Ako ďaleko je do večnosti?

Autor: Marek Piváček | 12.11.2013 o 14:27 | Karma článku: 15,38 | Prečítané:  1479x

Prvýkrát som sa so smrťou stretol na základnej škole. V piatej triede sme pochovávali spolužiaka Roba. Na cintoríne sme sa zoskupili do radu a začali sme jeho mame kondolovať. Nervózne som sa posúval vpred, ani za ten svet som nevedel v mysli zosmoliť, čo poviem, keď príde na mňa. Neprišlo. Tesne predomnou sa zrútila. Vedel som, že to bol hlúpy nápad - posielať nás jedenásťročné deti kondolovať matke, ktorá práve pochovala svojho syna v tom istom veku. Robo sa narodil v ten istý deň ako ja...  

 www.abovetopsecret.com

Raz som s ním hral guľky na plaveckom. Nemohol som plávať kvôli ani neviem čomu, on kvôli svojej liečbe. Robo zomrel, keď mal 11. Ja mám 33 a uvedomujem si, že do večnosti to mám možno minimálne tak blízko ako do kolísky. Prečo to všetko píšem?

Vždy som chcel napísať niečo o „dušičkách". Je úžasné, že sú začiatkom novembra, keď  stovky sviečok na cintorínoch prenikajú hĺbku tmy a matne osvetľujú náhrobné kamene s dátumami z minulosti. Už 22 rokov je mŕtvy - pomyslím si - ako ten čas letí.

Prichádzam k hrobu môjho dedka a babky v Slávičom údolí a nevdojak sa mi vynoria spomienky. Ako nás babka vždy bozkala pri odchode, ako nám dedko prikazoval zjesť poriadnu porciu šunky, keď sme prišli. Každý takýto pomník má príbehy, na ktoré spomínajú tí, ktorí prišli zapáliť jednu zo stoviek sviec. Niektorým už ani to nie. Zo solidarity dávam malý kahanec na vedľajší hrob, ktorý nikto nenavštevuje.

Aké je to tam na druhej strane? - pýtam sa často sám seba. Sú šťastní, smutní, ľutujú premárnený život?

Neviem. Viera mi niečo naznačuje, ale stále je väčšia časť zahalená rúškom tajomstva. Ako ľadovec, ktorého 80% je ponorených v hlbinách oceána. Taký je pomer večnosti voči pozemskému putovaniu?

Neviem. Niečo mi hovorí, že večnosť nikdy neskončí. Na cintorín budú prichádzať vždy noví a noví návštevníci, takí, ktorí sa práve narodili, ba takí, ktorí ešte ani nie sú na svete. Budú sa naháňať za svojimi povinnosťami a občas si spomenú na svojich blízkych, pre ktorých už neexistuje čas.

Odchádzam z ticha cintorína do svetla pouličných lámp a hluku autobusov. V duši sa snažím uchovať si pečať večnosti, ku ktorej som stále bližšie. To ticho a pokoj ľudí, ktorí sa zmierili so svojím údelom. Sľubujem sám sebe, že sa vrátim častejšie, aby som sa trochu priúčal večnosti. Aby v hluku tohto sveta vo mne nezanikla myšlienka na večnosť, keď už ani pre mňa nebude existovať čas.

A preto, aby som raz nebol zaskočený...

Venujem všetkým mojim drahým, ktorí ten prah už prekročili.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

KOMENTÁRE

Ako delfíny neprežili v službách ruského štátu

Plán počítal s 500 druhmi zvierat. V súčasnosti je v oceániu asi tridsať zvierat.

TECH

Bývalý šéf Newyorskej univerzity: Šikovní ľudia tu boli skôr ako školy

Existujú rôzne formy univerzitného vzdelania, najdôležitejšie je nájsť študentom to najvhodnejšie, hovorí pre SME JOHN SEXTON.


Už ste čítali?