Dávid Králik o školstve: Najväčšou prekážkou je postoj učiteľov

Autor: Marek Piváček | 23.7.2013 o 8:52 | (upravené 23.7.2013 o 9:16) Karma článku: 15,41 | Prečítané:  5622x

Vždy som hovoril, že človek nie je len učiteľ, lekár alebo murár. Každý toho v sebe ukrýva oveľa  viac. Dnes som vyspovedal blogera, ktorý je bývalým učiteľom, vrcholovým šermiarom, rozhodcom šermu, ale aj súčasným zakladateľom školy a človekom, ktorého náplňou práce je zmeniť myslenie v školstve. Všetkých, ale paradoxne najmä učiteľov. Rozhovor s Dávidom Králikom, ktorý je tiež blogerom blog.sme.sk a veľmi inšpiratívnym človekom.

Muž učiteľ je skoro ako ohrozený druh. Ako sa mladý muž stane učiteľom?

U mňa to bola asi náhoda. Vôbec som neuvažoval o tom, že by som mohol celoživotne učiť. To rozhodnutie bolo až na konci strednej školy, keď som sa rozhodoval, čo ďalej. Technika - nula bodov, počítače v tej dobe ešte neboli preferované. Na výber bola športová škola a nejaká takáto práca, možno špeciálna pedagogika. Nepamätám si ani moment, kedy som sa tak rozhodol a ani dôvod.

To som sa chcel opýtať - akú ste mali motiváciu?

Myslím si, že to bolo momentálne vnuknutie. Na tréningu šermu sme pomáhali s menšími deťmi, ale nepamätám si, žeby ma to nejako chytilo, nebol som ani v skautingu. Ako dieťa som chodil do táborov, ale nikdy som nerobil inštruktora alebo tak niečo.

Aká bola vaša skúsenosť ako začínajúceho učiteľa? Ako ste vnímali profesiu, ktorá má nízky spoločenský status?

To som neriešil. Bola to ale terapia šokom, najmä preto, že som živého žiaka za päť rokov štúdia na vysokej škole nevidel. Prišiel som do triedy a zrazu predo mnou 30 malých divných vecí. A čo s tým? Zalovil som v pamäti ako to robili moji učitelia. Najprv si sadli a zapísali chýbajúcich, tak som to urobil. Potom niekoho vyvolali zo starého učiva, tak som niekoho vyvolal. Vysvetlil som novú látku, napísal poznámky na tabuľu, oni si to opísali, potom sme si to zhrnuli a rozlúčili sa. Takto som začínal učiť, lebo som si to pamätal od svojich učiteľov. Na vysokej škole ma nikto nikdy neučil ako mám vlastne učiť.

dk01.jpg

Vnímali vás deti inak ako učiteľky, ktorých je možno 90% ?

Asi ma vnímali inak, ale neviem či preto, že som muž.  Začínal som učiť vo Vištuku a tam nebolo ihrisko. Dva kilometre pred Vištukom bola zástavka Fajdal a tam bol basketbalový kôš. Dohodol som sa s chalanmi, že ráno pred vyučovaním vystúpim o zástavku skôr a oni tam prídu na bicykloch. Tak sme každé ráno hrávali basketbal. Neskôr baseball. Cez hudobnú sme si chodili von opekať. Preto ma vnímali inakšie. Súhlasím, že to má muž ľahšie, no i tak nemusí byť vždy obľúbeným učiteľom.

Ste známy netradičnými učebnými metódami, kedy ste pochopili, že nechcete učiť len klasicky?

Ja som typ človeka, ktorý má problém sa nudiť. Klasický spôsob vyučovania je, napadá mi české slovo - „poněkud nudný". Zabezpečí relatívne štandardný výkon, ale je to veľmi stereotypné a človeku, ktorý má rád nové veci, sa to rýchlo preje. A keď sa mi to prejedlo, začal som vymýšľať. Vyvíjalo sa to postupne. Vo Vištuku som určite robil menej bláznivé veci ako v čase, keď som končil. Bolo to spestrenie, pri ktorom som sa zvyčajne skvele zabával. To, že sa nedokážem dlhodobo nudiť, je asi moja najväčšia slabina... a asi aj výhoda.

To, že to bavilo deti, je asi zrejmé, vyskytli sa nejaké negatívne reakcie rodičov?

Asi som mal na rodičov šťastie. Nepamätám si vyslovene veľký konflikt. Boli situácie, kde sme si vysvetľovali veci. Uvediem príklad. Dal som im povinné čítanie. Bolo asi mesiac pred koncom školského roka, aby knihu nemuseli zháňať, prišiel som do našej školskej knižnice a vybral som Kazašské rozprávky, ktorých tam bolo dosť. Rozdal som ju a večer mi už niekto volal - „Dávid, začali sme čítať tú knižku, si si istý, že je dobré pre deti čítať ako niekoho roztrhali a potom zjedli?" A to boli nejakí tretiaci, štvrtáci. Nie vždy bolo všetko prijaté bez výhrad. Boli aj situácie, kde som urobil chybu, ale ako vravím, mal som šťastie na rodičov a vždy sme našli riešenie.

Všetci hovoria, že školstvo a zdravotníctvo sú v zlom stave, ale nikto to poriadne nerieši. Aké sú najväčšie problémy v školstve?

To je otázka na najbližšie dve hodiny.

dk02.jpg

Vy často kritizujete akúkoľvek reformu školstva. Znamená to, že zmena môže nastať len zvnútra?

Žiadna takáto zmena nemôže nastať zvonka. Školstvo sa môže zmeniť len vtedy, keď  sa zmenia učitelia. Hovorí sa, že ryba smrdí od hlavy, ale ono to nie je tak. Na tom smrade máme všetci svoj diel.

Čo by ste vy riešili z vášho pohľadu?

Ja by som riešil nastavenie hlavy. V angličtine je to mindset. Na Slovensku je veľmi negatívne nastavenie ľudí. Vidíte to aj v diskusiách, uvidíme, čo bude pod týmto rozhovorom, týmto pozdravujem diskutujúcich. Nastavenie je také, čo všetko je zlé a čo nefunguje. V školách to nie je ideálne, ale podmienky sú také, že sa tam dá mnoho vecí dokázať a väčšinou najväčšia prekážka je náš postoj. Hľadáme zlé veci, ktoré nefungujú namiesto toh, aby sme sa snažili  nájsť spôsob, ako by fungovať mohli. Samozrejme nepopieram, učitelia sú tak brutálne podhodnotení, že musia mať ďalšie zamestnanie, čo im znemožňuje mnohé veci, no mnohé veci sa i napriek tomu robiť dajú a nie je mnoho tých, ktorí ich robia. Ja som tiež mal počas učenia ďalšie zamestnania . Aj teraz, keď už neučím, robím ďalšie tri veci, ktoré síce robím rád, ale je to aj zdroj financií pre rodinu. Bolo by ideálne, keby učitelia mali lepšie zabezpečenie, ale tie peniaze nie sú motivácia, len nutná podmienka k normálnemu fungovaniu v živote.

Takže vy vlastne hovoríte, že učiteľ musí zmeniť svoj postoj.

Áno a vyrieši sa časť vecí. V podstate sa zmení klíma v školách. Tá je momentálne  nastavená na hľadanie chýb a vecí, ktoré nefungujú. Už v škole, keď opravujete písomku, zoberiete červené pero a opravíte chyby. Ja nehovorím, že ich treba prehliadnuť, ale dá sa hovoriť aj o tom, čo je tam pozitívne, nie len o tom, čo je zlé. Chcelo by to zmeniť hľadanie chýb na hľadanie dobrého a tiež hľadanie riešení nefungujúcich vecí. Ale to nie je len o školstve.

Má vôbec pri dnešnom stave učiteľ motiváciu meniť svoj postoj? Ako by mal byť motivovaný?

Jediná funkčná motivácia je podľa mňa tá vnútorná. Napriek tomu, že v súčasnosti nepracujem ako učiteľ, snažím sa raz týždenne zablúdiť do nejakej školy a tam učím. Nemám za to žiadnu odmenu. Moja motivácia vychádza z toho, že je to zábava a možnosť vyskúšať nové nápady. Ja učím preto, lebo je to obrovská energetická bomba, keď sa to vydarí. Je to taká pecka, že z toho ešte týždeň človek žije. A niekedy sa to aj nevydarí, to je daň za skúšanie. Ako som vravel, dostatok peňazí je nutnou podmienkou k životu, nie však motiváciou k lepšej práci, preto by som nehovoril motivácii peniazmi, ale skôr možnej demotivácii spôsobenej frustráciou z ich nedostatku a následných existenčných problémoch. Ale možem sa mýliť.

Čo sa týka motivácie učiteľov, kto všetko by sa mal podieľať. Asi by mali prechádzať nejakým vzdelávacím programom.

Nepoznám odpoveď, ale hádam riaditelia a zástupcovia.

Je problém nedostatku mužov v školstve je spôsobený ich úlohou živiteľa rodiny.

To je otázka, na ktorú už poznáte odpoveď. Takže je zbytočné, aby som odpovedal ja.

dk05.jpg

Prejdime k faktickým veciam. Dávali ste dokopy individuálny rozvojový plán učiteľov. O čom to bolo?

Bola to zaujímavá skúsenosť. Bolo to prvýkrát, čo som neabsolvoval školenie typu, Dávid Králik príde, urobí svoje „čoro-moro" a ostatní odchádzajú nadšení, že sa niečo také dá urobiť. To je málo účinné. Toto bolo prvýkrát, čo som sa musel stiahnuť do úzadia. V podstate išlo o program, kde sme učiteľom, ktorí prejavili záujem, poskytli do triedy mentora alebo kouča. Zo začiatku im pomohol so spätnou väzbou, ako on vnímal hodinu. Pomohol tiež urobiť prieskum medzi žiakmi ako vnímajú učiteľa. Po úvodnom prieskume to spolu rozobrali a nastavili si spoločný plán na niekoľko týždňov, kedy sa spoločne pravidelne stretávali. Mentor prišiel do triedy a potom si spolu sadli. Učiteľ hovoril, že týmto a týmto sa snažil dosiahnuť to a to. A následne spoločne diskutovali, či v tom pokračovať alebo vyskúšať niečo iné. Môžeme hovoriť o akomsi osobnom trénerovi, ktorý učiteľa sprevádza zmenami, na ktorých chcú pracovať. Dôležité je, že nešlo o univerzálne školenie, kde všetci dostali to isté. Bolo zapojených 10 učiteľov a každý sa venoval niečomu úplne inému podľa úvodnej diagnostiky. Každý mal iné ciele.

Kto mu ich nastavil?

Nastavili ich spoločne učiteľ s mentorom, na základe akejsi obdoby  360 stupňového hodnotenia.

A fungovalo to?

Myslím, že áno. Aspoň podľa reakcií učiteľov a mentorov sa to dá predpokladať.

Čo sa týka zmeny zmýšľania, pracujete v neziskovej organizácii LEAF, ktorej jedným z cieľov je výchova budúcich lídrov. Pre mňa je toto jedným z častých klišé. Čo si pod tým predstavujete?

Nedávno som písal článok. Tam som spomenul citát Andreja Kisku: „Jeden človek Slovensko nezmení, ale milión ľudí áno." Ja tvrdím opak. Myslím si, že každý jeden človek, ktorý zmení seba, Slovensko zmení. Práve preto máme ambíciu vychovávať  osobnosti, ktoré však okrem schopností a excelencie, budú disponovať charakterom a angažovanosťou.

Musím spomenúť jedného chalana. Volá sa Dominik, je študentom zo Žiliny.  Písal zaujímavý blog o dodržiavaní rýchlosti. Že na to, aby nastala zmena spoločnosti, skúsme začať s tým, že budeme dodržiavať rýchlosť. Toto bol skvelý postreh a plne sa s ním stotožňujem.

Vy máte prsty aj v založení súkromnej základnej školy Félix. Čo si od nej sľubujete?

Splnenie sna o tom, že môže existovať škola, kam budú chodiť deti rady a budú šťastné. A samozrejme pravidelnú dávku zábavy.

Musí byť súkromná škola nevyhnutne lepšia ako tie štátne?

To ani náhodou. Všetko záleží len od učiteľa, ten v konečnom dôsledku rozhoduje o kvalite hodiny. Súkromná škola má však výhodu, že pri rozumnom hospodárení dokáže vytvoriť pre svojich učiteľov omnoho kvalitnejšie podmienky a nehovorím len o peniazoch.

Nie je to len ďalšia súkromná škola s cieľom zarobiť?

V tejto chvíli to my, manažment školy, robíme zadarmo, čiže sme si ponechali svoje zamestnania a vo Felixovi robíme ako dobrovoľníci. Takže myslím, že nie.

dk06.jpg

Zjavne máte k deťom dobrý vzťah - napísali ste knihu pre deti Celkom ako sen s podtitulom Ja pojedač hmyzu. Prečo taký bizardný nadpis? O čom je knižka?

Knižka je inšpirovaná netradičnou hodinou, počas ktorej som so svojimi žiakmi jedol hmyz. Preto ten nadpis. A o čom je? O priateľstve, odvahe, lietaní, o slobode, o Čajke Marekovi. Tá čajka bola aj dôvodom, pre ktorý putoval celý autorský honorár pre clown doctors.

dk03.jpg

dk04.jpg

Spolu s Tiborom Repčekom ste založili portál ini.sk. Podľa vás: „Byť iný znamená nebáť sa hľadať a ponúkať alternatívy k existujúcim overeným riešeniam." Prečo ste ho založili? Chcete dávať ľuďom iné pohľady na svet?

Nemyslím si, že sme ho zakladali kvôli niekomu druhému. Skrátka nás baví rozmýšľať o veciach a hľadať inú perspektívu. Iný dôvod nevidím.

Takže iní nie v zmysle elitárstva alebo rebélie, ale skôr s cieľom objaviť nové dimenzie v živote.

Áno. Aj keď sa to navonok môže javiť ako elitárstvo a rebélia. Možno ako rozmaznanosť a snaha upútať pozornosť. Ja len zopakujem. Pre nás je to čisto zábava a hľadanie (možno samých seba?)

Nedávno som niekde zachytil váš citát ohľadom školskej reformy: „Keď sa rozhodnete byť šťastní, začne skutočná reforma"?

Keď sa rozhodnete byť šťastní a robiť šťastnými druhých.

Je to váš recept na šťastie? Pôsobíte na mňa ako človek, ktorý robí veci rád a pôsobí vyrovnane.

Recept na šťastie hľadali ľudia dávno predomnou a budú ešte  dávno  po mne. Som dosť veľký blázon, ale nie až taký, aby som tvrdil, že ho poznám. Mám pocit, že to v živote všetko ide ako v tej pesničke „jednou si dolu, jednou nahoře". Sú skvelé chvíle, kedy ide všetko úžasne a je to život, ktorý ste vždy chceli žiť. A potom nejaké veci nevyjdú a ste ako posledný „lúzer".  Asi je to o tom, užívať si tie dobré chvíle a z tých ťažkých si odniesť  nejaké poznanie, či múdrosť . Hm, keď tak teraz rozmýšľam nad tými ťažkými časmi, viete,  mám úžasnú ženu, ktorá v tých ťažkých chvíľach stojí pri mne Tak možno by mohlo byť tým receptom na šťastie nájdenie tej pravej...

dk07.jpg

 

Marek Piváček 23.7.2013

Fotografie - davidkralik.blog.sme.sk

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

KOMENTÁRE

Ako delfíny neprežili v službách ruského štátu

Plán počítal s 500 druhmi zvierat. V súčasnosti je v oceániu asi tridsať zvierat.

TECH

Bývalý šéf Newyorskej univerzity: Šikovní ľudia tu boli skôr ako školy

Existujú rôzne formy univerzitného vzdelania, najdôležitejšie je nájsť študentom to najvhodnejšie, hovorí pre SME JOHN SEXTON.


Už ste čítali?