Som za život – prosím, nazvite ma bigotným demagógom

Autor: Marek Piváček | 3.9.2013 o 8:23 | (upravené 3.9.2013 o 9:04) Karma článku: 18,03 | Prečítané:  3576x

Vlastne budem tomu celkom rád. Ísť proti prúdu totiž niečo stojí. V tomto prípade ľudský život, nie jeden a nie stovky. Je v tom budúcnosť mojich detí... a predstavte si aj tých vašich. Nechcem vás strašiť a ani vám servírovať naučené poučky z nejakej propagačnej brožúrky. Chcem vám povedať, prečo mňa osobne táto otázka trápi. A prečo som ochotný „dostať po hube" za svoj názor.

 autor - vivo.sk

Tak sa nám to pekne rozbehlo - do 22. septembra zostávajú takmer tri týždne a emócie na oboch stranách sa dajú krájať. 22. semptembra sa v Košiciach uskutoční Národný pochod za život. Uvidíme, čo na to médiá, ale v ľuďoch táto udalosť začína rezonovať. Priaznivci sa začínajú organizovať - od ubytovanie cez spoločný vlak z Bratislavy až do Košíc až po sprievodný  program. Odporci píšu štipľavé články o nenávistných skupinách a bigotných, priam demagogických postojoch, ktoré vraj len  rozdúchavajú emócie. Preto si myslím, že hlavné je udržať si zdravý rozum. To platí pre kresťana, moslima, žida, ateistu alebo hoci aj jehovistu. Nie je to otázka vierovyznania ale otázka zdravého rozumu.

A prečo chrániť život?

Moja skúsenosť

Máme dve, vďaka Bohu, zdravé deti. O jedno sme v tehotenstve prišli. Viem, aká to je bolesť. Najmä ak je to prvý očakávaný prírastok. A viem aj, aká to je radosť ako prvý držať vlastné dieťatko po pôrode na rukách. Život sa človeku nezmení po prvom sexe, po kúpe vily či auta a ani po svadbe veru nie. Čo vám viem zaručene povedať, život vám zmení (so všetkým, čo k tomu patrí) až narodenie dieťaťa. Neviem, čo by som robil, ak by bolo naše dieťa postihnuté... asi by sa mi zrútil svet, ale rozhodne by som sa snažil dať mu ešte viac lásky. Možno cez slzy, ale chcel by som ho chrániť a pomôcť mu prežiť hodnotný život.

Skúsenosti známych

Bohužiaľ poznám aj pár, ktorý sa o to výtúžené dieťatko snaží  11 rokov. Alebo pár, ktorému povedali, že bude neplodný a dnes majú krásnu rodinku. Pre nich sú deti radosťou. Hovoria - tam, kde iní plačú, my sa smejeme. Nič im neprekazí radosť z detí.

Mám strýka, ktorý vyše 30 rokov bojuje so sklerózou multiplex. Keď som ja ešte chodil po štvornožky, on sa už podopieral barlami. Neskôr ich vymenil za invalidný vozík. Pracoval na SAV-ke, kde kreslil technické výkresy. Ešte teraz si vybavím jeho úhľadné paličkové písmo. Po rokoch má pravú ruku skrútenú dovnútra. Rád pozerá televíziu. Možno je to jedna z mála radostí, čo mu v živote zostali. Pre svoju chorobu sa neodvážil založiť si rodinu. Určite by veľmi chcel. Mať deti. Možno práve preto som si ho ako dieťa najviac z rodiny obľúbil. Dostal lásku nie od vlastných detí, ale predsa od niekoho, kto ho mal rád. Obdivujem na ňom jeho pokojnú povahu, nikdy sa na svoju chorobu nesťažoval. A som veľmi šťastný, že nedávna operácia očí mu dopadla výborne. Aspoň niečo od života, ktorý má napriek všetkému rád.

Obdivujem blogerku Alicu, ktorá sa borí s rakovinou napriek ťažkým a často beznádejným situáciám. Má pre koho žiť. Nevzdáva to tak, ako my zdraví sa niekedy skladáme pri obyčajnom zápale hrdla. Áno, tu ide o život.

Poznám mamu 4 detí, ktorá napriek všetkým  rizikovým pôrodom dala minulý týždeň život piatemu dieťaťu. Možno práve ono vynájde nový liek na liečbu rakoviny. Možno to znie pateticky, ale prečo by mu mala vziať právo na život?!

Máme suseda, ktorého už nejeden rok vídavame prechádzať sa so slepeckou paličkou a s vodiacim psom. Za ten čas sa vystriedalo niekoľko štvornohých pomocníkov. V jeden deň sme nášho suseda stretli so ženou a kočíkom. S jeho ženou a s jeho dieťaťom. Tým, že nemá zrak sa život pre neho neskončil.

Všetci  títo sú v očiach tohto sveta tak trochu divní. Veď načo mať 5 detí, keď ľahšie to je s dvoma? Načo sa trápiť s bolesťami, keď je po ruke injekcia, po ktorej sa už neprebudíte? Aj tak raz zomrieme všetci...

Všetci títo sú pre dnešný svet nepohodlní, slabí... tí, ktorých sa treba zbaviť. Pre zisk, pre moc... pre viac vplyvu, moci a peňazí... na úkor tých najslabších. Tak je to najľahšie. A tých, ktorí sa ich zastanú je dobré nazvať bigotnými, tmármi, stredovekými kacírmi... veď v dnešnej dobe má každý svoje práva. Len treba hlasno kričať... veď nenarodené deti, starí a chorí nemajú svoj hlas. A ak áno, tak veľmi slabý.

Preto si myslím, že my zdraví by sme mali pozdvihnúť  svoj hlas v ich mene. Raz budeme na ich mieste.

A prečo mi otázka života nie je ľahostajná?

Nechcem, aby môj strýko raz zomieral opustený, aby sa cítil, že je na príťaž, nechcem, aby bola Alica vo svojom boji sama. Aby im, až príde ten „správny čas" niekto ponúkal „možnosť voľby".  Nechcem, aby sa na mamu 5 detí pozerali ľudia na ulici ako na tú, čo si nedávala pozor. Nechcem, aby mamička pri neplánovanom tehotenstve našla len odsúdenie, aby ju ťažká situácia donútila vzdať sa najkrajšieho daru, aký môže v živote dostať.

Chcem týmto ľuďom podať ruku a povedať, že vo svojom boji, utrpení, starostiach alebo odriekaní nie sú sami. Povedať im, že sú obdivuhodní, ako sa boria so životom a že aj oni majú nevyčísliteľnú hodnotu.

Aj preto som za ŽIVOT a fandím pochodu za život.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

KOMENTÁRE

Ako delfíny neprežili v službách ruského štátu

Plán počítal s 500 druhmi zvierat. V súčasnosti je v oceániu asi tridsať zvierat.

TECH

Bývalý šéf Newyorskej univerzity: Šikovní ľudia tu boli skôr ako školy

Existujú rôzne formy univerzitného vzdelania, najdôležitejšie je nájsť študentom to najvhodnejšie, hovorí pre SME JOHN SEXTON.


Už ste čítali?