Anna Ghannamová: Právo na život je pre mňa najposvätnejšie

Autor: Marek Piváček | 15.5.2013 o 6:59 | (upravené 15.5.2013 o 7:30) Karma článku: 11,00 | Prečítané:  3568x

Rozhovor. Stretli sme sa v sociálnom centre Náruč záchrany v Dúbravke, kde pôsobí ako riaditeľka. Kedysi úspešná ale aj kontroverzná novinárka,  dnes ombudsmanka pre zákazníkov mobilného operátora, matka dvoch synov, manželka ale aj zakladateľka OZ Šanca pre nechcených. Človek, ktorý stál za myšlienkou Hniezda záchrany na Slovensku. Inšpiratívna a otvorená. Anna Ghannamová.

Máte zaujímavé meno, ako ste sa k nemu dostali?

Vydajom (smiech).

Môžete to bližšie špecifikovať?

Je to palestínske meno pôvodom z Galiley, čiže z územia, kde pôsobil Ježiš. Toto priezvisko znamená pastier, takže po slovensky som Anna Pastierová (smiech).

Aké je to žiť s manželom z Palestíny na Slovensku. Nestretli ste sa s neprijatím?

Ľudia mi viackrát položili túto otázku. Som rada, že môžem odpovedať, že vôbec nevnímam, že môj manžel je cudzinec, moslim. My to proste neriešime. Možno aj tým, že sme sa zoznámili už počas štúdií na vysokej škole, začali sme spolu chodiť, automaticky sa náš priestor vyčistil od ľudí, ktorí sú rasisti, ktorí by s tým mohli mať problém a celý okruh našich známych sú internacionálni, liberálni ľudia a preto nepociťujeme, žeby to niekomu vadilo. Naopak, môj manžel má veľký šarm získať si ľudí. Naši najlepší priatelia sú arabskí kresťania a to som zistila až po rokoch - otázka viery je súkromná vec. Manžel vyrastal v rodine, ktorá bola veľmi liberálna. Aj v tom, že vzťah k ženám bol rovnocenný. Keď prídem k príbuzným, mám pocit, že v palestínskych rodinách vládne matriarchát. Aj keď navonok držia formu.

Prejdime k médiám. Pracovali ste v printových médiách aj v televízii. Je to veľký rozdiel?

Som rada, že som prešla viaceré printové médiá, lebo som mohla porovnávať a vybrať si to najlepšie. Začala som už počas štúdií v denníku Práca, to sú také bežné začiatky, keď robíte kultúru, ktorú aj tak skoro nikto nečíta. V redakcii Smeny sme mali staré McIntoshe, chodila som do tlačiarne kontrolovať obťahy. Veľmi mi to pomohlo, ale skutočná škola novinárčiny bola až v televízii Markíza. Boli sme pioniermi. Americkí lektori nás naučili byť odvážnymi a priebojnými. Najviac som vďačná, že som sa naučila povedať podstatu za 1:30min. To som potom zúročila aj pri redigovaní textov, ako šéfredaktorka časopisu Slovenka.

Čo sa týka začiatkov Markízy, boli to časy s polarizovanou spoločnosťou, s bojom proti mečiarizmu. Ako si na to spomínate?

My sme nemali zadanie bojovať proti Mečiarovi.  My sme mali zadanie snažiť sa o objetivitu. Atmosféra v spoločnosti bola tak nastavená a každý je jej súčasťou. Aj my sme boli prirodzene formovaní antagonizmom voči nedemokratickým veciam a asi by bolo jedno, či by ich robil Mečiar alebo niekto iný. Ja osobne som už vtedy videla mnohé nedostatky pána Dzurindu. Ako jedna z mála novinárov som na to upozorňovala. A tak, ako ma nemali radi v HZDS, tak ma nemali radi ani SDK. V tomto som bola iná ako niektorí  novinári, strážila som si objektivitu.

Bolo to vôbec možné v súkromnom médiu?

Bolo to možné. Som taký typ človeka, že nemám bezbrehý rešpekt pred autoritami, neodpadnem z nadriadeného, ak vidím, že sa mýli. Keď niekto z vedenia televízie povedal: „Takto to chcem", všetci to tak urobili, lebo chceli byť za dobrých, ale ja som vždy komunikovala s nadriadenými. V zásade som si vždy vydobyla v akej konečne podobe ten materiál išiel do vysielania. Nemala som problém si to vydiskutovať ani s najvyšším nadriadeným. A práve preto aj ku mne pristupoval veľmi rovnocenne.

To bol pán Rusko?

Áno, pán Rusko, aj keď bežne sa do vysielania nestaral. Keď napríklad nikto nechcel ísť na tlačovku s pánom Schusterom, ja som s tým nemala problém.  Oznámila som nadriadeným, že prvú otázku, ktorú položím, je komunistická minulosť pána Schustera. Najskôr skoro odpadli, ale vysvetlila som im, prečo je to dôležité. Nebolo hrdinstvo byť proti Mečiarovi v Rádiu Slobodná Európa, ale byť objektívnym v Televízii Markíza alebo v STV v tých časoch. Toto často nevedeli oceniť novinári, ale čo ma najviac trápilo, že to nevedela oceniť ani verejnosť. A preto ma to prestalo baviť. Ani dnes verejnosť nevie oceniť objektívneho novinára a preto oni ani neusilujú o tú objektívnosť. Nie je to pre nich priorita.

ag06.jpg

Teda verejnosť očakáva, že novinár bude zaujatý?

Áno, pretože verejnosť je polarizovaná, rozdelená a zaujatá, pretože nemáme tradíciu demokracie.

Ako sa médiá vyvinuli od roku 1990?

Nech si kto chce, čo chce myslí, televízia Markíza bola najobjektívnejšie súkromné médium, aké tu kedy bolo. Viem, ako majitelia zasahujú aj do printových médií dnes, funguje tam autocenzúra ako to bolo za socializmu. Do niektorých mienkotvorných denníkov sa nedostanú niektorí autori, lebo si to osobne neželajú majitelia.

To je asi zámer - založiť si médium, aby som ovplyvňoval verejnú mienku.

Dnes máte v médiách všade iba jednostranný pohľad. Občas TA3 urobí vyvážený duel, ale nikto iný. Vidíte, nemám problém ich pochváliť, hoci som z tadiaľ odišla po dvoch reláciách, lebo nedodržali dohodu: tvrdili, že Klub 3 nebude plniť politické objednávky, ale žiaľ, bolo to tak. Nemohla som tam preto zostať.

Pre mňa je to pochopiteľné. Napríklad taká RTVS je vždy zneužitá vládnou mocou.

Musím otvorene povedať, že v súčasnosti už tak veľmi tradičné médiá nesledujem. Stačí mi internet. Osobne si myslím, že sa to nejako výrazne neposunulo. Samozrejme, trápi ma to, lebo tam idú aj moje koncesie. Ale čo môžeme očakávať, keď riaditeľ je menovaný takým spôsobom, že to ide po politickej linke.

Bol nejaký riaditeľ v STV, ktorý bol odolný voči snahám o ovplyvňovanie?

Nemyslím.

Ani pán Rybníček?

Pán Rybníček mňa osobne vyhodil v skúšobnej dobe preto, lebo si to podľa slov exposlanca Muránskeho želali páni Hrušovský, Mikloško a Hríb. Tak potom asi nebol veľmi objektívny. Po dvoch rokoch sa mi za to ospravedlnil, ale vďaka nemu som sa rozhodla, že končím so žurnalistikou. A dnes som mu vlastne vďačná.

Počul som na vašu adresu chválu aj kritiku.

Áno, som kontroverzná novinárka. Ale ak znamená kontroverzný to, že mi žiadna politická strana nedala ponuku byť v parlamente a ani hovorkyňou, tak na to som hrdá.

Boli ste hovorkyňou Ministerstva dopravy.

Ale to nie je politická strana.

Nie je to koniec kariéry pre žurnalistu ísť na post hovorcu?

Nie je. Je to veľmi užitočné, ale aj trochu deštruktívne. Užitočné preto, lebo keď sa ocitnete na druhom brehu, dostávajú sa k vám informácie z iných prúdov. Z politických a lobistických. Až tam pochopíte, ako funguje svet, krajina, politické strany a rozdeľovanie štátnych zakázok. Keď to pochopíte, Boh vás opatruj, nevracajte sa už medzi novinárov, lebo tú prácu už nebudete môcť robiť. Ja som to bohužiaľ urobila. Vrátila som sa do STV externe do relácie Ring a musím povedať, že som sa necítila dobre, lebo som vedela mnohé veci, ktoré som nemohla povedať. Politici chápali, že viem viac, podľa otázok a možno preto som musela odísť, lebo si neboli istí, či tie informácie v priamom prenose nepoužijem.

ag01.jpg

Prejdime k inej téme. Ste ombudsmanom pre klientov Orange.  Ja mám istú negatívnu skúsenosť s operátorom. Aká je vaša skúsenosť s podnetmi od klientov?

Štvrťročne chodí zhruba do 200 podnetov. Malé percento je tých opodstatnených, kde som preukázala zavinenie na strane Orange - za štvrťrok 5-9 podnetov. Takmer polovica je takých, kde ide skôr o zavinenie na strane klienta ale chcem, aby klientovi bolo nejakým spôsobom vyhovené. Zohľadňujeme sociálne, zdravotné hľadisko, ale aj to či ide o dlhodobého klienta. Toto je výnimočné na našom trhu, lebo vôbec by nemuseli dostať bonus. Je to služba navyše. Mám pocit, že pomáham ľuďom vyriešiť ich problém a to ma vlastne bavilo aj v žurnalistike a to isté robím aj v praxi v treťom sektore.

Rešpektuje operátor váš názor na urovnanie sporu?

Doteraz ho rešpektovali vždy.

Prejdime k vášmu občianskemu združeniu, ktoré sa volá Šanca pre nechcených. Čo je za týmto názvom?

Vznikli sme ako iniciatíva v roku 2004. Spontánne som reagovala na udalosti, ktoré sa diali na Slovensku. Najmä na snahu poslancov za KDH zakázať interupcie. Ja osobne nie som za interupcie, ale som proti ich zákazu, pretože v konečnom dôsledku by ich zákaz nezamedzil. Konali by sa načierno, kde by zomierali nielen deti, ale smrť by hrozila aj matkám, ktoré už možno majú doma dve-tri deti.

Zároveň sa v tom čase našli tri mŕtve bábätká po sebe. Vtedy som zareagovala, že všetci sa bavia o tom, kedy vzniká život a ako ho zachrániť, ale ten život, čo tu už je, nikto nezachraňuje. Nato môj manžel so stoickým pokojom povedal: „A ty si čo preto urobila?". To ma vyprovokovalo. Išla som na internet a z Komisára Derricka som si pamätala, že tam bola nejaká schránka - babyfenster. Na základe toho som zistila, že ten systém už existuje v mnohých krajinách, viac či menej sofistikovaný. Začala som zisťovať ako by to mohlo fungovať tu. Spojila som sa s gynekológmi, doktormi Cupaníkom a Klimentom a s neonatologičkou, MUDr. Doc. Benedekovou. Tou myšlienkou boli nadšení, tak sme do toho išli.

Prvého júna 2004 sme mali tlačovku, kde sme zverejnili náš zámer postaviť prvé tri (hniezda záchrany). 10 rokov dozadu bolo na Slovensku v priemere 10 mŕtvych novorodencov vyhodených  ročne. Od vzniku hniez je to už len v priemere 2 ročne! V decembri sme postavili prvé tri. Na jar v roku 2005 sa našlo prvé dieťa. Dnes je hniezd 20 a našlo sa v nich 44 detí.

Aký bol ohlas verejnosti?

Okamžite pozitívny. Lekári boli misionári tejto myšlienky v odborných kruhoch. Ja som zase robila politický lobbing. Pozvala som poslankyne do Parlamentky a vysvetlila im o čo ide. Aby mi priniesli spätnú väzbu, či by na to bola politická vôľa.

Predpokladám, že to išlo dosť ťažko.

Išlo to veľmi ľahko. Možno aj vďaka mojim  skúsenostiam z médií. Keď sa to objavilo v médiách, všetci dôležití už boli informovaní. Ministerstvá, asociácie odborníkov, nebolo to pre nich prekvapenie. Nedostali tú myšlienku zdeformovanú od novinárov alebo od niekoho iného. Faktom je, že prvé hniezda boli na hrane zákona a mojou ambíciou bolo to ošetriť. Vtedy som začala komunikovať s ministrom Zajacom, ktorý bol tou myšlienkou nadšený a bol to jediný minister, ktorý prispel na tri inkubátory. To boli jediné verejné zdroje na Hniezda záchrany.

Bavila som sa aj s ministrom Lipšicom, lebo sa novelizoval trestný zákon. Mne išlo o beztrestnosť pre ženy, ktoré dajú dieťaťu šancu na život. Naopak, v novele sa podmienky ešte sprísnili. Minister  Zajac to však ošetril v inom zákone.

Dnes som sa dostal k rozhovoru s Vami v časopise Dieťa, kde OSN má problém s Hniezdami záchrany.

Nateraz majú problém s babyboxami v Čechách. Tvrdia, že babyboxy berú deťom právo na biologickú identitu. Rešpektujem ich pohľad, ale tvrdím, že je nesprávny. Po prvé: nie babyboxy, ale matka berie dieťaťu jeho biologickú identitu. A ako tomu môže štát zabrániť, ak sa matka rozhodne nedať dieťaťu biologickú identitu? Nech páni z OSN skúsia vyriešiť dievčatká v Indii, ktoré rodičia vraždia len preto, že sú dievčatá a potom sa s nimi budem baviť o babyboxoch a hniezdach záchrany.  Volia si zástupné témy, aby nemuseli riešiť skutočné problémy.

Samotný dohovor o právach dieťaťa hovorí, že prvé je právo na život. Až šiesty a siedmy článok rieši právo na biologickú identitu. To poradie nie je náhodné.

Ako vnímate vy dilemu medzi právom dieťaťa na život a právom matky na výber pri nechcenom tehotenstve?

(ticho) Pre mňa je právo na život najposvätnejšie právo, aké existuje.

Takže neuznávate právo na interupciu do nejakého týždňa?

Nesúhlasím s interupciou. Sú iné metódy ako nepočať dieťa. Nikoho ale  nesúdim a ani politici by to robiť nemali.

Ste veriaca?

Áno, som. Mám ale dosť výhrad k fungovaniu cirkvi.

ag03.jpg

Toto stredisko v Dúbravke sa volá Náruč záchrany. Komu sa venujete?

Celé to vzniklo z hniezd záchrany. Keď sme otvorili prvé tri a začali sme tam nachádzať deti, pochopili sme, že s tými ženami musíme hovoriť. Čo ak by sme niektorú presvedčili. Tak sme zriadili nonstop telefonickú linku. Tie ženy pochopili, že nám môžu volať a aj volali. Za tých 8 rokov máme definované štyri skupiny žien, ktoré sa vzdávajú vlastných detí cez režim utajeného pôrodu alebo cez hniezdo záchrany. Je to skupina sociálne odkázaných žien a ocitli sa s dieťaťom alebo tehotné na ulici. Sú to dievčatá z veľmi ťažkých pomerov alebo z detských domovov.

Potom sú to samotné rodiny v sociálnej tiesni, ktoré majú už 2-3 deti a vedia, že štvrté už nie sú schopní uživiť. Ale sú to aj ženy, ktoré nemajú finančný problém, ale dieťa majú s iným ako so svojím zákonným partnerom. Dajú si na vážky dve deti, manžela, auto, dom a na druhej strane dieťa s milencom. Hádajte, čo preváži.

Asi rodina.

Ale my sme vďační za to, že to dieťa nezabije, že mu dá šancu na život v adoptívnej rodine. Veľa ľudí čaká na takéto deti. A potom je to ešte jedna skupina žien - veľmi mladé, často neplnoleté prvorodičky, ktoré zareagujú skratovo, nevedia, čo majú robiť, ako to povedať rodičom. Často sa to stáva v bigotných kresťanských rodinách, alebo u známych ľudí.

Po ôsmich rokoch sme pochopili, že presvedčiť dokážeme len sociálne odkázané matky. Lebo oni to dieťa chcú, len nemajú s ním kde žiť. Nevedia uživiť ani seba, nieto ešte dieťa.

Príde mi to ako výborný krízový manažment. Máte ale nejaké systémové riešenie? Moja skúsenosť je, že matky často krízové centrá striedajú a nevedia sa zaradiť do života.

To sa mi nepáčilo. Hneď ako som pochopila, že niektoré môžeme zachrániť, hľadala som miesto, kam ich dám. Začala som spolupracovať s rajeckou organizáciou Áno pre život, kam som posielala ženy. Potom sme našli Dom svätého  Jozefa. Ale vysnívala som si, že aj ja chcem mať taký útulok. Nepáčilo sa mi, že oni ich podržia nanajvýš rok a potom ju posielajú inam. Ale ona nemá stále kam ísť. Väčšinou nenájde ubytovňu kde môže byť s dieťaťom a tak ho dá dočasne do detského domova. Väčšinou však je z dočasného pobytu - trvalý. S podstatným rozdielom: stále dúfa, že situáciu vyrieši a dieťa si vezme a tak dieťa právne neuvoľní čo značí, že nemôže ísť na adpociu.

Rozhodla som sa, že chcem mať útulok, kde sa budem ženám venovať, že ich dovzdelám a budem im hľadať prácu. Vtedy mám istotu, že nebudú celý život v sociálnej tiesni.

ag05.jpg

Je v dnešnej dobe vôbec možné, aby si matka s viacerými deťmi našla prácu, ktorá by ich uživila aj vrátane bývania?

Pracujeme na tom. V štyroch prípadoch sa nám to už podarilo. Bolo mi jasné, že taký dom sa neuživí sám. Tie ženy majú príjem 240 až 280 EUR. Povedala som si, že to musím naviazať na službu, ktorá je spoplatnená. Bola som v Trenčíne, kde mali seniorov. Zdalo sa mi to trochu nevyvážené. Vidia len mŕtvych odchádzať. Ale keby z druhého okna videli aj malé deti ako sa hrajú... vtedy to zapadlo - idem robiť trojgeneračný dom. Mám zvyk, že poviem svoj nápad do médií a urobím tak verejný záväzok. V tom momente mám nad sebou Damoklov meč a musím nápad realizovať.

Začala som hľadať možnosti ako získať financie. Jedného dňa mi kamarát z televízie zavolal, že majú peniaze, ktoré chcú dať na projekt, ktorý je viditeľný a zmysluplný. Do troch týždňov sme mali zmluvu a výsledkom bol dar 30 miliónov Sk na rekonštrukciu tejto budovy. To sa nedeje každý deň. Podobné zariadenie máme v Solčanoch. Je tu viac seniorov, oni platia polovicu, druhá polovica je dotácia z BSK. Ženy nám tiež platia, ale to nestačí ani na vykrytie energií, ktoré minú.  Tu v Bratislave sme na každej žene v strate 120 EUR mesačne. Vykrývame to sponzorskými príspevkami, ale v čase krízy ich ubúda. Preto sme sa rozhodli, že začneme budovať základňu individuálnych darcov. Na jeseň budeme mať kampaň Kmotričky, kde chceme získať ženy, ktoré by sa mohli stať pravidelnými prispievateľmi. Môžu sa pridať aj muži.

Niečo ako Dobrý anjel?

Niečo veľmi podobné. Chceme to robiť cez transparentný účet jednej finančnej inštitúcie. Máme tu seniorskú časť - DSS a juniorskú - 6 mamičiek a 8 detí. V Solčanoch 3 mamičky a 3 deti. Služba je nastavená na tri roky, čo je výnimočné. My sme pre ne pripravili trojročný program sociálnej inklúzie cez projekt Trvalá náruč. Jednu generáciu žien sme už vyprevadili do života.

Máte od nich nejakú spätnú väzbu.

Áno, radi nás navštevujú. Okrem toho sa snažíme zapojiť do projektu aj ženy zo sociálnej ubytovne Fortuna. Reálne nám prešlo rukami 38 matiek.  Okrem jednej mamičky, ktorá zomrela, všetky ostatné sa príkladne starajú o deti a každá z nich má prácu.

Mám pocit, že je tu istý fenomén - absencia otca. Zaujal ma preto váš program otcovskej škôlky.

Tento rok je projekt Otcovská škôlka pozastavený, mali sme problém ho vykryť. Rok a pol bol funkčný. Na deťoch sme videli, že im chýba mužský element. Napríklad, keď videli nášho údržbára, všetky sa na neho zavesili a hodinu ho nepustili. Tiež som si študovala knihy prof. Camusa z Francúzska, ktorý sa dlhé roky zaoberal chýbajúcim elementom muža, otca v rodine. Na tisícoch detí preukázal, že ak chlapec vyrastá bez otca, je si menej sám sebou istý, má problém komunikovať so ženou. Dievča má zase tendenciu byť utláčanou. Samozrejme sú aj výnimky. Deti, ktoré nemajú párový vzor, veľmi ťažko nadväzujú vzťahy, ale najmä si ich ťažko udržia.

V dnešnej dobe bojujú páry toho istého pohlavia za právo na ustanovenie ich rodiny. Ako to vidíte?

Ja som tolerantná k homosexuálom a lesbičkám, ale osobne nesúhlasím s tým, aby vychovávali deti. Keď sa stane, že žena ovdovie, alebo sa rozvedie a zistí, že je lesbička, nie je správne jej to dieťa odňať len z tohto dôvodu. Ale vytvárať umelé rodiny, že lesbický pár si adoptuje dieťa - s tým by som nesúhlasila. Na Slovensku je stále veľa tradičných rodín, ktoré nemôžu mať detí a čakajú na právne voľné bábätká. Dala by som im prednosť.

Aké je postavenie rodiny na Slovensku?

Štát aj médiá sa tomu venujú veľmi málo. Sú uprednostňované iné vzory a hodnoty. S tým veľmi nesúhlasím. Cítim sa bezpečne v tom, že máme šťastné manželstvo, že naše deti majú dobré vzory. To, čo v detstve zaseje, žneme v dospelosti. Aj projekt otcovskej škôlky priniesol výsledky, kde jeden chlapček, ktorý bol nesmierne agresívny, sa po roku a pol zmenil na úplne iného človeka. Tiež dievčatko, ktoré nekomunikovalo. Treba, aby aj štát počúval na takéto projekty. Aby sme ho zaviedli do škôlok. Za tento projekt mi dali cenu ministra, ale neboli ochotní počúvať ako ho aplikovať na väčšom priestore.

Toto asi nie je politická téma.

Na Slovensku boli rôzne užitočné projekty, ale keď sme ich mali pretaviť do zákonov, nebolo toho, kto by to urobil. Nebola politická vôľa. Načo boli potom dané peniaze z Európskej únie na prieskumy a pilotné projekty, keď tu nie je zodpovedný politik a strana, ktorá by ich zaviedla do praxe? Strašne ma trápi, že štát nevyužíva potenciál tretieho sektora. Nedá nám priestor.

Myslíte si, že pracovníci v treťom sektore budú raz platení ako profesionáli?

Na Slovensku je smiešna predstava, že ak niekto pomáha ľuďom a venuje sa tomu 12 hodín denne, že to má robiť zadarmo. Prečo nemám dostať ja plat, keď ho má niekto, kto prevádzkuje „bordel"? Inde vo svete si už týmto prešli. Teší ma však, že cez korporátne firmy so zahraničnou účasťou sa to pomaly začína meniť, nemajú už problém v projekte zaplatiť toho, kto ho riadi. Verejnosti to ale ešte potrvá.

ag04.jpg

Myslím, že je to preto, že akékoľvek sociálne dielo negeneruje peniaze. Banka, ktorá zarobí, vie odmeniť svojich ľudí. Štát by asi mal dať sociálnych projektov dôležitosť už pre ich podstatu.

Ale nedáva. Za všetko hovorí príklad ako sa štát správa k neverejným poskytovateľom sociálnych služieb. Štát ich od roku 2008 cielene likviduje. Nedodržuje právo na rovnocenné podmienky pre podnikanie a to napriek nálezu Ústavného súdu. A toto je sociálne podnikanie. Zároveň porušuje ústavné právo na rovnosť seniorov. Tí v neverejných zariadeniach musia platiť viac. Do verejných zariadení sa dostávajú známi poslancov, ich babičky, strýkovia a smotánka z regiónov. Stredná vrstva ide k nám, kde sa musí skladať celá rodina a chudobní zomierajú v osamotení doma.

Čo by ste si teda želali do budúcnosti?

Empatickejších politikov, ktorí pochopia, že zákony a novely, ktoré schvaľujú v parlamente, majú aj odozvu v praxi, že to nie je len papier, ktorí prečítali a stlačili tlačidlo. Bolo by ideálne, keby každý, kto ide do parlamentu, najskôr podnikal a riadil jednu neverejnú neziskovú organizáciu. Potom si budem istá, že schvaľujú zákony, ktoré budú v praxi dobré.

 

Marek Piváček

Foto - archív A.G.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

KOMENTÁRE

Ako delfíny neprežili v službách ruského štátu

Plán počítal s 500 druhmi zvierat. V súčasnosti je v oceániu asi tridsať zvierat.

TECH

Bývalý šéf Newyorskej univerzity: Šikovní ľudia tu boli skôr ako školy

Existujú rôzne formy univerzitného vzdelania, najdôležitejšie je nájsť študentom to najvhodnejšie, hovorí pre SME JOHN SEXTON.


Už ste čítali?