Mojich 6 striedavo-oblačných dní na detskom na Kramároch

Autor: Marek Piváček | 17.9.2013 o 2:30 | (upravené 17.9.2013 o 2:46) Karma článku: 19,07 | Prečítané:  7104x

Keďže články o našom zdravotníctve sú dnes v móde, povedal som si, že napíšem aj ja niečo múdre. O 1:49 v noci to asi nie je tá najlepšia aktivita, ale keď sa človek už 3 hodiny snaží zaspať, spomenie si na všeličo. Po tom ako som si prečítal negatívne reakcie zo strany sestier, lekára ale aj príbuzných pacientov ležiacich v nemocnici, reku napíšem aj ja. Veď som si to odležal. V marci tohto roku s našou vtedy 3 a pol ročnou dcérou na bratislavských Kramároch na detskom, keď zúrila celkom slušná epidémia. Manželka ma varovala (už mala skúsenosť byť s dieťaťom v špitáli), ale ja som trval na svojom.

Kramáre - detská pohotovosťKramáre - detská pohotovosťpluska.sk

Keď sa spojí teplota 41C, ktorá neklesá, dieťa prestane prijímať tekutiny, neje, stav sa pomaly zhoršuje, rozhodnete sa rýchlo. Ani som sa nestihol spamätať a už sme sa viezli v záchranke. Ja po prvý raz. Všetko treba raz skúsiť. Menšie sklamanie - zvnútra ani tá húkačka neznela tak dramaticky. Anetka to už absolvovala párkrát (bohužiaľ) predtým. Sanitár povedal, že na svoje modré oči by mala mať zbrojný pas a že o dve hodky sme doma.

Na centrálnom príjme sme sa dozvedeli, že to bol omyl. Vyzliecť, odvážiť, pozrieť do hrdla, popočúvať a šup ležať.  Nikam sa nejde. Priznám sa, čakal som to. Tá vstupná prehliadka mi tak trochu vyrazila dych - doktorka si zjavne dala záležať na každom detaile, cítil som sa ako na pohovore do NASA.

Hore na detskom to išlo dosť pomaly. V jednej miestnosti sme sa stretli my dvaja s asi desiatimi členmi personálu. Dieťa bolo trochu vyplašené v takom stave, ale zavedenie kanyly do rúčky sme napokon v pohode zvládli. Tú jej odpojili až pri odchode z nemocnice.

 

Na izbe na detskom

Na izbu nás dali s mladou ruskou mamičkou, ktorá navyše dojčila. Cítil som sa dosť trápne, ale v nemocnici si človek proste zvykne. Aj na sklené výplne stien. Aj na to, že leží na konci železnej postele. Ako Lena, tak ani ja som našu Anetku nedal spať do malej zamrežovanej postieľky pre deti. Na veľkej posteli smela byť len v prítomnosti rodiča, keď rodič ide čo i len na WC, musí dieťa zamrežovať do detskej postele. Nespravil som to ani raz a na moje (milé) prekvapenie, ani raz mi to nikto nevytkol. Veď aj doma spáva sama na posteli. A v takom stave s hadičkou v ruke by asi nemala chuť skákať odzemok.

Hneď na druhý deň ráno sme sa pozvracali. Tých liekov od teploty už bolo asi príliš. Neochotne som sa pobral to oznámiť na izbu sestier. Bez slova nám priniesli nové veci (aj keď tá nová plachta bola trochu kratšia), všetko sa dalo do poriadku za 10 minút a život išiel ďalej.

Teploty neklesali, skôr naopak, držali sa ako kliešť, tak sme dostávali do našej kamarátky infúzky všetko možné. Bola to celkom oštara. Najmä v noci, keď obsah dotiekol a prístroj začal pípať. Keď som nechcel zobudiť polovicu oddelenia, musel som hneď vyštartovať - zase za sestrami. Niekedy to bolo aj 10 krát za hodinu, nehovoriac o tom, že malá si v noci niekedy zamotala hadičku. Cítil som sa ako najväčší lúzer, ktorý si ani jednu amplulku sám nemôže premeniť. Nikto mi to však nedal pocítiť. Bol to len môj subjektívny pocit viny. Ani raz som si nevypočul, že čo ich zase volám, prečo otravujem, alebo že nie sú hluché. Ani raz.

Jedlo sme často odnášali, nezjedli sme ani jednu porciu spolu, fľašky s umelým mliekom som párkrát neumyl, vždy to niekto ochotný urobil bez napomínania. Napriek prosbám a všemožnej motivácii sme nejedli a nepili. Nikomu neprekážalo že odnášame plné taniere. Verte mi, v takej mizérii je človek vďačný za každé dobré slovo, alebo aj za mlčanie.

Po dvoch dňoch som to schytal aj ja. Hovoril som si - to je koniec, naša dcéra tu zostane sama (doma sme mali pre istotu mladšiu s teplotami) a mňa pošlú kadeľahšie. Ten kašeľ sa nedal ďalej maskovať, tak som vyšiel s pravdou von. Doktorka mi odporučila, aby som nosil rúško (čo som aj robil napriek teplu) a aby som sa snažil oddýchnuť si. Mama mi potom doniesla ATB od mojej lekárky. Nejako som to prežil a vďaka prístupu lekárky naša dcéra nezažila zbytočnú traumu.

 

Návštevy, vizita a odchod

Apropo - návštevy. Tie boli zakázané vďaka spomínanej epidémii. Napriek tomu nikto nemal s tým väčší problém a to sa netýkalo len nás. Za tých 6 dní mi naši nanosili toľko zbytočností, jedla, mineráliek, hier že až. Všetko malo byť podľa poriadku v skrini... to by mi však museli urobiť vstavanú skriňu s dĺžkou aspoň 4 metre. Tak mi len sestrička jemne naznačila, že zajtra ráno príde primár na vizitu, aby som ten neporiadok aspoň nejako spacifikoval. To som vďačne vykonal.

Lekári a vizita - myslím, že v poriadku. Chodievali viackrát za deň - aspoň ošetrujúca lekárka v ten daný deň.

Medzitým nám spríjemňovala čas teta, ktorá mala na starosti detskú miestnosť. Vidiac našu polohu ležmo nám pravidelne prinášala rôzne hry a vždy prihodila milé slovo. V nemocnici by mali pracovať len takí optimisti.

Po štyroch dňoch teploty neklesali, skúsili sme infúzie, dokonca chladené ľadom. Tak doktori prišli s nápadom prekanylovať do druhej ruky. Práve sme zaspali, ale keď musíš, tak musíš. To zabralo a stav sa začal zlepšovať.

O dva dni po ústupe teplôt sme požiadali o prepustenie na reverz. Priznám sa - čakal som odpor nakoľko naše dieťa posledné dva dni nevypilo ani 3 deci vody, ale pustili nás bez pripomienok a s kopou liekov. Len som podpísal papier dúfajúc, že sa o dva dni nevrátime.

Nevrátili sme sa. Doma sme sa ešte asi 10 dní doliečovali, motivovali k jedlu a pitiu, modlili sa, radili sa.

Za tých šesť dní som schudol 4 kilá. Anetka len pol kila. Na personál však nemôžem povedať ani jedno krivé slovo.

A boli aj úsmevné príhody - keď som sa raz vrátil z WC, našiel som Anetku krásne učesanú so sponkami vo vlasoch - to jedna milá sestrička pochopila, že som len muž a aj keď sme chorí, ani vtedy netreba na krásu zabúdať. Veď aj to pomáha rýchlejšie sa vyliečiť.

Alebo keď prišla kamarátka blogerka Zuzka, ktorá pracuje na Kramároch. Vďaka - tá návšteva ma nakopla, aby som to nevzdával.

Moja vďaka patrí detskému oddeleniu na Kramároch, ale bol by som rád, keby sa to raz dalo povedať o každom oddelení a o každom pacientovi. Najmä o tých, ktorí sú na pomoc a láskavé slovo odkázaní.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

KOMENTÁRE

Ako delfíny neprežili v službách ruského štátu

Plán počítal s 500 druhmi zvierat. V súčasnosti je v oceániu asi tridsať zvierat.

TECH

Bývalý šéf Newyorskej univerzity: Šikovní ľudia tu boli skôr ako školy

Existujú rôzne formy univerzitného vzdelania, najdôležitejšie je nájsť študentom to najvhodnejšie, hovorí pre SME JOHN SEXTON.


Už ste čítali?