Michal Meško - V Martinuse pomáhame tvoriť príbehy

Autor: Marek Piváček | 8.7.2013 o 7:00 | (upravené 8.7.2013 o 7:09) Karma článku: 13,05 | Prečítané:  4818x

Rozhovor. S človekom, na ktorého som sa naozaj tešil a moje očakávania sa naplnili. Stretli sme sa v kníhkupectve na Obchodnej, ktoré je, aspoň podľa zdania, jeho druhým domovom. Ľudia vchádzali, prezerali si knihy, iní sa pýtali na radu a znova odchádzali. Taký kolobeh života. My sme sa vhĺbili do rozhovoru o knihách, čítaní, internete, e-knihách ale aj o spletitom biznise medzi autormi, vydavateľmi, distribútormi a kníhkupcami. CEO Martinus.sk - Michal Meško.

Vyzeráte na človeka, ktorého jeho práca baví. Ako sa človek dostane k práci svojich snov? V dnešnej dobe veľa ľudí robí to, čo ich nebaví.

U mňa to bola prirodzená cesta. Myslím, že som mal šťastie, že som tú prácu začal robiť ešte predtým ako som si uvedomil, že je to práca. Už na základnej škole sme s kamarátmi nevedeli obsedieť, preto sme začali robiť školský časopis, lebo sme na počítačoch chceli niečo vytvárať, skúšať tlačiareň a prefocovať to. Potom sme s kamarátmi robili referáty.sk pre študentov. Stále sme chceli niečo robiť a tak som sa dostal aj k bratom Santusovcom, ktorí mali kníhkupectvo Martinus v Martine už asi desať rokov. Začal som pre nich programovať, ale mojím snom nebolo stať sa programátorom. Ako sa rozbiehal biznis, stále viac som sa do toho ponáral, do marketingu a obchodu. A bavilo ma to. Stala sa z toho reálne práca, aj keď v 15-tich rokoch som si ju nechcel hľadať. Chcel som robiť, čo ma napĺňa a mám šťastie, že je to práca, ktorú robím.

Na vašich prednáškach ma zaujal názor, že nie zisk ale vytváranie hodnôt má byť motiváciou pre podnikanie.

Keď si vezmeme, ako som sa k tomu dostal, vždy som robil veci, že som chcel niečo tvoriť, napríklad školský časopis. Keď si ho dnes prečítam, hanbím sa ako som detinsky písal, ale je to kronika tej doby. Ak by sme to vtedy nerobili, bolo by to navždy stratené. Už to je samotná hodnota. Samozrejme nebolo to podnikanie. Dotovali sme to z vlastných a z rodičovských peňazí. Keď prišli referáty.sk, riešil som vlastný  problém. Nechcelo sa mi čítať povinnú literatúru, tak sme s kamarátom založili stránku na zdieľanie referátov. To, že sa ukázalo, že podobný problém má ďalších stotisíc ľudí na Slovensku je príjemný vedľajší produkt a vedel by z toho byť pekný biznis. My sme to predali predtým ako sa reálne dala postaviť na tom firma.

Martinus bol už biznis. Pre mňa sú však veľmi hodnotné rozhovory s Mirom Santusom, ktorý, žiaľ, pred piatimi rokmi zomrel. Už v roku 1990 a neskôr 1995 hovorí, že milujú knihy. Nevedeli ako sa knihy predávajú, len ich chceli ľuďom nejako doručovať. Jedna z ich pôvodných myšlienok bola, aby mala kniha nohy a chodila medzi ľudí. Že zoberú knihy na vozík a budú ich na dedine predávať.

Paradoxne o desať rokov sa to podarilo reálne naplniť vďaka internetu. Ale aj tie knihy berieme ako hodnotu. Ak niekomu predáme knihu o Beatles , dozvie sa niečo nové o kapele. Možno ho to inšpiruje založiť si vlastnú kapelu, možno si kúpi knihu o hre na gitaru. Vďaka nej sa naučí hrať na gitare. Možno to bude len jeho koníček, ale nejakým spôsobom sme mu dokázali zlepšiť život.

Je toto rozdiel medzi úspešným človekom, ktorý robí veci kvôli motivácii a iným, ktorý ich robí len pre zisk?

To si netrúfam povedať. Myslím si, že keď človek nemiluje čo robí, nikdy nedokáže urobiť niečo naozaj výnimočné. Ak to robí len preto, aby zarobil peniaze, bude to veľmi rýchlo cítiť na tom, ako to robí a čo produkuje. Veľa ľudí, ktorí urobili prelomové veci, to nerobili s tým, aby zarobili obrovskú kopu peňazí. Skôr ich stratili a to, že sa stali úspešnými, je vo väčšine prípadov vedľajší produkt. Ale mám pocit, že v posledných desaťročiach vznikla veľká skupina ľudí, ktorí sa naučili „vyrábať peniaze". Napríklad kúpim byt a idem ho rýchlo predať so ziskom. Tvorí sa tam minimálna ak vôbec nejaká hodnota. Aj my pozeráme na čísla, ale dôležité je, že niekto si kúpi knižku a zoberie si ju domov.

Zrejme poznáte Tomáša Hajzlera a jeho koncept Sloboda v práci. Funguje podľa vás pre každého? Veľa ľudí hovorí, že nie.

Áno, ale ako príklad je tam Favi, čo je výrobná firma. Pri reklamnej firme, kde sú len kreatívci sa môže zdať, že tie princípy sa uplatňujú ľahšie, ale tá kniha ukazuje, že sa tie princípy sloboby v práci dajú uplatňovať aj vo výrobnej firme s množstvom mechanikov. Nič nie je čiernobiele. Každá firma je výnimočná a nedajú sa odtiaľ zobrať všetky body. Pre mňa osobne je tá kniha veľkou inšpiráciou, ale nejdeme všetko robiť podľa nej.

mesko02sm.jpg

Aby sme sa dotkli faktov. Martinus začal bratmi Santusovcami v roku 1990. Aká bola ich idea?

To, čo sme spomínal, že mali radi knihy. Mali jedno z prvých súkromných kníhkupectiev vrámci vtedy ešte Československa. Knihy sa ťažko zháňali a oni ich chceli prinášať ľuďom. Prvé roky to boli pravidelné jazdy na Favorite do Prahy a Bratislavy a s vlečkou sa vracali naspäť do Martina.

Mám dojem, že dnes je celý biznis o budovaní komunity. Ako sa s týmto vysporiadava Martinus?

Budovanie komunity tu bolo vždy. Dnes je to postavené na niečom reálnom. Sme ľudia. Ak niekto kupuje knižky o Beatles, asi si bude mať čo povedať s iným, kto ich kupuje. Akýkoľvek biznis je komunitná vec. Aj keď idete do športového obchodu kúpiť si niečo na behanie a stretnete tam nejakého človeka, asi je to tiež človek, ktorý behá a máte niečo spoločné.

Je potrebné vytvárať pre nich nejaké akcie, združovať ich?

Tých konkrétnych nástrojom je milión. Kníhkupectvo je už zo svojej podstaty skupina ľudí, ktorí radi čítajú. To ako s tým pracujete, je často o individuálnom nápade. Tým, že my ako ľudia sme na Facebooku ako osoby, hľadali sme spôsob ako sa značka môže stať osobou, rozprávať sa s ľuďmi.

Vašou víziou je stať sa najlepšími na trhu. Čo pre vás znamená dobré kníhkupectvo? Je to dosť relatívny pojem.

A to je na tom to pekné. Neexistuje jeden konkrétny bod, kam sa chceme dostať alebo si povedať, že sme už tam. Verím, že budeme vedieť zlepšiť veci, o ktorých sme si pred piatimi rokmi mysleli, že ich robíme dobre.  Nie je to o konkrétnej definícii ale o procese. A v tom neustálom cykle niečo vymyslieť, poučiť sa z toho, skúsiť to vymyslieť ešte lepšie. Stále sa posúvať dopredu. A robiť to tak, aby sa tu zákazníci cítili dobre, aby sme im dali najlepšie možné služby, čo sa tiež vyvíja. Svet sa vyvíja a bolo by hlúpe, aby som dnes definoval ideálne kníhkupectvo, lebo o päť rokov môžu byť potreby ľudí úplne iné. Pred desiatimi rokmi by nikto nepovedal, že kníhkupectvo má so svojimi fanúšikmi komunikovať cez sociálnu sieť.

Šéfka Heinekenu mi v rozhovore povedala, že predávajú 80% emócií a 20% piva. Keď vám niekto povie Martinus, akú emóciu by ste chceli vyvolať?

My predávame príbehy, čo sú svojím  spôsobom emócie. Sú to zážitky, príbehy ukryté v knihách. Ale aj pomáhame tvoriť príbehy. Napríklad si kúpiť knihu ako vyvíjať aplikácie pre iPhone a možno sa raz budete živiť ako človek, ktorý vyvíja skvelé mobilné aplikácie.

Je to presne o tom ako ste niekde spomínali, že stojíte za pokladňou, dávate knihy ľuďom do tašky a rozmýšľate akú emóciu v nich vyvolajú?

To je presne to, čo ma zaujíma.  Niekedy si otvorím náhodne objednávku a rozmýšľam pre koho tie knižky človek kúpil. Je to zaujímavé nakúkať do životov a ľudí a rozmýšľať ako sa im dá v budúcnosti pomôcť. Môžeme mu dať tipy na knihy, ktoré by sa mu mohli páčiť. Je to aj biznis, ale primárne je to založené na probléme, ktorý ste pri čítaní knihy riešili. Ak sa vám kniha páčila, vieme vám poradiť inú, ktorá vás posunie ďalej. To je tá hodnota, o ktorej sme hovorili. Vždy musíte niečo dávať druhej strane, aby ste si zaslúžili, že vám dá svoje peniaze, aby ste z nich mohli žiť.

mesko01sm.jpg

Je čítanie znova fenoménom? Mám pocit, že prichádza znova do módy. Kedysi sa hovorilo, že generácia našich detí už nebude čítať vôbec.

Generácia našich detí a my čítame, len často sú to statusy na Facebooku. Ja osobne som nikdy nemal pocit, že by šlo o extrém jedným alebo druhým smerom. Sú isté vlny, keď vyjde Dan Brown alebo Harry Potter, je úžasné vidieť ako ľudí znova nakopnú k čítaniu. Päť rokov nič nečítali, prečítajú Browna a sú späť v kolotoči. Môj vtedy osemročný bratranec nič nečítal a prišiel Harry Potter, tú hrubú knihu prečítal za dva dni a začal si písať vlastné romány. Vďaka knihe, ktorá mu ten svet otvorila.

Minule som sa na besede na gymnáziu spýtal, koľkí ľudia majú práve rozčítanú knihu. Bol som šokovaný, koľko rúk vyletelo hore. Možno v absolútnych číslach sa kedysi čítalo viac, ale zoberme si koľko bolo možností. Dnes môžete z reality uniknúť miliónmi spôsobôv. Na to, koľko je iných možností, myslím si, že knižky sú až prekvapivo dosť  čítané, čo je dobré znamenie.

Ste najväčšie internetové kníhkupectvo. Ako ste na tom v porovnaní s veľkými hráčmi ako napríklad Panta Rhei?

Reálne sme jednotka na internete a dvojka v celkovom predaji. Tým, že máme aj kamenné kníhkupectvá, rastieme na dvoch frontoch. Tam, kde je jednotka Panta Rhei a upevňujeme aj naše postavenie na internete. Čo sa týka podielu, nie sú známe jasné čísla, ale odhadujeme, že môžeme dosahovať niekde medzi tretinou a polovicou obratu Panta Rhei. Potom sú hráči ako Gorila, ABC knihy, rôzni špecialisti, Artforum a nejaké lokálne kníhkupectvá.

To, prečo ste išli na internet, je zrejmé.

V roku 2000 to nebolo všetkým tak zrejmé.

Prečo ste sa však vrátili ku kamenným kníhkupectvám?

V roku 2000 tu bolo zopár internetových obchodov ako Dunaj.sk ale stále to bolo také, že nám nikto nebude veriť a objednávať cez internet. To bol skok do tmy. Nevedeli sme, čo z toho bude, ale verili sme, že to dáva zmysel.

Prečo znova kamenné kníhkupectvo?

Čo sa týka kamenného sveta, my sme z neho vzišli. Nebolo to tak, že je tu Amazon a my ideme predávať to, čo oni. U nás to bolo opačne. Máme kamenné kníhkupectvo, ktoré je už 10 rokov v Martine a má svojich zákazníkov. Má obmedzené priestory a nedokážeme sa efektívne rozšíriť, ak by sme chceli otvoriť kníhkupectvo v inom meste lebo neboli na to peniaze. Internet zrazu veľmi jednoducho odpovedal na obidve otázky - šírku ponuky a dostupnosť kdekoľvek na Slovensku a teoreticky aj vo svete. Preto sme išli na internet. Po rokoch sme zistili, že aj keď zákazníkov dokážeme obslúžiť lepšie vďaka internetu, sú veci, ktoré sme ani za desať rokov nedokázali na internete replikovať. Aj keď sa snažíme o maximálne  ľudský prístup, stále ten kontakt, že vás niekto pozdraví a usmeje sa na vás a poradí vám, ten sa na internete nedá dosiasnuť.  Preto sme sa rozhodli, že vyskúšame, aké by to bolo mať kníhkupectvo v Bratislave. V roku 2009 sme tu na Obchodnej otvorili malinké kníhkupectvo, o kúsok väčšie ako to v Martine. Zistili sme, že jednak o tom strašne veľa ešte nevieme, ale zároveň sa nám ukázalo, že to ľudské má zmysel. Aj čo sa týka kvality služieb. Vedeli sme, že na trhu je priestor pre kníhkupectvo pre bežného čitateľa (nie vyprofilovaného ako Artforum) a mali sme pocit, že ostatné kníhkupectvá so zákazníkom vôbec nepracujú. Kedysi sa so zákazníkom pracovalo, keď tu boli malé rodinné kníhkupectvá, keď majiteľ aj sám obsluhoval. Keď prišli sieťové kníhkupectvá, kontakt so zákazníkom sa stal viac marketový. Na toto sme sa zamerali - mať ľudí, ktorí nedudú predavači, ale kníhkupci, nie dokladači tovaru, ale budú vám ho vyberať a radiť.

mesko04sm.jpg

Je to vôbec možné, veď tu máte tisíce titulov. Máte nejaké vzdelávacie programy pre zamestnancov?

Pre nich je toto celé vzdelávací program. Môžu si prečítať ktorúkoľvek knižku. Samozrejme je utópia, aby mal niekto prehľad o všetkých knihách. Tak ako vy máte napríklad rád marketing, viete aké sú dobré knihy v marketingu. A čím ďalej tým viac kníh vám prejde rukami. Ak ste fanúšikom fantasy, viete o všetkých hlavných autoroch ale aj o takých, ktorí boli slepá cestička, keď ste skúšali, čo je dobré. Snažíme sa mať variabilitu ľudí tak, aby pokrývali čo najviac tém a zároveň, aby si zdielali svoje skúsenosti. Máme na to interné systémy. Aj keď nečítam detektívky, ak ma pristaví zákazník, nemal by som hapkať kto je Dominik Dán. Snažíme sa mať základný prehľad o všetkom a zároveň mať odborníkov na konkrétne oblasti. A mať ľudí, ktorí milujú knihy a čítanie. Raz sme tu mali noc v kníhkupectve pre 15 vybraných zákazníkov. Pre mňa to bol neuveriteľný pocit sledovať našich knáhkupcov a zapálených čitateľov ako sa dokážu hodiny baviť o konkrétnych knihách.  Dnes máme 5 kamenných kníhkupectiev a plánujeme ďalšie. Samorejme tie sa menia. Spájame ich aj s kaviarňami. Chceme vytvoriť sociálny priestor pre ľudí, kde môžu posedieť, stretnúť sa s kamarátmi a načerpať nové nápady.

Máte veľké kníhkupectvo s veľa ľuďmi ktorí prídu a odídu, je tu hluk. Nevadí vám to?

My chceme byť mainstreamové kníhkupectvo, nechceme byť ako Artforum. Som rád, že sú tu a klobúk dolu predtým, čo dokázali. Ale ukázalo sa, že ľudí, ktorí na Slovensku chcú vyprofilovanú literatúru, nie je dostatočne veľa. Ja sa tu cítim fajn a aj veľa iných ľudí. Ale nenárokujeme si urobiť  jedno riešenie pre všetkých a tváriť sa, že je jediné dobré. Je to tu možno hlučnejšie ako inde, ale mne osobne to vyhovuje, lebo mám pocit, že to tu žije.

Nie je to najmä o komercii?

Musíme si uvedomiť, že sme tu najmä pre zákazníka a nemáme za neho súdiť, čo je dobrá literatúra. My sme tu preto, aby sme mu pomohli v aktuálnej situácii, keď k nám príde, aby sme mu vybrali najlepšiu knihu, ktorá sa na jeho rozpoloženie najlepšie hodí. Niekedy je to nová Vasilková, niekedy to môže byť Dostojevskij. Každý zákazník potrebuje niečo iné. Nemám rád delenie na literatúru a braky, ktoré ani nemali vyjsť. Napríklad mama, ktorá je sama s dvoma deťmi a má naročnú prácu, sa chce odpútať z reálneho sveta a prečítať si o tom, ako niekto prežil ešte ťažší príbeh alebo že príde princ. Tak si prečíta ženský román. A podľa niektorých to nie je literatúra. Treba rozlišovať medzi knihami, pri ktorých si chceme oddýchnuť a knihami, pri ktorých treba rozmýšľať. Ktoré chceme aby nás niekam posunuli, aby nám dávali otázky, na ktoré nám nedajú odpoveď, ale prinútia nás hľadať vlastné odpovede. To je na tom krásne.

Pred pár rokmi ste rozbehli unikátny projekt Slovensko píše román, kde viacerí ľudia písali jednu knihu. Ako to šlo?

Slovensko píše román bol perfektný projekt. Sme veľmi radi, že sme ho urobili, dodnes rezonuje medzi mnohými. Bol to experiment a zároveň komunitná vec. Zrazu dáte dokopy ľudí, ktorí majú radi knihy, radi píšu a čítajú a spolu s našimi zákazníkmi napíšeme knihu pre našich zákazníkov. Keď s tým prišla Peťa Jankovičová, povedali sme, že ideme do toho.

Koľko sa tých kníh predalo?

Robila sa dotlač. Neviem či päťtisíc, alebo tak nejako, čo nie je na slovenské pomery bestseller, ale štandardne sa vydáva v náklade dvetisíc kusov a keď ich predáte je to lepšia kniha, čo sa týka predajnosti.

Vy nemáte ambície písať?

Nie. Aj pri referátoch aj pri školskom časopise bolo písanie nutná vedľajšia aktivita k niečomu, čo ma reálne motivovalo.

Čítate aj niečo iné okrem kníh a Facebookových statusov?

Noviny nečítam prakticky vôbec a ani nesledujem televíziu. Väčšinu správ prijímam cez Facebook, niekedy LinkedIn a Twitter. Keď nájdem zaujímavý článok, poznačím si ho a potom čítam v kope, ale väčšinou pribúdajú rýchlejším tempom ako stíham čítať.

A aké knihy?

Ja som komerčný čitateľ. Strašne rád si oddýchnem pri Dominikovi Dánovi, Jo Nesbo. Tiež mám strašne rád biznisové knihy ako Sloboda v práci.

Dotknime sa elektronických kníh. Založili ste Dibuk. Ide o nejakú súčasť Martinusu?

To je skôr vec, ktorá chce fungovať na pozadí. Keď sme uvažovali nad e-knihami, rozmýšľali sme, čo bude najlepší spôsob ako to rozbehnúť na malom trhu ako je Slovensko. Spojili sme sa s Jurom Hegerom z vydavateľstva Slovart a založili sme firmu Dibuk, ktorá má na starosti celú agendu okolo e-kníh. Martinus je teoreticky jej zákazníkom, reálne je to účtovná a faktická vec. Sme jeden tím, ale oddelený do inej firmy. Tým, že trh je malý, nemá zmysel, aby sme všetci vyvíjali vlastné riešenia. A aby vydavateľstvo Slovart posielalo nechránenú knihu desiatim kníhkupectvám. Posielajú ju len jednému, ktoré má na to platformu.

Ako vidíte ich budúcnosť na Slovensku?  Amazon celosvetovo funguje veľmi úspešne so svojím Kindlom.

Amazon to tlačí všetkými možnými spôsobmi. Na Slovensku je platforma Wooky od Ikaru, ale to je vlastný uzavretý systém založený na vlastnej čítačke, de facto Kindle v slovenských pomeroch. Myslím si, že Československo je príliš malý trh na to, aby uniesol takú investíciu. Oni si istú cestu prešli, ale asi aj sami zistili, že by to chcelo rádovo viac peňazí na to, aby sa to nejakým spôsobom vyrovnalo Kindlu. My sme stavili na čo najotvorenejšie riešenie. Nerobiť celú vertikálu, ale čo najviac formátov, aby ste knihy vedeli čítať. Knihy z Kindle neprečítate na žiadnej inej čítačke. Obidve má svoje výhody. Dobre to vidno na Apple vs. Android. Keď sa bavíme o e-knihách, viem si predstaviť, žeby na Slovensko a v Čechách fungovalo takéto riešenie, ale asi len teoreticky. Neviem si predstaviť, že niekto bude ochotný dať toľko peňazí, že to riešenie bude fungovať, bude užívateľsky príjemné, zariadenie rýchle a nebude dve generácie pozadu.

mesko05sm.jpg

Je ľahšie byť vydavateľom alebo kníhkupcom?

Sú príklady mimoriadne úspešných vydavateľstiev, na ktoré situácia na knižnom trhu mala buď žiadny alebo len minimálny dopad. Potom sú príklady vydavateľstiev, ktoré majú obrovské problémy a zatvárajú, lebo majú knihy v komisiách u kníhkupcov alebo distribútorov, ktorí skrachovali a oni nevedia odtiaľ peniaze dostať. A rovnako sú tu kníhkupectvá, ktoré sú úspešné a darí sa im, a tiež kníhkupectvá, ktoré už roky zápasia o prežitie a nakoniec možno ten boj aj prehrávajú.

Toto je pre mňa záhada. Prečo sa vydavatelia nechali dotlačiť do toho, že celé riziko je na ich pleciach?

Pretože na Slovensku je veľký pretlak kníh. Týždenne pribúda okolo 300 nových kníh. Na Slovensku vyjde okolo 8000 nových kníh ročne. Každý jeden pracovný deň tu máte 40 nových slovenských kníh. Nedá sa odhadnúť, ktorá je dobrá a každý deň prečítať 40 kníh. Ak by si kníhkupectvá mali vyberať, sú podstatne menej zásobené, lebo idú len po absolútnych istotách. Dana Browna si kúpi každý na sklad. Evitu, Dominika Dána. Komisia, čo je v niektorých ohľadoch neférový systém k vydavateľom, umožňuje na jednej strane rýchlejšie dostávať knihy do obehu a na druhej strane ten systém deformuje. My kníhkupci vieme, že ak sa kniha nepredá, nič nás to nestojí, iba miesto na polici, kde mohla byť iná knižka, ktorá zarobí na nájom a na platy.

Do tejto pasce sa vydavatelia dostali do veľkej miery sami tým, koľko kníh produkujú a tým, že ich potrebujú niekde umiestniť. Sú tu pokusy zrušiť komisiu, čo by prečistilo systém.  Kníhkupci  zoberú knihy, za ktoré museli vydavatelia už zaplatiť - kníhtlačiarom a preddavky autorom - kníhkupec vyinkasuje peniaze, o mesiac nahlási, že to predal, vydavateľ mu pošle faktúru s mesačnou alebo dvojmesačnou splatnosťou a on ešte aj potom dva-tri mesiace čaká s platbou. Teda dostávame sa na šesť až deväť mesiacov od momentu, kedy vydavateľ zaplatí po moment, kedy dostane od kníhkupca peniaze. Je to pre mnohých vydavateľov nepríjemné. My tiež využívame komisiu v kamenných kníhkupectvách, aby sme mohli mať čo najširšiu ponuku a s knihami aj reálne pracovať a dobre ich vystavovať. V internetovom obchode však drvivú väčšinu kníh kupujeme priamo na faktúru a platíme so 14 či 30-dňovou splatnosťou, často ešte predtým, ako ju odošleme zákazníkovi.

Ak by sa zrušila komisia, vydavatelia by museli osekať  70-80% svojich edičných plánov a museli ísť len po istotách, ktoré by kníhkupci dopredu zaplatili na kúpili si ich na sklad. Je to začarovaný kruh.

Je vôbec reálne, aby sa uživili všetky články reťazca - autor, vydavateľ, distribútor a kníhkupec? A to pri náklade dvetisíc kusov?

Pri štandardnej knihe nie. Ak sa z knihy vytlačilo dvetisíc kusov a predalo 500, autor niečo z knihy dostane. Ak si to nevydá a nezaplatí sám. Na Slovensku je veľa ľudí s ambíciou písať, ale mnohí z nich nemajú sebakritiku. Hovoria, že je to chyba trhu, že sa to nepredáva. Ak ja nemám dobrý produkt alebo službu, darmo budem hovoriť, že ľudia sú hlúpi, že ma neobjavili. Ak sa predá len 500 kusov, neznamená, že to nie je hodnotná knižka, ale musíme akceptovať, že len 500 ľudí bolo ochotných vybrať desať eur z peňaženky. A môžeme začať počítať. Autor nemôže čakať, že si z toho zarobí na slušné živobytie, že zarobí polročný plat.

Často som počul, že najviac na tom zarobí práve kníhkupec.

Potom by asi všetci nekrachovali. Je to biznis. Ak ho robíte dobre, môžete aj relatívne slušne zarobiť. A potom môžete otvárať nové kníhkupectvá, vytvárať miesta pre autorov a čitateľov, dávať tomu istú kultúru. Potom sú kníhkupectvá, ktoré nedokážu prežiť, krachujú a majú dlhy. Sú tam dva extrémy. Rovnako autori - sú takí, ktorí z toho nevyžijú, ale aj takí, ktorí dokážu vyžiť kráľovsky. Je to citlivá téma.

Netreba zabúdať, že knihy nie sú povinnosť. Keby dostal každý človek na Slovensku od štátu dotáciu a musel minúť 50 eur ročne na knihy, vieme s tým rátať. Ale knihy sú biznis. My prinášame našu hodnotu v knihách ako to Apple robí v telefónoch a potraviny v rožkoch a mlieku. Musíme však rešpektovať, že ten, kto sa najlepšie prispôsobí tomu, čo ľudia chcú, dokáže ich počúvať a zároveň aj formovať, ten robí aj kultúrne poslanie. Ale na konci dňa tiež musíme ísť do potravín a niečo si kúpiť.

Bez zisku sa nedá podnikať. Hodnota a zisk idú v ruka v ruke. Je to ako porovnanie s dychom, dýchanie tiež nie je zmyslom života, ale neviete bez neho žiť. Dá sa dýchať aj obmedzene, ale nebude to plnohodnotný život.

Aká je vaša momentálna výzva?

Nezaspať. To je trvalá výzva. Stále sa snažiť objavovať nové veci a spôsoby ako sa posúvať stále dopredu. Ako nezabudnúť, že chceme byť najlepší, hľadať definíciu najlepšieho, nikdy ju nenájsť ale mať pocit, že sme na správnej ceste. Ako do firmy neustále vštepovať ducha toho, že aj o 10-15 rokov to budeme robiť s rovnakým nadšením a prinášať hodnotu zákazníkom. Aby ľudia mali pocit, že s Martinusom je tento svet o kúsok krajší.

 

Marek Piváček, 8.7.2013

Fotografie - archív M. Meška

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

KOMENTÁRE

Ako delfíny neprežili v službách ruského štátu

Plán počítal s 500 druhmi zvierat. V súčasnosti je v oceániu asi tridsať zvierat.

TECH

Bývalý šéf Newyorskej univerzity: Šikovní ľudia tu boli skôr ako školy

Existujú rôzne formy univerzitného vzdelania, najdôležitejšie je nájsť študentom to najvhodnejšie, hovorí pre SME JOHN SEXTON.


Už ste čítali?