Szidi Tobias - Pri spievaní sa cítim naplnená a šťastná

Autor: Marek Piváček | 15.10.2013 o 7:06 | (upravené 15.10.2013 o 13:31) Karma článku: 13,64 | Prečítané:  5092x

Človek, ktorého hudba mi učarila. Speváčka, ktorú prirovnávajú k Hane Hegerovej, aj keď ona sama zostáva veľmi skromná. Filmová ale najmä divadelná herečka Szidi Tobias v rozhovore spomína na svoje detstvo i na rôzne zamestanania, ktoré vystriedala pred začiatkom umeleckej dráhy. Vyznáva sa zo svojej lásky k divadlu a hudba je jej sloboda. Môj rozhovor so Szidi Tobias.

Prežili ste detstvo na dedine na východe Slovenska. Vraj máte rada dedinský život. Je to istý protipól hrania a koncertovania?

Myslíte, že by malo byť detstvo prežité na dedine protipólom hrania, či spievania? Je pravda, že som vyrastala v malom meste a na dedine u starých rodičov obklopená prírodou a domácimi zvieratami. Často som sa u nich cez prázdniny nudila, keď pracovali na poli ďaleko od domu a musela som si v komunikácii vystačiť so sliepkami, kohútom, psom, mačkami a sama so sebou. Vyliezla som na orech, či na povalu a keď som sa bála zo stromu zliezť, lebo vyliezť je ľahšie, tak som si spievala. Alebo na povale, keď ma vystrašila myš, strach som zaháňala spevom, alebo pískaním.  Keď som im nosila na pole čerstvú vodu, tiež som si vyspevovala. Detstvo v malom meste v Čiernej nad Tisou na ulici Dukelských hrdinov bolo plné úžasných a dobrodružných hier. Hrávali sme sa  na schodoch školskej jedálne. Napodobňovali sme reláciu „Sedem...alebo desať stupňov ku zlatej", už si ten názov presne nepamätám. Bola to zábavná relácia slovenskej televízie v časoch socializmu. Každá z mojich kamarátok napodobňovala  niektorú populárnu speváčku, mne sa ušiel Jiří Korn. Páčil sa mi, lebo mal traky a klobúk. Tiež som nosila nohavice na traky a rôzne šiltovky, pretože som neznášala sukne a chcela som vyzerať ako chlapec. Švihadlo bol mikrofón, určili sme si medzi sebou porotu. Boli sme k sebe nekompromisné a dosť často sme sa rozhádané a zlostné s krikom rozišli domov. Keď si premietam moje detstvo, bolo v ňom hrania a spevu viac než dosť.  Moji rodičia a sestry si tiež často spievali. Keď boli všetci zabratí do filmu, ktorému som nerozumela, stiahla som si nohavice a tancovala som pred televízorom, len aby som ich rozosmiala. Zdedila som talent po mojej mame, ktorú babka po úspešnom nábore nepustila do Sľuku. Mama spievala v sprievode akordeonistu a mala nádherný hlas. S otcom preto chystali tajný útek do Bratislavy, ale zbalený schovaný kufor babka našla a nikam nešli.  Boli výborní tanečníci. V tých časoch sa o umelcoch nehovorilo inak, ako o komediantoch. Nepovažovalo sa to za poctivé povolanie.  Keď ma prijali na VŠMU a radostne som tú správu babke oznamovala, nepáčilo sa jej to. Začala sa o moju prácu zaujímať až vtedy, keď so mnou našla rozhovor v novinách, kde som ju spomenula. Toto všetko, myslím si, rozhodlo o tom, že hrám a spievam.

Mnohí umelci vyhľadávajú bulvár, mám pocit, že vy od neho skôr bočíte. Pre mňa je to istým spôsobom znak dobrého umelca, ktorý sa nepotrebuje prezentovať v bulvárnych médiách. Dá sa robiť umenie bez bulváru?

Snažím sa bulváru vyhýbať, ale nie vždy sa to podarí. Bulvárnym novinám je úplne fuk, ako sa cítite, keď vám niekto umrel, alebo ste sa práve rozviedli. Bezočivosťou im vlastnou preberajú informácie aj od iných médií a nedá sa proti tomu brániť. Podávajú kusé a neúplné informácie. Prezentujú ľudí, ktorí povedia, či ukážu aj to, čo je za hranicou zdravého rozumu a vkusu. Vzájomne sa potrebujú. Noviny sa kupujú vo veľkých nákladoch, myslím, že sú najpredávanejšie, čo je na zamyslenie. Veľa to o nás prezrádza. Samozrejme, že aj ja pre svoju prácu  potrebujem médiá, ale vyberám si, ktoré. Každý dobrý novinár ma poteší a keď sa rozhovor vydarí, je to úžasné!

Vyštudovali ste herectvo, prečo práve tento odbor? Prešli ste viacerými civilnými zamestnaniami, v čom je herectvo iné?

Herectvo je hra na celý život. Nedá sa z toho len tak odísť, len tak sa vyliečiť. Snažím sa v dnešnej dobe udržať balans, vytrvať v presvedčení, že nemusím hrať to, čo sa mi nepáči. Je to ťažká profesia. Hercov je dnes veľa a v názoroch na to, akoby to malo v našom umení vyzerať, sa aj značne líšime. Myslím si, že skutočne šťastný herec je len ten slobodný, ktorý si môže dovoliť vyberať si, a aj odmietnuť. Je pravda, že doba je ťažká, hercov je mnoho a odmietnuť, znamená pre niektorých otázku prežitia. Tí šťastnejší sme zamestnaní v divadlách ale mladí nastupujúci herci to majú veľmi ťažké a im sa ani nečudujem, že hrajú v nekonečných seriáloch. Herec túži po profesionálnom naplnení, chce byť na očiach a hrať.  Rozhodne si však želám, aby sa niečo zmenilo. Popri seriáloch by mala existovať alternatíva, artová pôvodná tvorba, aspoň v rovnakom, ak nie vo väčšom rozsahu.

szidi01.jpg

Čo ste robili predtým ako ste začali hrať?

Kým som sa k herectvu dostala, robila som všeličo. Najskôr v knižnici, ale to ma vôbec nebavilo. Maľovala som aj agitačné transparenty ako. „ Proletári všetkých krajín spojte sa! „ Tá vôňa farieb a dokonalé rovné písmená to bola sústredená a upokojujúca práca. Večer som v kine predávala lístky a cez deň som z času na čas  hlásila do miestneho rozhlasu. Hlásenia o prasknutom potrubí, odstávke vody, či plynu. To ma tiež bavilo. Mohla som si do mestského rozhlasu pustiť  takú pesničku, aká sa mi páčila. Riaditeľka bola milá žena, ale po čase ma nemohla ani vystáť, pretože som do knižnice pozývala rómske deti. Nacvičovali  disco tance na Prvomájové oslavy, ktoré sme mali obe na starosti. Bol to výborný nápad, lebo tie deti sme nemuseli vôbec nič učiť. Potrebovali len zásuvku na magnetofón a priestor. Práve ona ma upozornila na oznam v novinách, že maďarské divadlo Thália chystá konkurz pre mladých, nadaných ľudí. Najskôr som v Thálii šepkala, potom ma vyhodili, lebo som vzdorovala a nechodila do práce. Prijímali ma totiž s podmienkou, že ak sa naučím javiskovú reč, dostanem rolu. A tak som odišla do koksovne vo VSŽ. Neskôr som absolvovala konkurz do divadla pre deti a mládež v Spišskej Novej Vsi, kde som hrala dve sezóny a až potom som našla v sebe dostatok sebaistoty podať si prihlášku na VŠMU.

Vnímam vás skôr ako divadelnú herečku, hrávate v Astorke, čo vám dáva divadlo? Čo vás divadlo naučilo?

„Divadlo je chrám, zlož si klobúk a nesadaj si do prvej rady," - hovorieval môj profesor Paľko Mikulík. Dali ste mi otázku, na ktorú sa dá odpovedať jednoducho - „Milujem divadlo". Okamihy, keď hľadám v postavách niečo, čoho sa treba chytiť, privlastniť si to, byť niekým iným, pochopiť a hľadať charakter postavy. To je divadelná tvorba. Presvedčivo klamať, že postava som ja, to mi prináša vzrušenie a pocit uspokojenia a radosti. Ale herectvo je v prvom rade o partnerstve. Záblesky pochopenia a premeny hereckého partnera sú neopakovateľné zážitky. Divadlo ma učí hlbšie spoznávať ľudí aj samú seba.

Získali ste viaceré ceny (Igric, Dosky... ), dá sa herectvo naučiť alebo je to istým spôsobom dar?

Existuje mnoho vynikajúcich hercov aj bez umeleckých škôl. Škola je návod.

Hrali ste vo viacerých filmoch (okrem iného aj v známom filme Kruté radosti režiséra Juraja Nvotu), je to asi iné ako v divadle. Ktorý z vašich filmov vám „najviac sedel" ?

Nehrala som vo veľa filmoch. Patrím ku generácii hercov, ktorí skončili školu v čase najväčšieho útlmu slovenskej kinematografii.  Desať až pätnásť rokov sa slovenské filmy takmer netočili.  Filmové role, kedy som bola v dievčenskom veku, mi ušli. Alebo ich bolo veľmi málo. Každá filmová rola, ktorá ma doteraz oslovila, bola pre mňa príležitosť, ktorej sa treba chytiť. Najbližšie budem hrať v pripravovanom filme Juraja Nvotu Rukojemník, kde si zahrám učiteľku. Teším sa.

szidi03.jpg

Zaujal ma váš posledný film - Marhuľový ostrov (2011), scénar napísal váš partner Peter Lipovský. Ako sa vám hralo vo filme naplnenom emóciami?

Bol to prvý filmový scenár môjho muža a napísal mi rolu Babiky. Už len tento fakt bol veľká emócia. Pri natáčaní ich bolo omnoho viac.

Hlavná hrdinka sa zamiluje do viacerých mužov... bola to náročná úloha?

Bola. Zamilovala som sa najskôr do Gyorgya Cserhalmiho a potom do Attilu Mokosa a môj muž stál vedľa režiséra. A náročné to bolo aj preto, lebo to trvalo dlho. Urobilo sa veľa kompromisov. Naše očakávania sa úplne nesplnili. Filmová produkcia dostala viac ponúk odrazu a náš film  v istom okamihu nebol pre nich prvoradý. Tak sa dobrý film určite robiť nedá.

Pri porovnaní českej a slovenskej kinematografie po rozdelení, sme na tom asi dosť biedne. Vy sa pohybujete  v oboch krajinách. Ako to vidíte vy?  V Čechách vznikli viaceré pomaly už kultové filmy, vrátane oskarových...

Ich úspech je tak trochu aj náš, i keď sme sa rozdelili. Česi si svoju kultúru ctia a chránia. My sme dovolili, aby nás klamári oklamali a zlodeji rozkradli Kolibu, televíziu. Naším najväčším nepriateľom sme si my sami. Česi sa svojej kultúry zastanú a keď sa u nich deje niečo, s čím nesúhlasia, vyberú sa do ulíc. My sa zlostíme doma.

Mala by byť kultúra u nás viac podporovaná štátom? Často to počujeme od renomovaných umelcov... ako je to u našich susedov?

Určite áno! Kultúra je vizitkou každého národa a národ, to nie je len slovo, to sú ľudia. Kultúra je to, čím sa môžeme prezentovať pred celým svetom ale aj sami pred sebou.  Ako to funguje v Čechách, to presne neviem, ale v počte filmov, v porovnaní s nami, sú v značnom predstihu, čo asi znamená, že im na tom záleží a dávajú na filmy a teda na kultúru, dosť peňazí.

Prejdime k vašej speváckej kariére - spievať ste začali neskôr (prvý album v roku 2000). Čím je pre vás spievanie?

To je moja sloboda. Pri spievaní sa cítim naplnená a šťastná.

szidi02.jpg

Vydali ste 5 albumov, ktorý je vám najbližší?

Na každom z nich mám obľúbené piesne, ale poradie sa mení podľa nálady. Istý čas to bol album Pod obojím.

Viac vás poznajú ako speváčku v Čechách. Prečo?

Pretože Česi nás prikryli perinou. Používam toto prirovnanie často, lebo je to tak. Náš producent Michal Hrubý je Čech a vydal našu tretiu a ďalšie platne v Čechách.  Investoval do našej muziky čas, peniaze a kus seba. Odkúpil práva aj na prvé dva albumy vydané u nás a stal sa naším jediným vydavateľom. Za to, čo sa nám podarilo, vďačíme predovšetkým jemu. Poslucháči si nás rýchlo našli a my sme začali v Čechách vypredávať koncerty.

Hudobne o vás hovoria ako o šansoniérke. Ako sa vy cítite v hudbe? Dá sa to vôbec presne definovať?

Osobne to nemám potrebu definovať, či ohraničiť  žánrom, pretože to nehovorí o našej muzike celkom pravdivo.

Vo vašich piesňach cítim nádych folklórnych tradícií, niečo ľudové, autentické, odžité. Kde sa inšpirujete?

Texty piesní, ktoré píše Peter Lipovský, muzika, ktorú komponuje Milan Vyskočáni, sú len vecou srdca a toho, čo sme kto prežili. Inak to robiť nevieme. Potrebujem vyspievať to, čo cítim.

Vaša hudba nie je žiadny pop alebo mainstream, je skôr pre pozorného poslucháča. Aké máte ohlasy? Pre koho je vaša hudba?

Pre tých, ktorým sa páči. Som šťastná, keď mi ľudia po koncerte povedia, že im naša hudba pomáha, a že ich poteší.

Ktorá interpretka je pre vás inšpiráciou? Mnohí vás prirovnávajú k pani Hegerovej.

Piesne pani Hany Hegerovej mám rada. Páčia sa mi posledné veci Jany Kirschner, z českých Aneta Langerová, Radúza. Inšpiruje ma Cezaria Evora, francúzska speváčka Zaz...

Máte veľmi špecifický hlas... na internetových fórach som sa dočítal, že ste „národný poklad". Čo na to hovoríte?

Naozaj? Neviem, čo na to povedať. Ďakujem. Hlas mi dala moja mama. To bol môj poklad! Nadnárodný!

Na pódiu z vás srší energia, ste takou aj v súkromí, plnou energie?

Môj starší syn, mi neraz povie: „Mamička, nemá každý toľko energie, ako ty." Alebo podotkne, že som akási premotivovaná.  Pre mňa je dôležitý výsledok a ten za energiu stojí! To je moja odpoveď. Som nepokojný človek, musím stále niečo robiť.

Pôsobíte na mňa veľmi pozitívnym dojmom. Čo vám v živote robí radosť?

Mám radosť, keď sa môžem motať v záhrade, keď prídu všetci moji muži do domu, keď sa mi podarí koláč, lebo neviem piecť, mám radosť  z niekoho, na koho sa dobre pozerá, s kým sa dobre sedí, rozpráva, kto je vkusný, vtipný a múdry. Mám radosť z drobností, ale nie vždy ich patrične ocením. Každý deň mám radosť. Veľa malých radostí.

szidi04.jpg

Nie je to náročné - hrať  na divadelných doskách, spievať, účinkovať vo filmoch? Ako relaxuje herečka a speváčka?

Tá pestrosť je v mojej profesii šťastie. Ani príliš veľa, ani málo, ale pestro. Relaxujem v záhrade. Snažím sa menej telefonovať, stíšiť sa. Zabarikádujem sa, pozerám dobré filmy, čítam a spím.

Ste umelecká duša, inklinujete aj k iným formám umenia? Viem o mnohých spisovateľoch, ktorí maľujú, robia amatérsky hudbu a podobne.

Ja viem napríklad o režisérovi Martinovi Šulíkovi, ktorý maľuje krásne obrazy. Aj ja občas maľujem. Ale na výstavu to nie je.

Máte rodinu, ako vás vnímajú vaše deti, majú vzťah k umeleckej sfére?

Synovia sú vo veku, kedy začínajú presadzovať svoje názory, takže keď majú pocit krivdy, že silnejší, teda ja, vyhráva, leziem im na nervy. Moji synovia sú veľmi citliví a vnímaví. Starší syn Krištof si v týchto dňoch hľadá vhodnú vysokú školu, miluje autá a vie o nich hádam všetko. Jonáš má v hlave len futbal a na ihrisku sa rád predvádza. A dokola kreslí portugalského futbalistu Ronalda.

Máte nejaký nesplnený umelecký sen?

Občas snívam, že spievam s veľkou cigánskou kapelou. Snívam aj o novej platni, čakám na jej konečnú podobu a na texty. Mám už dva. Od pánov Milana Lasicu a Michala Horáčka. Platňa bude venovaná mojej mame.

Spolupracujete s nadáciou Dobrý anjel. Prečo práve s nimi?

Lebo sú to úžasní ľudia a dokázali to, čo je hodné môjho obdivu. Pred pár rokmi si ma vybrali na nahovorenie reklamných spotov a odvtedy spolupracujeme.  Je to pre mňa česť. Ďakujem im, že sú tu pre ľudí, ktorí potrebujú pomoc a pre nás, ktorí by sme ich inak nevideli.

Čo je podľa vás v živote dôležité?

Ako hovorí Petrova mama, moja svokra: „Majme sa rada."


Rozhovor - Marek Piváček

Fotografie - Pavla Hodkova

(Foto práva - Studio DVA)

 

PS - i keď sa tento rozhovor neuskutočnil na diktafón ako zvyčajne, chcem vyjadriť úprimnú vďaku Szidi za jej ústretovosť pri našej komunikácii, ochotu napísať odpovede na všetky moje otázky a najmä za jej úžasnú hudbu, ktorou robí radosť svojim fanúšikom.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

KOMENTÁRE

Ako delfíny neprežili v službách ruského štátu

Plán počítal s 500 druhmi zvierat. V súčasnosti je v oceániu asi tridsať zvierat.

TECH

Bývalý šéf Newyorskej univerzity: Šikovní ľudia tu boli skôr ako školy

Existujú rôzne formy univerzitného vzdelania, najdôležitejšie je nájsť študentom to najvhodnejšie, hovorí pre SME JOHN SEXTON.


Už ste čítali?