Pán Hríb, mám 33 a ja to vidím takto

Autor: Marek Piváček | 21.11.2013 o 7:10 | (upravené 21.11.2013 o 7:31) Karma článku: 16,92 | Prečítané:  40267x

Mám rád Lampu. V spleti bulvárnych relácií a brakových seriálov je to na Slovensku pre mňa tak trochu televízny fenomén. Relácia, ktorá sa snaží hľadať odpovede na rôzne otázky života. Niečo viac ako bezduchý televízny konzum. Naposledy som si pozrel kúsok Lampy o generácii tridsiatnikov. Dlhšie som nevydržal, bola to taká nemastná-neslaná debata. Nechcem kritizovať výber účastníkov (ktorý zrejme nebol ideálny), radšej Vám poviem ako to vidím ja. Hádam Vám to trochu zapadne do Vašej mozaiky.

 josefstepanek.cz

Narodil som sa v roku 1980. Revolúcia ma zastihla ako som si menil školské zošity na ďalší deň. Už dva roky predtým som chodieval na náboženstvo. Spolužiak, syn straníckeho funkcionára, radil, aby som sa s tým radšej nikomu nechválil. Naši chodievali do kostola pravidelne a nikdy sa za vieru nehanbili. S odstupom dvoch desaťročí som im za to vďačný.

A potom to prišlo. November. Nebol som v dave a ani som nekachličkoval  kúpeľňu. To, čo sa však zomlelo, ovplyvnilo život celej mojej generácie.

Bývalí komunisti sa zo dňa na deň transformovali na úspešných podnikateľov. Tam by som začal. Bohužiaľ mali inú štartovaciu čiaru ako moji rodičia so synom na náboženstve.

Aby toho nebolo málo, niekto vymyslel čarovné zaklínadlo - privatizáciu - úspech na dva ťahy... ale len pre vyvolených. Pre kamarátov vládnucej garnitúry, ktorí sa, opäť cez noc, dostávali k miliónovým majetkom. Podniky krachovali, rozkrádali sa, ľudia prichádzali o prácu. „Podnikal" každý vo všetkom. Jeden z úspešných mi raz povedal: „Vieš, vtedy len hlupák nezbohatol."

Prežili sme, aké je to byť v objatí (alebo pevnom zovretí?) samozvaného otca národa s míľovými krokmi vzďaľujúci sa od demokratických krajín. Vybuchovali tu autá, mafiáni sa vraždili po uliciach. Jedného zastrelili na sídlisku, kde som vyrastal.

Nejdem sa rozpisovať, čo všetko sme prežili. Minulosť netreba opisovať, treba sa z nej poučiť. Najmä ak zanechá jazvy na duši spoločnosti a slušných ľudí.

Oslavovali sme 24 rokov od revolúcie. Ja si už nemením školské zošity. Pracujem v IT firme, mám dve deti a môžem povedať, že mám rád Slovensko, aj keď občas nechápavo krútim hlavou.

Neviem, čo je vo väčšom srabe (prepáčte za výraz) - či je to slovenský futbal alebo slovenské súdnictvo. Je väčšou hanbou, keď naši profíci remizujú s pekármi a policajtami z Gibraltáru alebo keď sa jeden človek vo vysokej funkcii vysmieva ľuďom do tváre? Rozum sa mi zastavuje - ako to je možné, že sme ho ešte neposlali do zabudnutia? Spomeniem si na nemeckého prezidenta a iných politikov vo vyspelých krajinách, ktorí sa radšej sami porúčali. Hlas ľudu - hlas Boží. A najmä elementárna slušnosť. U nás sa to vybaví palcovými titulkami v novinách a za dva mesiace všetci zabudneme.

Napriek tomu som rád, že nastupuje generácia politikov, ktorá má ešte ideály. No, dobre, nehovorme o generácii ale o zopár „divných" jednotlivcoch. Takým je môj kamarát Jano Hrčka, mestský poslanec, ktorý poukazuje na nehospodárne nakladanie s verejnými financiami. Otázkou je, či naša kultúra raz dospeje a bude ich väčšina.

Podnikatelia sú kapitola sama osebe. Štátne zákazky, emisie, garážové firmy. Občas podpichujem kamarátov, nech sa už niektorý z nich stane ministrom a ja si založím garážovú firmu a budem predávať IT riešenia pre štátnu správu. Ale aj v tejto oblasti nájdeme slušných a veľmi úspešných - „smekám" pred pánmi z ESET-u, ktorí vybudovali svetoznámu firmu, fandím Mišovi Meškovi a jeho Martinusu.

Umelci a celebrity a všetky tie nevskusné reality show sú len obrazom spoločnosti, nás samých. Ľudia opovrhujú bulvárom, ale v rannom autobuse všetci dychtivo hltajú stránky Nového času. Pre mnohých je vrcholom blaženosti  navštíviť deň otvorených dverí v Markíze s podpisom Vila Rozborila alebo inej celebritnej blondíny.Nemám rád slovo celebrity.

Ale mám, pre Vás dobrú správu, pán Hríb. Aj na Slovensku máme osobnosti kultúry. V pamäti mi utkvel môj rozhovor s Petrom Lipom, považovaným za najlepšieho jazzmana v Európe. Je to veľmi skromný a pokorný človek. Alebo múdrosť a ostrovtip pána Satinského, geniálne texty pána Lasicu, exceletné Radošínske divadlo pána Štepku.

A šport? Je pravda, že často sme si užili viac hanby ako slávy. Štát systematicky podpiľuje konár pod našimi športovcami, o mládeži ani nehovorím. Stavajú sa tu predražené štadióny za spoločné, reprezentačný tréner zarába krásne peniaze v porovnaní s mizériou na trávniku. Možno nie som optimista do budúcnosti (pozrite sa len na rapídne klesajúci počet našich hokejistov v NHL), ale chcem oceniť tých, ktorí sa presadili aj napriek všetkej „pomoci". Peťo Sagan je dar z neba pre Slovensko. Kombinácia talentu a tvrdej poctivej driny. Takým bol aj Domino Hrbatý či Karol Kučera, ktorí siahali na najvyššie méty. Martina Moravcová, pri ktorej autobiografii mi padla sánka. Hossa, Demitra, Gáborík, Šatan, Pálffy, Stumpel - chlapci, vďaka ktorým sme sa roky prebúdzali ako hrdí Slováci.

Pán Hríb,

prepáčte, že som sa tak rozpísal. Poviem Vám teda v skratke ako sa cítim, ja chlap z generácie tridsiatnikov na Slovensku.

Cítim sa dobre. Ani euforicky, ani melancholicky.

Som šťastný, že žijem v krajine, kde nemusím tajne posielať moje deti na náboženstvo. Že si na svoj chlieb zarábam vlastnými rukami a hlavou. V krajine, kde nie je vojna a hlad. Viete, aké je to budiť sa so strachom o vlastné deti, či prežijú tento deň alebo či budú jesť aspoň ony? ... Ja nie. Ďakujem za to. Bol som v Mostare a videl som stopy vojny, bol som v Angole a videl deti bez domova hladujúce na ulici. Ako povedal známy misionár Daniel Pravda - „Keby sme videli tú veľkú biedu vo svete, nemohli by sme sa ľutovať a hovoriť ako zle je na Slovensku a sami by sme cítili potrebu ísť pomôcť biednym."

Som rád, že aj napriek extrémistom, populistom a zbohatlíkom denne stretávam slušných a inšpiratívnych ľudí. Ľudí, ktorých je radosť stretnúť. Sú tu ľudia, ktorí sa starajú o bezprizorných ako Maroš Kuffa, ktorý má svojich bezdomovcov a prostitútky v Žakovciach. Svedkovia viery za totality ako kardinál Korec a pán Srholec...

A ako ďalej?

Ako píše apoštol Pavol (možno to poznáte) - máme poklad akoby v hlinených nádobách. Demokraciu, slobodu, prácu, mier, pokoj... o ten poklad sa treba starať, aby ho aj naše deti raz mohli objavovať a zveľaďovať.

Pán Hríb,

Verím, že som aspoň mojou troškou prispel do Vašej mozaiky.

S priateľským pozdravom,

Marek Piváček

PS - niekde som čítal, že Slovensko patrí medzi 30 krajín s najvyššou životnou úrovňou na svete.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Kto bude na Vianoce dokladať tovar? Firmy nevedia nájsť brigádnikov

Vo väčších mestách ponúkajú brigádnikom aj štyri eurá za hodinu, ale nikto nemá záujem.

PLUS

Anton Zajac: Šancou pre Slovensko je nová, slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu.

KOMENTÁRE

Ako delfíny neprežili v službách ruského štátu

Plán počítal s 500 druhmi zvierat. V súčasnosti je v oceániu asi tridsať zvierat.


Už ste čítali?