrát pýtal Boha prečo sa to stalo. Tá odpoveď prišla až neskôr.

Ale najväčším zlomom bolo stretnutie s teraz už blahoslaveným Svätým Otcom Jánom Pavlom v Prahe v Chráme sv. Víta v 90-tom roku, kde mal stretnutie s kňazmi a s rehoľníkmi z celého Československa. My sme sa tam dostali zázračným spôsobom s jedným mojím priateľom. Tam sme boli tak dobre postavení, že sme si s ním podali ruku. Ja som išiel vtedy do stredu kostola, Pán Boh sa ma veľmi silno vo vnútri dotkol.  A povedal, že aj ty budeš mojím služobníkom. V tom momente som celkom nevedel, čo to znamená. Postupne to dozrievalo, že to asi znamená byť kňazom. Tak som šiel do seminára.

Bola to teda jedna mystická skúsenosť?

Myslím si, že toto bolo najväčšie naštartovanie. Zažil som Boha, vedel som, že Boh naozaj reálne existuje. Zažil som jeho prítomnosť a zmenilo to môj život.

Často ide o to vytrvať na ceste, mali ste nejaké vzory? Napríklad v totalite veľa kňazov viedlo mladých.

Ja som šiel do seminára až po totalite. V 90-tom roku som sa obrátil. Pre mňa bol vzorom môj spolužiak v seminári, ktorý bol o dosť starší odomňa, Števo Kojš. Na ňom som videl takú rozhodnutosť  byť božím. Potom sme si podávali prihlášku a zrazu sme boli v seminári. A u nás v dedine sme mali takého staršieho, veľmi dobrého kňaza, ktorého som si veľmi vážil. Za totality bol dosť perzekuovaný. On bol pre mňa príkladom duchovnosti.

foto1sm.jpg

Asi zvláštna otázka pre kňaza - čím je pre vás Boh?

(ticho) Aj u mňa sa vyvíja proces spoznávania Boha. Teraz veľmi silno prežívam, že je to otec. Plný lásky, plný starostlivosti o mňa ako o svojho syna, plný dobroprajnosti, jemnosti. Toho, že ma vychováva a chce pre mňa ešte viac ako si ja dokážem predstaviť.

Zažili ste aj obdobie, keď ste ho tak nevnímali?

Myslím si, že v mojom živote boli obdobia, keď som išiel hlbšie do vzťahu s každou osobou Boha. Na začiatku to bolo viac spoznávanie Pána Ježiša a spásy, čo urobil a ako miloval, cez evanjeliá. Potom to bol Duch Svätý. Veľmi mám rád jeho posôbenie, to, že je pre mňa také neuchopiteľné, že pracuje aj v našom duchu, je to nádherné. Teraz je to obdobie spoznávania Otca, asi to aj On sám tak chce.

 

Veľa ľudí si povie: Boh áno, ale cirkev nie. Čo na to hovoríte? Cirkev sa pre nich spája len s hierarchiou.

Celkom tomu rozumiem. Zvonka môžeme ako cirkev vyzerať trochu zvláštne. My na Slovensku sa potrebujeme učiť  viac žiť, čo to je cirkev. Má byť spoločenstvom. Farnosť má byť spoločenstvom spoločenstiev. Myslím, že naša Cirkev je niekedy vnímaná len ako masa ľudí, ktorí sa stretávajú pri slávení svätých omší alebo pri vysluhovaní sviatostí. A nie je to späté s bežným životom, s pomocou jedným druhému, s láskou, s prianím si navzájom. To sa potrebujeme hlbšie učiť.

Na druhej strane je to mylný názor, že ľudia, keď sa povie Cirkev, vnímajú len biskupov a kňazov. Neuvedomujeme si, že každý, kto je pokrstený, je členom Cirkvi, údom Kristovho mystického tela.

Čo môže Cirkev ponúknuť dnešnému človeku, mladým ľuďom?

Myslím, že my by sme mali ponúkať zázemie. Človek by sa mal v cirkvi cítiť doma. Bol som na jednej konferencii v Anglicku a keď som priešiel do sály, na premietacom plátne bol nápis: Vitaj doma. Oni naozaj vytvárali to prostredie. A naša Cirkev by to nemala mať napísané, ale človek, ktorý prichádza do farnosti, spoločenstva, by sa tam mal cítiť ako doma. A toto prijatie by sme mali ponúkať dnešnému človeku a mnohí ho aj ponúkajú. Myslím, že je dôležité, aby farnosti boli viac komunitou, aby sa ľudia viac poznali, spoločne budovali svoju identitu, mali vízie na jednotlivé roky. Poznám farnosti, kde sú prepracované pastoračné plány. Jednotlivé projekty ich spájajú dokopy a to je pre mňa obrovským povzbudením.

Moja skúsenosť je, že aj keď som ako mladý aktívne pôsobil v Cirkvi, teraz ako dospelý nie som často prijatý, nepozvú ma na stretnutie. Akokeby si mladí v spoločenstvách vytvorili svoje geto.

Práve to je pre mňa výzva. Toto potrebujeme rozbiť. Aj v niektorých farnostiach. Človek príde na omšu, sú oznamy a akokeby farnosť skončila. A potom znova na omšu. Ale toto nemá byť Cirkev.  Zdá sa mi, že potenciál života Cirkvi a farnosti je oveľa ďalej.

Vy to zažívate ako veriaci človek a keď príde niekto hľadajúci len tak sa pozrieť na svätú omšu, vidí naše pohľady neprijatia, bez toho, aby sme ho pozvali do spoločenstva. Na tom budeme musieť pracovať.

Ako sa zmenila Cirkev?

Neviem to posúdiť, v každej krajine je to prežívanie iné.

A ako sa zmenili ľudia? Veriaci a neveriaci... ako vidíte budúcnosť?

Bude to stále viac vyhranené. Veriaci budú naozaj veriacimi. Vidím, že Cirkev po II. vatikánskom koncile má veľa pozvania. Jeho dokumenty sú obrovskou výzvou pre Cirkev. Ako pretvárať svet naším pôsobením na Božie kráľovstvo. Svätý Otec František s takou ráznosťou ukazuje, kde a aké má mať Cirkev postavenie. Tie vyjadrenia, že on túži po tom, aby bola Cirkev chudobná a pre chudobných, sú niečím, čo mňa veľmi povzbudzuje. Ako my katolíci dokážeme žiť komunitu vo farnosti a nevnímať, že je tam niekto opustený, niekto chorý, niekto, kto si sám nevie zaplatiť účty? Nevidíme, že by sme tam mali vstúpiť a pomôcť tým ľuďom. Keď Ježiš bol ten, ktorý prichádzal k posledným, k malomocným, k chudobným a On hovorí, že čokoľvek ste urobili jednému z mojich najmenších, mne ste urobili, je to pre mňa uvedomenie si  toho, že to je niečo, kde my máme žiť lásku. Ježiš povedal, že podľa toho budú poznať, že ste moji učeníci, ako sa milujete navzájom. Teraz som kázal na odpustovej slávnosti v Bacúchu a pýtal som sa ich: „Cítiť, že sa milujete navzájom, alebo aj vás dokáže zlo tak rozdeliť, že si závidíte, že sa ohovárate?" Ak sme Ježišovi, musí to z nás byť cítiť, že je tu láska, že si pomáhame. A s tou láskou musíme vyjsť von. Tých, ktorí potrebujú prijatie, pomoc, možno len vypočutie, je v našom okolí veľmi veľa. My ako veriaci sa niekedy uzatvárame do nášho geta. V kostole, kde sa cítime dobre, v spoločenstve. Ale toto nie je cieľ. Cieľom je láska a premenenie spoločnosti na Božie kráľovstvo. Aby tu bola radosť, pokoj, spravodlivosť. My potrebujeme nechať pôsobiť Božieho Ducha v nás, aby viedol Cirkev. Myslím si, že to čo vidíme na Svätom Otcovi Františkovi je naozaj vanutie Božieho Ducha.

Hovorí sa, že história sa opakuje. Nie je pápež František paralelou k svätému Františkovi z Assisi, ktorý bol Bohom povolaný v čase, keď Cirkev žila v bohatstve, ktoré bolo pohoršením? Nie je tomu tak aj v dnešnej dobe?

Ja som zatiaľ nestretol bohatú Cirkev. Aby si užívala luxus. Možno to tak niekedy zvonku vyzerá. Ja  vidím aj kopec finančných problémov vo vnútri Cirkvi. Na druhej strane, možno by sme niekedy niektoré veci nemuseli dávať na prvé miesto a skôr vnímať človeka, ku ktorému máme ísť. Nemožno povedať, že nie sú škandály. Musíme Cirkev pretvárať a obnovovať. To, čo urobil svätý František, že ukázal radikalitu života evanjelia. A Svätý Otec ide veľmi jasne v tejto línii. Počas Kvetnej nedele povedal mladým, že kríž, mladosť a spojenie s Ježišom sú dôležité. To je jasná výzva pre každého kresťana, pre nás kňazov, pre biskupov, aby sme zatiahli na hlbinu. Niekedy nás môže zabaľovať pozlátko a oddeľuje nás od reality.

Nedá mi neopýtať sa - ako ste reagovali na správu o odstúpení Benedikta XVI. ?

Ešte predtým, ako sa to zverejnilo, mi to povedal náš redaktor v televízii, ktorý je zodpovedný za Vatikán. V prvom momente to bol pre mňa obrovský šok. Ja som išiel práve slúžiť svätú omšu. Mal som čo robiť, aby som sa mohol sústrediť, lebo som nevedel dôvody. Na konci omše sme už vedeli, že Benedikt XVI. odstupuje 28.februára. V priamom prenose sme vysielali tlačovú konferenciu, kde páter Lombardi vysvetľoval všetky pohnútky. Uľavilo sa mi, že je to v poriadku. Že to prehodnotenie vyšlo z modlitby, že je potrebné, aby prišiel niekto, kto má viac sily, aby potiahol Cirkev.

Liberálni novinári hneď písali o prevalení sa škandálov, na druhej strane mnohí v tom videli gesto pokory.

Bola to lekcia pre človeka. Svätý Otec, to je vrchol vrámci Cirkvi, aj čo sa týka služby, aj úcty. On si sám uvedomil, že si potrebuje oddýchnuť, že nemá v sebe toľko energie, aby to sám ťahal. Pre mňa to je povzbudenie.

Prejdime k Televízii Lux, ktorej ste riaditeľom. Ako vznikol nápad založiť kresťanskú televíziu?

Ja som v televízii len dva roky. Televízia Lux bola produkčným štúdiom pre TV Noe. Potom sa usúdilo, že chce to mať viac záber na slovenského diváka s jasným duchovným posolstvom zameraným na formáciu a katechézu.

Veľmi silným impulzom boli ľudia z Lux Communication, ktorí už po páde totality začali vytvárať mediálne výstupy pre slovenský trh. Prinášali produkty, ktoré ľudí povzbudzovali vo viere. To si veľmi cením. Jožko Kováčik, terajší hovorca Konferencie biskupov Slovenska vnímal, že prostredie na Slovensku potrebuje televíziu. Lux Communication a Jožko Kováčik za KBS sú takými otcami TV Lux.

Akú máte skúsenosť s divákmi, so sledovanosťou? Nie ste menšinová televízia?

My nie sme konkurenciou pre veľké komerčné televízie, my sme alternatíva na slovenskom mediálnom trhu. A stále viac sa stretávam s ľuďmi, ktorí povedia, že keď si zapnú televíziu, nie je tam čo sledovať a skončia na Luxe. To je určitá výhoda pre nás. Naša televízia nie je určená na to, aby pri nej človek sedel od rána do večera, ale stále sa snažíme hľadať programy, ktoré by oslovili diváka a prinášali duchovné povzbudenie. Ja som presvedčený o tom, že televízia je Božím dielom. Blížime sa k 5. výročiu existencie TV Lux. Stále sme v detských krôčikoch, ešte sme nevyrástli, aj keď sa urobili niektoré veľmi silné kroky. Cez 80% domácností na Slovensku môže sledovať Televíziu Lux, vysielame cez dva satelity, máme svoj prenosový voz, máme DSNG zariadenie. Verím, že o pár týždňov na naše výročie budeme môcť ohlásiť, že už vysielame cez digitálny reťazec  16:9. Viac vecí sa pripravuje. Verím, že Pán Boh je za tým, bez toho by to asi nebolo.

foto3sm.jpg

Koľko máte zamestnancov?

Je to rozdelené do troch skupín. Interných  je nás 9 zamestnancov. Máme ľudí z externého prostredia, ktorí pre nás pracujú ako moderátori na zmluvy, tí, ktorí pre nás dabujú niektoré veci. Tretia časť sú technici, kameramani, zvukári, ktorí tiež prichádzajú z vonkajšieho prostredia. Dokopy cca 25 ľudí z externého prostredia, tí ale nie sú všetci na plné úväzky v TV LUX.

Zrušili ste niektoré relácie, ako je to s financovaním?

Televízia mala na prvé tri roky fungovania zabezpečený určitý balík financií cez vlastníkov (Lux Communication, KBS a Saleziáni Dona Bosca - slovenská provincia), ktorí sa rozhodli, že vstupujú spoločne do projektu a každý garantoval určitý vklad. Tieto financie sa rozdelili na tri roky a nastavil sa chod televízie. Po troch rokoch sa prehodnotil stav a možnosti jednotlivých vlastníkov. Saleziáni vystúpili z projektu. Ak chceli Lux a KBS pokračovať v projekte, museli povedať, za akých podmienok. Tam sa dosť radikálne zmenšil rozpočet. To znamenalo, že sa museli zrušiť viaceré relácie, prepustiť viac ľudí a ísť na akokeby základný mód vysielania televízie. To je niečo, z čoho sa odrážame a vieme ísť do nových projektov. Otvorili sme nové relácie. Jedným z veľkých povzbudení pre mňa je Effeta o nedeľnom evanjeliu, ktoré je priblížené do jazyka dnešného človeka. Pred Veľkou nocou sme mali duchovné cvičenia, ktoré viedol Michal Zamkovský. To bolo niečo nové na telvíznej obrazovke. Prišlo veľa dobrých reakcií.

Na Luxe sa mi páči, že väčšinu programu sami vyrábate. Kupujete aj niečo?

Určite. Dokumentárne filmy a celovečerné hrané filmy sú kupované. Rozprávky. Relácie sú buď od nás alebo z produkčnej spoločnosti Lux Communication, ktorá niektoré veci dodáva pre televíziu. Niektoré veci musíme kupovať. Aj rôzni ľudia nám prispievajú, darujú nám filmy. Máme zmluvy so školami, mladí filmári, keď niečo dobré urobia, dajú nám to. Škola je rada, že sa to odprezentuje.

Aké sú momentálne ambície TV Lux?

Kvalita televízie je závislá od financií. Nerád to hovorím, ale my vieme skákať do takej výšky, na čo máme. Keď sme s ľuďmi, čo sú so mnou v televízii, pozerali na tento stav, povedal som si, že keby sme mali na Slovensku 30 tisíc ľudí, ktorí by mesačne prispievali 5 EUR... to nie je až tak veľa a 30 tisíc ľudí na Slovensku v Katolíckej Cirkvi tiež nie je až tak veľa. Zatiaľ sme na čísle 12 tisíc. Ak by sme dosiahli 30 tisíc prispievateľov po 5 EUR, boli by sme ako televízia niekde inde. Nemuseli by sme toľko reprízovať, mohli by sme vysielať oveľa viac kvalitnejších programov. Mohli by sme viac vyrábať, spravodajstvo by bolo na inej úrovni. Dnes robia spravodajstvo prakticky dvaja ľudia.

Je tu obrovský potenciál rastu, kam by sme mohli ísť. Napríklad dnes sa na Slovensku veľmi málo vyrába pre deti. My máme reláciu Klbko, ale je viac projektov, ktoré by sme mohli robiť pre deti. Na to potrebujeme zdroje. Pre mladých sme začali vyrábať Godzone magazín. DSNG nám otvorilo bránu do nových projektov. Teraz sme mali vigíliu z Banskej Bystrice, kde boli rodičia blahoslavenej Chiary Badano. Na Slovensku je veľa aktivít, ktoré by sme mohli prinášať ako bohatstvo pre celú Cirkev. Ako hovorí Ježiš: „Svietnik nie je na to, aby sa položil pod posteľ." A televízia Lux má potenciál, aby prinášala dobré veci, aby svietili.

Zrejme narážate na Klub priateľov Televízie Lux. Ako sa človek môže stať členom?

Je to skupina ľudí, ktorí sú zaregistrovaní ako členovia Klubu priateľov Televízie Lux. Je to pozvanie byť súčasťou našej televíznej rodiny. Ľudia sa môžu prihlásiť telefonicky alebo cez webovú stránku. Posielali sme aj letáky do farností. Tiež na rôznych akciách. My potom s tými ľuďmi komunikujeme, posielame im buletiny 5-krát do roka, kde sa píše, čo pripravujeme. Ďalšou zásielkou je kalendár na ďalší rok. Niektorí posielajú 5 EUR, niektorí viac. Ale nie je to založené na tom, niektorí sa môžu modliť, žehnať nám. Klub priateľov je rodina Televízie.

Zdá sa mi, že sa trochu roztrhlo vrece s evanjelizačnými projektami. Godzone, Campfest, Spoločenstvo pri Dóme... čo ešte na Slovensku chýba?

Jedna z vecí, ktorú vnímam ako chýbajúcu, je zachytenie ľudí, ktorí prejdú cez evanjelizáciu v tom, aby kdesi zakotvili. Niekto sa môže stretnúť so živým spoločenstvom, kde dostane impulz do svojho života, Pán Boh sa ho dotkne a ten človek potrebuje sprevádzanie v živote viery. A príde do farnosti, kde sú ľudia len na omši a nikto ho neosloví, zrazu nemá sprevádzanie, nevie, aké robiť kroky. Chýbajú spoločenstvá, ktoré by pomohli v dozrievaní viery a pripravili ľudí na určitú službu. Na Godzone prišlo v minulom roku 11 tisíc mladých ľudí. Kde sú teraz, čo robia? Kde môžu nájsť povzbudenie?

Druhou vecou, ktorá nám chýba, je formácia vrámci vedenia ľudí. Aj duchovná. To by mali ponúkať spoločenstvá aj farnosti. Kto naučí človeka modliť sa? Kňaz na kázni nemá na to priestor. Človek si môže začať kupovať nejakú literatúru, ale nikto mu neodovzdáva skúsenosť. Čo mi pomohlo, kde som urobil chyby. Chýba nám určitý formačný proces. Bolo by krásne, keby sme v Cirkvi mali komplexný materiál pre duchovnú formáciu. Ako čítať Božie slovo, liturgia, sviatosti, modlitba. A ísť do hĺbky. Napríklad Katechizmus je nádherná kniha, ale niekde ťažšie napísaná, preto sa pre mladých urobil Youcat - Katechizmus pre mladých. Na Slovensku nám trochu chýba duchovné otcovstvo. Mnohí mladí potrebujú riešiť svoj život, svoje problémy, problémy v rodinách, problémy spolužiakov, ktorí, ak sú neveriaci, nemajú žiadnu nádej. Potom sú frustrovaní, v depresii a skĺznu ku krátkodobým riešeniam, ktoré im úblížia. Za kým majú tí mladí prísť? My kňazi sme často zahltení, že nemáme čas sa venovať ľuďom. Toto je pre mňa výzva - delegovať niektoré veci na laikov, aby sme sa viac venovali duchovnej službe. Potom vychovávať laikov, ktorí budú tak zrelí, že budú vedieť robiť duchovné sprevádzanie.

Kríza duchovného otcovstva je stále na Slovensku, aj keď už vidím, že spoločenstvá už majú určitú etapu života za sebou. Ľudia už prešli cez určitú formáciu a dozreli do toho, že chcú svoju skúsenosť odovzdávať. Toto je obrovské bohatstvo, ktoré Cirkev objaví ako svoj poklad. Je tu potrebné urobiť krok spolupráce medzi kňazmi a laikmi. Je tam niekedy ešte znak nedôvery, prílišná opatrnosť.

Je teda budúcnosť Cirkvi vo veľkej miere v rukách laikov?

Myslím si, že je to v spolupráci. Sme jedna Cirkev, jedno Kristovo telo. Každý máme svoje poslanie. Ja potrebujem laikov, aj tu v televízii, kde sme jeden tím, aj vo farnosti. Laici zase potrebujú kňaza.

Zmení to aj vnímanie Cirkvi?

Farnosť by mala byť Cirkvou. Nie je to len o farárovi, ktorý vyslúži sviatosti a ľudia stoja vzadu. Prežívanie spoločenstva je podľa mňa veľmi dôležité.

Skončil sa pôst, aký má pre vás zmysel toto obdobie?

(ticho) Tento pôst bol pre mňa veľmi hektický. Bolo konkláve, mali sme duchovné cvičenia v televízii, bolo toho viac. Ale aj tak si myslím, že tam bolo isté zastavenie, snažil som sa byť viac v tichu, viac sa modliť, viac čítať Písmo. Pre mňa je pôst zájdenie na hlbinu a upriamenie pohľadu na kríž. Veľmi ma to preniklo cez tento pôst. Uvedomil som si Ježiša ako človeka, ktorý visel na kríži, predtým bol tvrdo mučený. Uvedomil som si tú bolesť, ktorú on ako človek trpiaci fyzicky prináša. To utrpenie som vnímal ako niečo, čo som si nezaslúžil. Niečo, čo Boh urobil pre mňa. To ma dostalo. On tak ukázal lásku a ja som si uvedomil hodnotu, ktorú mám v jeho očiach. Že Boh-človek kvôli mne takto trpel.

foto2sm.jpg

Niekto to nazval ako „pohoršenie kríža". Mám pocit, že túto skutočnosť nechápeme ani my veriaci a ani neveriaci. Je vôbec možný život bez kríža? Alebo ide o to dať utrpeniu zmysel?

Pre mňa je to oveľa hlbšia otázka. Keď sa na Boha pozeráme ako na otca, a On sa pozerá na mňa ako na syna, či on chce, aby som trpel.

Chce?

Vy ako otec, chcete, aby vaše deti trpeli?

Nie.

Ani môj Boh nechce, aby ja som trpel, ak je môj Otec dokonalý v láske a ja som jeho syn, lebo som prijal Ježiša. Myslím si, že Boh ma chce viesť cez tento život, aby môj život našiel hlboký zmysel, aby som odhalil všetok potenciál, ktorý On do mňa vložil. Som stvorený na jeho obraz, dal mi talenty a myslím, že On nechce, aby som trpel. Nechcem tým povedať, že nevie každé utrpenie, ktoré v živote príde, využiť na dobro. To že som si odrezal z kolena neurobil Boh, ale ja svojou nešikovnosťou. Ale On to využil na moje obrátenie. Keď som mal dve operácie chrbtice, moja mama plakala, keď ma videla trpieť. A ako mohol Boh pozerať na moje utrpenie, keď ma dokonale miluje? Myslím, že my pripisujeme Bohu mnohé veci, ktoré nemá na svojom tričku.

Mnohí sa pýtajú, prečo trpia nevinné deti...

To nikdy nevieme. Čo sa udialo? Prečo prišla choroba? Na to naozaj nemám odpoveď. Ale nie som celkom stotožnený s tým, že Pán Boh dáva trpieť nevinným deťom. On nám dal slobodnú vôľu, múdrosť, ktorou by sme sa mali riadiť, v tomto svete je určitý zákon, ktorý veľakrát prekračujeme. Potom prichádzajú choroby ako daň.

Pôsobíte na mňa ako optimista plný nádeje. Prečo?

Ja som stále viac nadšený z Boha. Vidím, čo urobil v mojom živote a ako mu záleží na človeku, Slovensku a na tomto svete a viem, že on hľadá ľudí, ktorí mu budú hovoriť každý deň svoje áno. A keď žijem ako syn, ktorého Otec miluje dokonalou láskou, to mi dáva slobodu, to mi dáva nádej. Lebo nie je to o mne, je to o ňom. Niekedy som sa modlil: „Bože, chcem byť tvoj." Teraz mu hovorím: „Bože, som tvoj.  A ty ma používaj takého, aký som, pretváraj ma, rob so mnou, čo chceš, som tvoj." A viem, že toto je najbezpečnejšie miesto na tomto svete - byť v Bohu. Nič nie je bezpečnejšie, nič nie je krajšie, nič nemá v sebe viac pokoja a nádeje ako byť v ňom.

 

Interview - Marek Piváček

Fotografie - Lukáš Ronec (foto.ronec.sk)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

KOMENTÁRE

Ako delfíny neprežili v službách ruského štátu

Plán počítal s 500 druhmi zvierat. V súčasnosti je v oceániu asi tridsať zvierat.

TECH

Bývalý šéf Newyorskej univerzity: Šikovní ľudia tu boli skôr ako školy

Existujú rôzne formy univerzitného vzdelania, najdôležitejšie je nájsť študentom to najvhodnejšie, hovorí pre SME JOHN SEXTON.


Už ste čítali?