Filip Struhárik - Internetové diskusie sú ako krčma bez barmana

Autor: Marek Piváček | 24.9.2013 o 11:33 | (upravené 24.9.2013 o 11:50) Karma článku: 12,98 | Prečítané:  4746x

Projektový manažér SME a šéf blog.sme.sk hovorí o internetových diskusiách a snahe zachrániť v nich čo sa dá, o blogosfére, o vášnivom vzťahu novinárov a blogerov. Odpovedá na otázky o zaujatosti SME pri výbere článkov na titulku, na otázky o politikoch a médiách a mnohé iné. Rozhovor s Filipom Struhárikom.

Študovali ste žurnalistiku. Prečo práve tento odbor?

Vždy ma to tým smerom ťahalo. Už na gymnáziu som robil študentský časopis, k čomu ma dotiahol Mišo Meško, šéf Martinus.sk. Písanie mi išlo, takže to bola prirodzená voľba. Mama chcela právnika, ale žurnalistika bola pre mňa jediná cesta.

Máte pozíciu projektového manažéra sme.sk . Čo to znamená? Čo je vaša náplň práce?

Je ťažké povedať to v niekoľkých vetách. Pripomína mi to porekadlo: „Keď nevieš trojročnému dieťaťu vysvetliť, čo robíš, asi nerobíš nič užitočné". Mojou prácou je hľadanie vhodnej formy toho, ako by malo vyzerať spravodajstvo na internete. Okrem toho pomáham rozhodovať o tom, ako budú vyzerať projekty user-generated content, čiže blogy, diskusie, vybrali.sme.sk. Moja práca teda zahŕňa analýzu, prípravu a vylepšovanie projektov.

Čo vám momentálne chýba na sme.sk?

Máme za sebou veľmi ťažké leto, kedy mi chýbalo niečo, čo by ma bavilo čítať. Chýbajú mi kultivovanejšie diskusie a niektorí dobrí autori, ktorí by u nás mohli písať blogy. Sú to drobnosti, ale keby sa naplnili, svet by bol pre mňa trošku krajší.

Môžete tých autorov menovať?

Nechcem ich menovať. Sú to často priatelia alebo odborníci v nejakej oblasti. Nechcel by som niekoho vyťahovať.

Prejdime teda k blogom. Máte na starosti blog.sme.sk. Je to dosť veľký projekt. Ako vznikal? SME bolo prvé, kto spustil blogy?

Sme nebolo úplne prvé, o pár mesiacov nás predbehol blog.sk. Ja som pri tom ale nebol. Poznám to, lebo o blogoch som písal svoju bakalárku aj diplomovku. Ale rozhodne nie som ten, kto by mal hovoriť o histórii blogov na SME. Vznikli v roku 2004 ako projekt, ktorý mal podporiť občiansku žurnalistiku a plnohodnotnejšiu diskusiu, ako je tá, ktorú nájdete pod článkami. Na blogoch sa mali vyjadrovať odborníci, novinári aj bežní ľudia a mali riešiť všetky problémy - od malých až po tie celospoločenské. Ale viac by vedeli povedať zakladatelia blogov na SME: Tomáš Bella a Valér Kot.

fs2.jpg

foto - archív F.S.

Splnili blogy svoj účel?

Práve dnes som vyhodnocoval prieskumu, ktorý sme robili medzi našimi aktívnymi blogermi. Poslali sme vyše 9800 mailov a dostali sme viac ako 500 odpovedí. A tak som čítal, čo si ľudia o nás myslia a ako sa cítia. Bola tam aj otázka, či blog splnil svoje poslanie, a blogeri sa zhodli, že áno.

V akom zmysle?

Vytvoril priestor pre diskusiu a na názory, ktoré tu dovtedy neboli. Blogy sa vďaka SME spopularizovali, veď sme boli prvé médiu, ktoré dalo blogy na titulnú stránku svojho webu. A aj verejná diskusia je vďaka nim pestrejšia.

Často je nám vyčítané, že nie sme nestranní pri administrátorských rozhodnutiach. S tým nesúhlasím. Stále vidím na blogoch názory ľudí, ktorí obhajujú práva homosexuálov, a aj názory ľudí, ktorí chcú zakázať interrupciu. Stále vidím ľudí, ktorí obhajujú Fica, a vidím aj tých, ktorí podporujú pravicu. Na akúkoľvek otázku vám nájdem blogera, ktorý je za, a blogera, ktorý je proti. A to je veľmi dobre pre malú krajinu, ktorá nedokáže uživiť toľko médií, aby pokryli celé spektrum názorov. Bežní ľudia suplujú názorové prúdy, ktoré médiá nevedia pokryť.

Nejde už niekedy kvantita blogerov na úkor kvality? Často človek nájde gramatické chyby.

To je problém internetu ako takého. Pretlak informácií je celosvetový jav. Dnes nie je ťažké nájsť informácie, ale filtrovať ich. Na to si musíme zvyknúť. Ja som rád, že je k dispozícii viacej článkov.  Kto chce, kvalitné čítanie si nájde.

Niektorí blogeri sa vyprofilovali a prinášajú na blog.sme.sk pridanú hodnotu. Čo na nich hovoríte?

Ja osobne mám rád blogerov, ktorí prinášajú inú optiku ako tradičné médiá. Napríklad ľudí, ktorí o politike píšu inak, viac argumentačne, analyticky. Mám rád rozhovory, lebo kladú otázky, ktoré sú často iné, aké sa pýtajú novinári v denníkoch a časopisoch. Mám rád blogy s intímnymi, osobnými príbehmi. Mám rád blogy, ktoré obsahujú štylisticky fantastické texty a sú skôr prózou ako článkom. Tá pestrosť ma napĺňa. Každý deň nájdem niečo, čo ma zaujme.

V poslednej dobe sa na blogoch roztrhlo vrece s článkami o našom zdravotníctve alebo o Modrom z neba. Je aj to cieľ blogov - odhaľovať nekalé praktiky v spoločnosti?

Určite. O tom bola vlastne aj téma mojej diplomovej práce - skúmal som, aký je vzťah medzi novinármi a blogermi, a kedy blogeri suplujú prácu novinárov. Práve blog Prvý pokus, kde sa ľudia nemusia registrovať, len pošlú článok mailom, neraz urobil výbornú prácu na poli občianskej žurnalistiky a mnohokrát otvoril diskusiu k témam, ktoré boli dovtedy prehliadané. Blog Prvý pokus, aj keď nemá jedného autora, by si podľa mňa zaslúžil Novinársku cenu.

Ako to je s novinármi. Nepozerajú na blogerov „zvrchu"?

Ten vzťah bol od začiatku vášnivý a zaujímavý, a to u nás aj v zahraničí. Keď sa objavili prví blogeri, novinári sa ozvali, že sa len priživujú na ich informáciách, sú do seba zahľadení a prehnane kritickí. Blogeri zas vyčítali novinárom, že sú elitárski, nie sú transparetní a objektívni. Ten boj v istej forme pretrváva dodnes. Ale napríklad agentúra Reuters začala pridávať blogy do svojho servisu v roku 2006. AP sa pridala v roku 2010. Denník SME mal od počiatku blogy na svojej titulnej stránke. Áno, na blogoch vzniká veľa balastu, ale každý mesiac vzniknú aj články, ktoré stoja zato. Blogeri si teda časom vytvorili rešpekt aj medzi novinármi.

V denníkoch je to často „pásová výroba". Blogeri majú viac času sa venovať téme.

Určite. Bloger má ten luxus, že môže písať len o téme, ktorej rozumie. Robí to preto, že chce, má viac času a nemá uzávierku štyri hodiny po tom, ako mu bola pridelená téma. Lebo niekedy sa stáva, že v novinách máte na napísanie článku 2-4 hodiny. A úprimne, neviem, koľkí blogeri by za taký krátky čas odviedli takú dobrú prácu, aká v médiách vzniká.

Potrebuje človek školu na to, aby písal ako novinár?

Nie, nie je to o škole. Napríklad štúdium žurnalistiky ľudí nenaučí písať. Nato treba len veľa čítať a veľa písať.

Viackrát ste napísali článok o tom, ako písať blogy. Napríklad vašich 15 rád politikom. Je to také zlé? Potrebujeme osvetu?

Vzdelávanie je veľmi dôležité pre každého, pre blogerov aj novinárov. Niektoré nedostatky sa dajú ospravedlniť, ale tým, že som do blogov ponorený niekoľko rokov, niektoré školácke chyby ma už unavujú.

Apropo politici - nie je to tak trochu zneužívanie blogopriestoru? Mnohí vrcholoví politici majú svoj blog na SME.

Ale my nemôžeme niekomu zakázať blogovať  len preto, že je politik. Na SME môže blogovať ktokoľvek, pokiaľ dodržiava naše pravidlá. Politici vedia, že blogy sú čítané. Je to pre nich cesta, ako komunikovať s voličom bez nejakého prostredníka. Treba si uvedomiť, že to nie je nič nové. Politici v histórii vlastnili médiá a sami aj články do médií písali.

fsTomasHalasz.jpg

autor foto - Tomáš Halász

Nedávno „prekvapil" Andrej Babiš, keď získal mediálny dom Mafra. Vlastní aj slovenské Hospodárske noviny. Čo na to hovoríte?

Priznám sa, že českú mediálnu scénu až tak nesledujem. Osobne ma to trochu mrzí, lebo Mladá fronta a iDnes boli donedávna našou sesterskou firmou.

Zrejme sa to spája s jeho politickými ambíciami.

To je evidentné. Babiš nie je typ majiteľa ako je Jeff Bezos, ktorý kúpil Washington Post. To sú dva rozdielne svety. Kúpa Washington Postu ma potešila a som zvedavý, čo to s mediálnym svetom urobí.

Je podľa vás šanca, že majiteľ Amazonu ozdraví tradičné médium? Nie je to len jedno z jeho ďalších hobby? Nekúpil si luxusnú plachetnicu, kúpil si noviny?

Prestížne médiá vždy vlastnila nejaká bohatá rodina. Akurát toto nie je rodina, ale človek, ktorý zbohatol za 20 rokov. Ale nie je to miliardár, ktorý stratil kontakt s realitou a chcel by noviny len preto, lebo je to lepšie ako zbierať Ferrari. Jeff Bezos asi radikálne nezmení mediálny svet, ale teším sa, že môže priniesť nové myšlienky. Je to človek zvonka, ktorý mal kopec dobrých nápadov pri predaji kníh, tak prečo by niečo zaujímavé nemohol priniesť aj do mediálneho biznisu? Spojenie Amazonu a Washington Postu môže byť ešte zaujímavé.

Vráťme sa k blogom a k téme diskusií. Dá sa bojovať s vulgárnymi príspevkami?

Pri tom množstve je to veľmi ťažké. Otázka kultivácie diskusie je u nás na stole nonstop odkedy som v SME. Ani vo svete nevedia čo s tým robiť. Snáď iba web denníka New York Times si môže povedať, že neotvorí diskusie pod všetkými článkami. Tu je 10-15 článkov, kde môžete diskutovať, každý príspevok si ale pred zverejnením prečítame, to je ich filozofia. Lenže oni si môžu dovoliť mať armádu administrátorov. Ich diskusie sú potom aj ich vizitkou. Ale to je jediné médium na svete.

Prečo to vlastne všetko zašlo až do súčasného stavu?

Na webe sa vytvoril priestor, do ktorého sa pustili všetci a nijako sa nekontrolovali. Je to ako keby ste si otvorili krčmu, pozvali tam ľudí a nechali ich bez barmana. Neviem, ako by vyzerala tá krčma, keby ste sa tam vrátili o rok. A to sa stalo v diskusiách. Teraz médiá skúšajú rôzne finty, ako ten bordel upratať. Niektoré idú zrušiť anonymitu, iné nahradili svoje diskusie facebookovskými komentármi. Niektoré weby diskusie úplne zakázali. My sme v pozícii, že ešte nechceme zakázať anonymitu, lebo veríme, že dokážeme urobiť kopec mravenčej roboty, aby tie diskusie boli lepšie. A darí sa nám to. Len si porovnajte naše diskusie s diskusiami na iných slovenských spravodajských portáloch. Sú určite kultivovanejšie.

S tým súhlasím. Vidím, že vulgárne príspevky sú dosť rýchlo zmazané.

Nejde len o to. My ani nezamestnávame toľko administrátorov a ani nemažeme tak veľa. Denne odstránime len 4 percentá príspevkov. Ale nejde o to, koľko príspevkov je zmazaných, ale o to, že na našich diskusiách naozaj pôsobia ľudia, ktorí sú rozumní, a keď tam príde niekto osobne urážať blogera alebo autora článku, do pár minút ho spacifikujú a argumentačne zložia. U nás sa teda vytvorila komunita ľudí, ktorí rozmýšľajú zdravo, a vedia kryť chrbát blogerovi, keď  sa na ňom niekto vyvršuje.

Aké je množstvo diskusných príspevkov na SME vrátane blogov denne?

Denne ľudia napíšu okolo 4- až 5-tisíc príspevkov, záleží od toho, aký to je deň. Piatky, soboty sú slabšie, pondelky až stredy sú silnejšie.

Čítajú admini všetko?

Nie, to sa nedá. Väčšinou reagujeme na nahlásenia. Tiež máme vytipované články, ktoré môžu byť problematické, a tam čítame celú diskusiu.

Koľko ľudí diskusie moderuje?

Denne sa na nich vystriedajú traja-štyria ľudia. Popritom majú ešte inú prácu.

Na jednej strane je NY Times, ktorý sme spomínali, na druhej strane napríklad Huffington Post, kde pod jedným článkom nájdete aj 170-tisíc príspevkov. Ako je to možné?

Huffington Post bol kedysi blog. Bolo to sociálne médium postavené na veľmi šikovnom vykrádaní iných médií. Veľmi rýchlo pochopili ako funguje internetová žurnalistika, naučili sa, ako titulkovať články, ako pracovať s fotkami, ako usporiadať články na titulnej stránke. Veľmi rýchlo vyleteli hore a pritom stále boli sociálni. To bol úplne iný prístup. Keď som sa cez e-mail bavil s ich šéfom diskusií, vravel, že to zvládajú, že na to majú technické prostriedky. Nakoniec ale aj im začalo prekážať, že tie diskusie nie sú ani čitateľné, ani slušné, a preto sa pred mesiacom rozhodli zakázať anonymitu prispievateľov. Či im to prinesie nejaké ovocie, to som aj ja zvedavý.

Je spoplatnenie prístupu k diskusiám cesta? Niečo ako Piano s tromi bezplatnými príspevkami za deň?

Piano nebola cesta ako priamo zlepšiť úroveň diskusií. Bola to skôr cesta ako nám urobiť diskusie manažovateľnými. Pred spoplatnením sme mali 10- až 12-tisíc príspevkov denne, a to nebolo možné skontrolovať. Piano pre nás predstavovalo okrem iného spôsob, ako znížiť počet príspevkov, aby sme sa mohli reálne pokúsiť niečo s diskusiami spraviť. Bol to nevyhnutný krok k tomu, aby sme to mohli zvládnuť. Samozrejme, uvedomujeme si negatíva: blogerom sa znížila spätná väzba, tri príspevky sú niekedy naozaj málo nato, aby človek mohol reagovať. Ale v tom čase to bolo pre nás nevyhnutné. Ja som rád, že sme to spravili a myslím, že nikto vo firme to neoľutoval. Otázka je, ako to bude ďalej. Toto nie je finálny stav. Už teraz napríklad vieme, že blogeri dostanú administrátorske práva, teda si budú môcť spravovať diskusie pod svojimi článkami. Ale je to technicky náročné, chvíľu to potrvá. Každopádne občas mám pocit, že sme na Slovensku jediní, kto sa s diskusiami snaží niečo urobiť. Nepočujem nič také od ostatných médií.

Ja píšem občas články na kontroverzné témy a mám dobrý pocit z diskusie. Nestáva sa, žeby som často našiel urážlivé príspevky. Je to asi aj o spôsobe písania.

Áno, niektorí blogeri vyslovene provokujú diskutérov tým, že sú ostrejší a potom si zlíznu tvrdšiu diskusiu. Zároveň si treba uvedomiť, že bloger má trochu zníženú ochranu súkromia. Bloger sa stáva verejne činnou osobou a podobne ako novinár musí zniesť väčšiu mieru kritiky.

Existuje u nás vymožiteľnosť trestného práva? Že by niekto mohol byť stíhaný za výroky v diskusii?

Tie pokusy tu boli viackrát. Ale nepamätám si, že by bol nejaký diskutér odsúdený.  My pod niektorými článkami diskusiu radšej ani neotvárame, pretože aj keď by mal primárnu zodpovednosť za svoje vyjadrenia niesť autor príspevku, v praxi ju ale ako prevádzkovateľ portálu nesieme my. Áno, ak sú na našom webe príspevky, ktoré porušujú zákony, zodpovedný je diskutér. Ale ak bude poškodený niekoho zažalovať, tak zažaluje SME-čko, pretože od diskutéra nevysúdi toľko ako od veľkého vydavateľstva.

Médiá spory väčšinou prehrávajú.

Áno. A preto niektoré diskusie jednoducho nemienime otvoriť, lebo to nie je pre nás ekonomicky zvládnuteľné. Napríklad pri rómskej téme sme to skúšali, ale tie príspevky boli z roka na rok horšie. Tam nie sú len príspevky, ktoré sú vulgárne. Tam sú príspevky, ktoré sú na paragraf. Kým sú vášne tak negatívne, nemá zmysel o tom u nás diskutovať. Nie je to cenzúra, lebo na webe je stále dosť alternatívnych médií, je tu Facebook, každý si môže založiť svoj blog, a tam zverejňovať svoje názory.

fs1.jpg

foto - archív F.S.

Vráťme sa k téme spoplatnenia obsahu na internete. Čo prinieslo Piano SME-čku?

Pre mňa bol od začiatku prínos Piana najmä v tom, že ľuďom ukázal, že nie všetko na internete má byť zadarmo. To že v jednom momente sa všetky médiá „zbesneli" a zavesili všetky články na internet zadarmo, bola historická chyba, ktorú už neodčinia. Ale to neznamená, že články, za ktorými je kopec práce, budú dávať zadarmo. Chápe to celý svet a musí to pochopiť aj Slovensko. To je pre mňa hlavný prínos Piana.

Plus Piano je systém, ktorý čitateľom zjednodušuje spôsob platby. Zaplatia na jednom mieste a majú zadarmo prakticky celý slovenský internet. Chápem ľudí, ktorí nenachádzajú obsah, za ktorí by boli ochotní platiť.  Ja ho každý týždeň nájdem. Tie tri eurá mi za to stoja.

Paradoxne sme.sk čelí dosť veľkej vlne kritiky po zavedení Piana. Čitateľom sa nepáči kvalita článkov a to, že nemôžu viac bezplatne diskutovať.

Vlna kritiky tu je a bude asi navždy. Ale je fakt, že stále viac ľudí si za obsah platí, je fakt, že médiá získali nový zdroj financií a majú viac priestoru vytvárať  obsah exkluzívne pre web. Obsah, ktorý sme predtým nemali. Áno, vydávame agentúrne správy, áno, niektoré  texty sú zle preložené. Ale vzhľadom na to, koľko ľudí pracuje v redakcii SME, je toho obsahu dosť a úroveň sa zvyšuje.

Navyše sme upravili spôsob, ako správy vydávame. Zajtrajšie noviny môžete na webe čítať už dnes o ôsmej, čo je perfektné.

Vo svete sú reakcie po spoplatnení väčšinou pozitívne. Napríklad taký Die Welt.

Všade sú podporovatelia aj kritici spoplatnenia. Stále sú analytici svetového rangu, ktorí tvrdia, že stavať paywally je nezmysel. Ale v súčasnosti sú paywally zavedeným štandardom a médiá, ktoré ich zaviedli, sú spokojné. Áno, sú médiá, ktoré sa tomu vyhýbajú. Britský The Guardian roky vyhlasoval, že nič nespoplatní, a dnes je ich rétorika už trochu iná. Je to možno otázka mesiacov, kedy aj oni niečo zamknú.

Nie je spoplatnenie cestou k úplnému zániku tradičných papierových novín? Internet vie za peniaze poskytnúť multimediálny obsah, filmy, aplikácie.

Tradičné printové médiá pomaly umierajú. Každým rokom sa predáva menej novín. Ale nemyslím si, že tlač tak skoro zanikne. Spoplatnenie neubližuje novinám, len sa snaží monetizovať obsah, ktorý je na internete. A to je normálna požiadavka každého podnikateľa, ktorý chce mať aspoň vykryté náklady.

V dnešnej dobe je tempo vývoja nových technológií priam šialené. Kde si pritom viete predstaviť posun médií?

Asi by som nechcel špekulovať o tom, kam sa posunú médiá. Ten priestor na ich zlepšenie je známy a každý človek by vedel vymenovať iks vecí, ktoré by sa dali zmeniť, keby boli peniaze, ľudia, čas... Ja by som chcel vysloviť výzvu k čitateľskej obci. Mňa by potešilo, keby školy začali lepšie učiť ľudí, ako pracovať s informáciami. Bol by som rád, keby čitatelia čítali texty v kontexte. Keby rozmýšľali, odkiaľ tie informácie prišli a aby si viacej vyberali, čo budú čítať.

Trh s informáciami je taký pestrý, že každý si nájde to, čo ho zaujíma. Ak si človek ráno prečíta nadpisy článkov na sme.sk ešte neznamená, že vie, ako funguje svet. Ľudia si musia uvedomiť, že ak chcú byť informovaní, musia informácie hľadať, prehrabávať sa nimi a pracovať s viacerými zdrojmi. Ale to nevravím nič nové, tak to bolo predsa odjakživa.

 

Rozhovor - Marek Piváček

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

KOMENTÁRE

Ako delfíny neprežili v službách ruského štátu

Plán počítal s 500 druhmi zvierat. V súčasnosti je v oceániu asi tridsať zvierat.

TECH

Bývalý šéf Newyorskej univerzity: Šikovní ľudia tu boli skôr ako školy

Existujú rôzne formy univerzitného vzdelania, najdôležitejšie je nájsť študentom to najvhodnejšie, hovorí pre SME JOHN SEXTON.


Už ste čítali?