Jo Nesbov prekladateľ: V noci sa mi neraz sníva, že som Harry Hole

Autor: Marek Piváček | 21.1.2014 o 7:20 | (upravené 21.1.2014 o 14:54) Karma článku: 14,74 | Prečítané:  13497x

Živí sa tým, že objavuje svet, preložil 30 severských detektívnych románov, je dvorným prekladateľom Jo Nesba. Hovorí plynule po nórsky a švédsky. Rozhovor aj o tom ako sa mu spí po plastickom preklade brutálnej vraždy, o tom aké sú nepravdivé mýty o Severanoch ale aj o pokore a pokoji, ktorý mu prináša cestovanie. Sprievodca, prekladateľ a manažér cestovnej kancelárie Jozef Zelizňák.

Ste prekladateľom a cestovateľom. Čím sa viac cítite byť?

Nepokladám sa za cestovateľa, hoci cestovanie je moja veľká vášeň a profesionálne aj súkromne cestujem už viac ako 20 rokov. Cestovateľstvo ako také podľa mňa vymrelo niekedy v prvej polovici 20. storočia, keď sa prestali objavovať nové veci. Prekladanie je zasa moje veľké hobby, aj keď som nefajčiar, stále vravím, že z prekladania mám na cigarety a živím sa objavovaním našej planéty. Som veľmi šťastný.

Prekladáte zo severských jazykov. Ako sa Slovák dostane k nórčine alebo k švédčine?

Učil som sa po nemecky od ôsmich rokov, celkom sa mi darilo, a keď som skončil na gymnáziu, mohol som si vybrať, čo pôjdem študovať. Rodičia si mysleli, že to bude ekonómia alebo právo. Mne napadla švédčina, lebo sa ľahko učí a zároveň je to exotický jazyk. Neboli nadšení J Dnes viem, že to bolo moje najlepšie rozhodnutie v živote.

Boli na Slovensku v tom čase fundovaní ľudia pre tento odbor?

Šéf katedry Rudolf Gedeon bol absolútna extratrieda v škandinavistike. Chodili k nám lektori zo Švédska a Nórska, učil ma Ján Zima, ktorý je jediný oficiálny tlmočník z nórčiny. Tí ma posunuli tam, kde som teraz. A som im za to veľmi vďačný.

Mali ste predstavu o uplatnení sa po škole?

V tom čase sa škandinavistika otvárala raz za 5 rokov. Bolo nás sedem, absolútne exkluzívny krúžok. To sa zmenilo, teraz sa tento odbor otvára každý tretí rok a študuje na ňom 20-30 ľudí. Neviem si predstaviť uplatnenie pre všetkých. Ja som do toho išiel ako tínedžer a nikdy mi nenapadlo, že budem mať takýto dobrý život. Asi musí mať človek aj trochu šťastia a byť v správnom čase na správnom mieste.

vodopad.jpg

Pri vodopáde Kaieteur v Guyane

Je ťažké sa naučiť severské jazyky?

Kedysi som učil jednu zdravotnú sestru, ktorá vedela po anglicky a nemecky. Za pol roka sa pripravila tak, že urobila vstupné skúšky pre prácu v Nórsku. To si neviem predstaviť pri francúzštine alebo čínštine. Angličtina, nemčina pomáha, slová aj gramatická logika sú podobné. Potom už len tá výslovnosť, aby človek nehovoril ako turecký taxikár J.

Prečo je fínština úplne odlišným jazykom ako ostatné a ako sa to vyvinulo?

Fínština je ugrofínsky jazyk, oni na sever prišli takpovediac z východu, zatiaľ čo Germáni zo západu. Nemajú nič spoločné, oblasť Fínska do Škandinávie reálne ani nepatrí a začlenila sa tam až v 13. storočí, keď Švédi obsadili Fínsko. Severania rozlišujú čo je Sever, kam patrí Fínsko a čoraz väčšmi aj Pobaltské krajiny, najmä Estónsko, a čo je Škandinávia, kam sa radí Dánsko, Nórsko a Švédsko, ktoré držia viac pokope a kultúrne aj jazykovo majú veľmi veľa spoločného.

Takže s Fínmi si vôbec nerozumejú?

Vôbec nie. Aj preto sa Fíni musia povinne učiť po švédsky a švédčina je vo Fínsku druhý úradný jazyk. V čase studenej vojny Fíni zo strachu pred Sovietskym zväzom chceli dokázať, že sú súčasťou Škandinávie. Keď sa stretnú Dán, Nór a Švéd, dohovoria sa ako Slovák, Poliak a Čech, ale Fíni boli úplne mimo a tlačili sa do Škandinávie, aby ich nepostihol ten istý osud ako napríklad Estóncov.

Pobaltské republiky republiky sú zaujímavé. Majú aj inú spojitosť so Škandináviou ako prírodu?

Už aj samotný názov Tallinn znamená v preklade dánske mesto. Estónsko a sever Lotyšska boli takmer vždy súčasťou Severu až do príchodu Petra Veľkého. Litva patrí kultúrne do strednej Európy, tá hranica medzi Severom a strednou Európou prechádza niekde stredom Lotyšska. Čím viac peňazí Švédi investujú v Estónsku, tým viac si tam človek pripadá ako v Škandinávii. Aj preto dnes mestá ako Tallinn a Riga patria k najkrajším v Európe.

O severanoch koluje mnoho mýtov, napríklad o tom ako veľa pijú. Sú nejaké nepravdivé mýty?

Najznámejší je asi o Vikingoch. Ich prilby s rohami sú absolútny nezmysel, ktorý vytvorili švédski romantici v 19. storočí. Vikingovia nikdy nenosili prilby s rohami, tie nosia len švédski hokejoví fanúšikovia. Práve dnes som čítal, že Slováci vypijú štrnásť litrov čistého alkoholu na hlavu a Fíni len jedenásť, takže Slováci vypijú viac, ale u Fínov je ten alkoholizmus ukrutne koncentrovaný. Škandinávci určite pijú a pijú nárazovo. Cez týždeň pijú len alkoholici, v piatok a v sobotu ide nadoraz úplne každý.

Je to aj prostredím, napríklad polárnymi nocami?

Určite, aj keď severská zima je nádherná. Na severe slnko zapadá podobne ako u nás, ale vychádza až okolo jedenástej. To ticho a krásu treba zažiť, nedá sa opísať.

Keby som sa ako Slovák rozhodol žiť napríklad v Nórsku, na čo by som si musel zvyknúť?

Na veľmi vysoké ceny. Príjmy sú primerané, ale ceny človeku vyrazia dych. A tiež na to, že slovo štát je niečo pozitívne. Je to niečo, na čo sa dá spoľahnúť. Už len optimalizácia daní je v Škandinávii považovaná za niečo nemorálne. Daňový únik je trestný čin, je to niečo, čo sa nerobí, je to „nenórske", čo znamená veľmi zlé. Solidarita je tu veľmi silná, aj s prisťahovalcami, umelcami, povaľačmi, ktorí netvoria nič pre spoločnosť. Dobromyseľnosť Škandinávcov občas hraničí s naivitou, no spoločnosť, štát a systém, najmä v porovnaní so strednou Európou, neuveriteľne dobre fungujú.

Severské krajiny mi veľmi neprídu ako destináciou pre imigrantov ako napríklad Nemecko alebo Francúzsko.

Asi tretina obyvateľov Oslo má nenórsky pôvod. Oslo je extrémne otvorené mesto. A každý desiaty Švéd má aspoň jedného rodiča nešvéda. To sú veľmi vysoké čísla. Fínsko je viac uzavreté, ale Kodaň je zase pocitovo ako Amsterdam, kde sú všetky rasy a všetky náboženstvá. Švédska azylová politika je veľmi otvorená. Keď človek strávi nejaký čas v Malmö, čo je hlavné mesto južného Švédska, alebo v Štockholme a príde na Slovensko, zistí, že najviac blondín nežije v Škandinávii, ale na Slovensku. Na slovenských uliciach takmer nestretnete černocha, v Škandinávii sa mieša svet.

gronsko.jpg

Takéto vecičky dostanete v supermarkete v Grónsku

Ako funguje klasická severská rodina? Ako je to s deťmi, so vzdelávaním?

Podľa niektorých štatistík asi 80% detí vo veľkých mestách vyrastá mimo manželského vzťahu. Švédi majú na to aj slovo - sambo - čo doslova znamená niečo ako spolubývajúci. Mohli by sme to preložiť ako človek, s ktorým chcem žiť, všetko zdieľať, ale nezoberieme sa. Koncept tradičnej rodiny úplne zanikol. Ak sa ľudia zoberú, tak skôr preto, že sa im narodí prvé, druhé dieťa. Na druhej strane rozvodovosť je veľmi vysoká. Dá sa povedať, že dnes sa manželstvo v Škandinávii nepovažuje za základnú bunku spoločnosti. Napriek tomu sa tam rodí oveľa viac detí ako na katolíckom juhu. Škandinávia je extrémne liberálny región, či je to dobre alebo zle, je vec názoru. Aj teraz aktuálny spor IKEA vs. slovenskí biskupi pôsobí trochu ako provokácia, ale vo Švédsku by sa nad tým nikto ani nezamyslel.

To znamená, že cirkev na severe asi nemá veľké slovo v spoločnosti?

Svadbu má človek často v kostole, aj neveriaci. Ale biskupi alebo cirkev by si nikdy nedovolili vyjadrovať sa k politickým témam. Možno v debatnom článku na šiestej strane novín, ale určite nie tlakom na vládu.

Čo sa týka tej vlády, vládnu tam socialisti?

Dlhodobo vládne sociálna demokracia vo všetkých troch škandinávskych krajinách. Teraz po dlhšej dobe sa dostala k moci pravica, ale ich pravicové strany sú určite naľavo od našej sociálnej demokracie. Sú to strany, ktoré, napríklad, akceptujú 40% daň z príjmov. Spoločenský konsenzus je naľavo. Je to dané tým, že v Škandinávii sa nekradne, že štát peniaze nerozkráda, preto aj ľudia sú ochotní platiť vysoké dane. A napríklad keď sa vám narodí dieťa, matka bude mať materskú 80%  zo svojho posledného platu a 20% bude doplácať zamestnávateľ. Na vysokej škole študenti dostávajú peniaze od štátu vo výške asi tisíc eur mesačne za to, že študujú, pričom len časť z tejto sumy musia splácať. Sociálna sieť je veľmi hustá, človek sa mimo spoločnosť dostane, až keď veľmi chce.

Je to dobre, že štát chce všetko kontrolovať?

To je vec filozofického pohľadu. Škandinávci už dlhé desaťročia dokazujú, že to ide. Pravičiar si môže povedať, že štát je zlý a nemôže to fungovať, no Škandinávia dokazuje, že oveľa lepšie ako zrušiť štáť a bojovať s ním, je vytvoriť systém, na ktorý sa dá spoľahnúť. Škandinávska spoločnosť je zároveň progresívna. Aj nové veci ako Spotify alebo Skype sú švédskym vynálezom. Nie je to len o Volve z roku 1900, ale stále sa hýbu dopredu.

Ako je možné, že sú veľmi úspešní napríklad v hudbe alebo aj v športe? Sú to relatívne malé krajiny.

Švédov je deväť miliónov, Nórov a Dánov asi toľko ako Slovákov. Škandinávske krajiny predstavujú vo svete veľmi silnú a kvalitnú značku. Je fascinujúce, ako sa Nórom, ktorí boli ešte pred 40 rokmi chudobnou krajinou na konci sveta, podarilo vytvoriť zo svojej krajiny značku, ktorej logo, vlajku, nosia na tričkách mladí Európania. Značka priťahuje. Keď Stieg Larsson napíše trilógiu Milénium a všetci ju čítajú, je oveľa ľahšie sa presadiť s ďalšou škandinávskou kriminálkou. Od švédskeho popu už každý očakáva, že bude kvalitný, preto sa im, samozrejme, ľahšie presadzuje ako, napríklad Slovákom či Ukrajincom. Zároveň hovoríme o spoločnoti, kde sú inovácie veľmi oceňované, štát podporuje kultúru a je za tým aj kvalita. Lego si ľudia nekupujú preto, že je dánske, ale preto, že je tradične najlepšie.

Prekladáte najmä severské detektívky. Odráža sa ich ľudská mentalita aj v knihách? Henning Mankell mi príde ako klasický autor podobný Agathe Christie a Jo Nesbo zase ako veľmi moderný. Je tam nejaká spoločná črta?

Nesbo je absolútna svetová špička. Larsson mal obrovský úspech s trilógiou Milénium. Ťažko sa hodnotí, či by mal úspech aj s ôsmou alebo desiatou knižkou. Nesbo ušiel všetkým. Je vidieť, že je veľmi inteligentný, má rozhľad, hrával v kapele, hrával prvoligový futbal. Je to človek, ktorý stojí na viacerých nohách a má aj cit pre marketing. V tomto sa mu nik v Škandinávii nevyrovná. V porovnaní s ním patrí Mankell do starej generácie, píše už desiatky rokov. Jeho romány sú pre niekoho často rozvláčne, iným sa páčia. Ale keď prekladám Nesba, často mám z neho zimomriavky. Aj tretíkrát si čítam ten istý text a vždy sa teším na nejakú pasáž, ktorá má grády.

Ale všetci majú spoločnú atmosféru opusteného ostrova v hmle, tmavého lesa, života v spoločnosti alkoholu a depresií. Každý musí o svoje šťastie tvrdo bojovať. Iným typom autora je môj obľúbenec Erlend Loe. Nepíše kriminálky, ale malé knižôčky. Odporúčam ho každému, kto má rád Škandináviu, napríklad stodvadsaťstranový román Inventúra prečítate za hodinu. Je veľmi citlivo napísaný. Jeho najpopulárnejšia knižka Doppler je o človeku, ktorý sa rozhodol vystúpiť z nórskej dokonalej spoločnosti, prestať byť šikovný a žiť so sobom v lese.

Ako je to s prekladaním na Slovensku?  V roku 2007 ste prišli do IKAR-u s ponukou, že preložíte Larssona. Čo na to povedali?

Najprv musím povedať, že Jo Nesbo bola iniciatíva IKAR-u. Vedel som, že existuje, ale prvýkrát som ho čítal, až keď ma oslovil IKAR. Bol som vtedy v Prahe, priateľka si kupovala topánky a ja som sa začítal do knižky, ktorá neskôr vyšla na Slovensku pod názvom Zrada. Hneď som mal husiu kožu, bolo to geniálne. Nechcel som odísť z obchodu. Je zvláštne, ako dlho trvalo, kým sa Nesbo u nás presadil. Prvé tri knihy sme preložili skôr, ako vyšli anglické preklady. Klobúk dolu pred IKAR-om. Dnes sa úspech Nesba považuje za samozrejmosť, no vydavateľstvo išlo do rizika dlho predtým, ako začal byť populárny. Občas príde za odvahu sladká odmena.

Stiega Larssona som na Slovensko takpovediac priviedol ja. Dostal som ho od švédskeho kamaráta na cestu do Číny. Prvú knihu som prečítal po ceste vlakom z Honkongu do Šanghaja a počas letu z Pekingu do Viedne a prišiel som do Bratislavy s tým, že to musíme preložiť. Keď som napísal IKAR-u, že chcem preložiť tieto tri švédske romány, ktoré majú spolu asi 3 milióny znakov, bolo to niekoľko mailov, kým sa rozhodli ísť do toho. Myslím si, že vôbec neľutujú. Larsson jednoznačne naštartoval módu škandinávskych kriminálok nielen na Slovensku, ale v podstate na celom svete.

Koľko sa z neho predalo na Slovensku?

Ako prekladateľ nemám presné čísla, no z osobných rozhovor viem, že predaj Larssona aj Nesba sa počíta na desiatky tisíc kníh. To je úžasné číslo.

Je to pravda, že niektorá z kníh Jo Nesba by sa mala sfilmovať?

Jedna je už aj sfilmovaná - Lovci mozgov, na Slovensku tento film uvádzali s nepresným českým prekladom Lovci hláv. Film bol natočený Nórmi, ja som k nemu trochu skeptický, ale kniha je super. Už asi dva roky sa hovorí, že Scorsese by mal sfilmovať Snehuliaka s Leonardom DiCapriom. Je len otázkou času, kedy sa do Nesbových románov niekto pustí, ide o celosvetové bestsellery písané veľmi plasticky.

Vraj by mal Nesbo spolu s ďalšími autormi prerozprávať svojím jazykom niektoré hry od Shakespeara.

Určite z toho bude nejaký krvák. Už som spomínal, že Nesbo je z päťmiliónového národa. Je neuveriteľné, že sa takto presadil. Každý jeho román má brutálny ohlas medzi čitateľmi aj kritikou. A to je výnimočné.

Na besede ste hovorili, že by ste ho chceli pozvať do Bratislavy.

Včera som mal ohľadom toho stretnutie s nórskou veľvyslankyňou. IKAR na tom veľmi tvrdo pracuje. Uvidíme, či sa to podarí tento rok alebo až ten budúci. Nesbo je hviezda svetového formátu a slovenský trh, žiaľ, stále veľmi malý.

ganga.jpg

Na brehu Gangy vo Varanasi v Indii

Stretli ste sa osobne s autormi, ktorých prekladáte?

Larssona som už nestihol. Stretol som Erlenda Loa, ktorý bol na Slovensku tuším v roku 1998. Potom sem chodilo dosť veľa autorov, ktorí nie sú na Slovensku až takí známi. A teraz čakáme na Nesba.

Napriek vášmu mladému veku ste preložili už tri desiatky kníh. Prekladáte najmä kriminálne romány. Zanechalo to na vás nejaký vplyv?

 

Je pravda, že sa často pri sledovaní filmov či aj obyčajných správ občas pristihnem, že uvažujem nad tým, ako by prípad vyriešil Harry Hole alebo Wallander. Keď prekladateľ niekoľko dní po sebe do druhej či tretej ráno opisuje rôzne brutálne vraždy a navyše sa ich ešte aj usiluje plasticky si predstaviť, aby ich opísal v slovenčine čo najvernejšie, nespí sa mu celkom ľahko. V obdobiach, keď prekladám intenzívnejšie, ostré predmety v kuchyni radšej odkladám na vyššie poličky, aby som v námesačnosti neurobil niečo, čo budem ráno ľutovať. V noci sa mi neraz sníva, že som Harry Hole. Žijem v mojom svete, stretávam mojich známych, navštevujem miesta, ktoré poznám - len s jedným rozdielom: som nórsky detektív Harry Hole. Vždy ráno potom premýšľam nad tým, či by som nemal prekladanie obmedziť.

Ako preklad vlastne funguje? Dostanete originál knihy, čo nasleduje ďalej?

Som v dosť výnimočnej pozícii, za ktorú som veľmi vďačný. Pracujem v CK BUBO a prekladanie je pre mňa hobby, hoci často aj na úkor zdravia. Prekladám len knihy, ktoré sa mi páčia, nie som odkázaný na to, že niekto mi dá knižku a ja musím zaťať zuby. Nesbo píše rýchlo ako drak, a tak v poslednom čase prekladám najmä jeho. Občas to má aj výhody. Políciu (pozn. posledná kniha s detektívom Harry Holem) som čítal v pdf-ku ešte skôr, ako vyšla v Nórsku. Nie preto, žeby som na nej hneď išiel pracovať, ale chcel som si ju sám prečítať. Hoci by som nemal, niekedy čítam knižku priamo s prekladom a ak niekde uletím, tú atmosféru do nej pri druhom, treťom prečítaní vrátim. Keď, napríklad, zistím, že v niektorej kapitole nešlo o ženskú ale o mužskú postavu :-)

Dá sa povedať koľko prečítaní je to spolu?

Každú knihu čítam aspoň päť  - šesťkrát.

Chceli ste niekedy zmeniť niečo už po vytlačení?

Preklad je živý text a niektoré veci by človek možno s odstupom času riešil inak. No pri každej knihe si raz musí povedať, že stačí, dal som maximum a ide sa do tlače. Chvalabohu, závažnú chybu som ani ja, ani čitatelia zatiaľ nenašli a hoci je každý názor subjektívny, kritiky sú celkom pozitívne.

Konzultujete niektoré veci pri preklade aj s odborníkmi? V románe Zrada boli odkazy na biblické postavy.

Čo sa týka konkrétne Biblie, na čo sa aj Larsson často odvoláva, v tom mi pomáha moja redaktorka Mária Bratová. No aj z iných oblastí sa v každej knihe niečo nájde. Prekladal som z nemčiny román Nehlučne, kde sa pomocou laseru snažia zabiť amerického prezidenta. To som konzultoval s otcom mojej kamarátky, ktorý je fyzik. Vždy niečo takéto vyskočí. Existuje aj množstvo narážok na miestne fakty. Je to veľa o hľadaní. Pri prvom preklade to ingorujem a potom sa s tým pohrám.

Pri Nesbovi sa mi páči, že človek sa naučí napríklad veci z histórie. Povedzme o tom, že nórski vojaci kolaborovali s nacistami.

Konkrétne Zrada je výborná knižka o tom, že navodí atmosféru a otázku, za koho vlastne nórski vojaci bok po boku s fašistami bojovali. Taktiež o tom, ako Nóri vnímajú svoju históriu. Čím je v Nórsku človek dlhšie, tým viac to chápe. Mankell zase v knihe Číňan opisuje, ako moderná Čína postupne obsadzuje svet. A na Nesbovi sa mi páči práve to, že jeho kriminálky nie sú primárne o tom nájsť vraha, ale je tam navyše psychologická alebo historická zápletka. Aj tým, že veľa cestujem, absolútne oceňujem, ako Nesbo opisuje jednotlivé krajiny, do ktorých Harry Hole príde.  Napríklad Rwanda je krajina, ktorú si každý spája s genocídou. Keby tam Nesbo nebol, nemal to načítané, určite by ju opísal ako jednu džunglu a chaos. Na druhej strane Rwanda je Švajčiarsko Afriky. Správajú sa o úroveň vyššie ako Stredoeurópania. Je tam napríklad zakázané dovážať igelitky, aby si chránili životné prostredie. Krajina sa veľmi hýbe dopredu a ľudia sú priateľskí. Presne tento pocit opisuje Nesbo. Je to pohladenie na duši. Vidno, že vie, o čom píše.

Prejdime k vašej práci v CK BUBO. Ako sa človek dostane k práci sprievodcu, čo k nej potrebuje okrem jazykových znalostí?

Veľa pokory, veľa trpezlivosti a snahy sa učiť nové veci. Ja som prišiel do BUBO v roku 1995, na Slovensku bola iná doba, boli sme extrémne ďaleko od Európy. V tom čase, keď sme išli do Škandinávie, ľudia boli presvedčení, že tam zamrzneme a v Taliansku nás unesie mafia. Všetko bolo strašne nebezpečné okrem nášho malého Slovenska. To sa veľmi zmenilo. Z môjho pohľadu bolo vtedy jednoduchšie stať sa sprievodcom.

Mám u nás na starosti aj výber sprievodcov. Chodia nám dotazníky uchádzačov, čo často na prvý pohľad vyzerajú dobre, uchádzač je scestovaný, ovláda jazyky, má vzdelanie, ale cestovanie s ľuďmi, s klientmi je o niečom inom. Práve tá pokora a schopnosť vcítiť sa do nadšenia klientov, aj vtedy, keď je človek po pätnástykrát pri Taj Mahale, prežiť to nadšenie ľudí, keď ho vidia po prvýkrát, to sa nedá naučiť. Človek to musí mať v sebe. Takých ľudí sa snažíme vyberať. Sprievodcom vždy hovorím, že aj v ťažkých chvíľach si na mieste klienta musia predstaviť svoju najbližšiu osobu, či už je to sestra, rodič alebo starý rodič. Chcete jej odovzdať všetko, nadchnúť ju Kapským mestom, hoci vás už možno nudí a ste unavení. Keď toto sprievodca pochopí, klienti to jednoznačne ocenia.

Ako to funguje vlastne s takými poznávacími a zážitkovými zájazdami? Stihne človek krajinu počas jedného zájazdu spoznať?

Vždy to je trošku inak. Záleží to aj od očakávania ľudí. Je veľmi ťažké povedať, kedy človek naozaj pozná krajinu. Ťažko povedať, či poznám Berlín, aj keď som tam rok žil a čítam nemeckú tlač. Navyše mám sestru v Nemecku, ktorú často navštevujem, poznám teda Nemecko?
Na naozajstné spoznanie krajiny v nej človek, samozrejme, musí byť dlhšie ako dva týždne. My sa snažíme, aby náš klient za ten istý čas zažil viac, ako by spoznal sám. Cieľom našej kancelárie je, aby klient prenikol krajine pod kožu tak hlboko, ako to sám cíti. Pocitovo je to ťažšie, keď človek cestuje s inými ľuďmi. Na druhej strane vedieme sprievodcov k tomu, aby nesprevádzali klasicky, ale ideme veľmi cieľavedome po zážitkoch. Pre sprievodcov vydávame každoročné skriptá a robia z nich skúšky. Naša cestovateľská akadémia ich má posúvať ďalej. História a poznanie krajiny je základ, ale musia dávať ľuďom zážitky. Tie sa snažíme individualizovať. Samozrejme, že sa občas stretneme s názorom, že niekto bol v Mexiku sám a reštaurácia, kam my chodíme, je horšia ako tá, kde bol on, ale ako sa hovorí - sto ľudí, sto chutí, a my sa veľmi usilujeme o to, aby každý náš spoločný zážitok s klientmi bol maximálny a úprimný.

nyc.jpg

Pred Sochou slobody v NYC

Tiež mám kamarátov, ktorí veľa cestujú. Boli s CK BUBO ešte dávnejšie v Indii a povedali, že to nebolo niečo, čo by sami nezvládli.

Človek sám zvládne takmer všetko, kým sa nestane problém a odkázanosť sám na seba sa môže rýchlo vypomstiť. Ale, samozrejme, že aj my cestujeme aj individuálne a nebudem nikoho presviedčať, že sa to nedá. Dá sa to. Keby sme organizovali zájazdy len do tých krajín, ktoré nijaký klient sám nezvládne, robili by sme len pár expedícií. Každý má nastavenú hranicu, čo je pre neho ešte dovolenka a kedy sa začína cestovanie alebo diskomfort. Každý má inak nastavenú hranicu, koľko času a energie je ochotný minúť na prípravu cesty cez internet, zháňaním informácií, ktoré sa na mieste aj tak môžu ukázať zastaralé. Pre niekoho sú aj naše poznávacie zájazdy príliš tvrdé, lebo sa musí každý deň baliť. Máme aj klientov, ktorí kedysi cestovali sami, ale majú už 40 rokov, sú zaneprázdnení, chcú ísť s manželkou do Indie a nebudú sa stavať do hodinového radu na lístky na vlak a modliť sa, aby im dali lôžka vedľa seba. Máme určite aj ľudí, ktorí chcú cestovať sami. Tých sa snažíme osloviť našimi expedíciami. Robíme aj cesty, kde by normálneho človeka bez skúseností a kontaktov zabili. Ľubo Fellner sa teraz vrátil z cesty do kolísky woodoo Nigérie, Guiney a Mali. Timbuktu je dnes oficiálne nedostupné, my sme sa tam dostali. Ja som, napríklad, viedol prvú poznávaciu cestu zo Slovenska aj Čiech od roku 1989 do Severnej Kórey. Boli sme v Bangladéši na sviatok, keď v priebehu pár hodín Bangladéšania obetujú desať miliónov kráv. Jasné, že svet sa globalizuje a čím ďalej, tým ľahšie sa hľadajú informácie. Ale keď sme v roku 2008 prechádzali cez Francúzsku Guyanu, Surinam a Britskú Guyanu, jediné čo som našiel na internete, že to je nebezpečné a nedá sa to spraviť. Prešli sme to vtedy ôsmi, a momentálne  tam máme už asi piatu skupinu. Keď sme boli prvýkrát v Barme, armáda vydávala len trojdňové víza. Teraz je Barma už bežná, hoci krásna destinácia a o dva roky tam budú lietať chartre, lebo je tam krajšie more ako v Thajsku.

Robievali ste niektoré prvoexpedície, dá sa na to pripraviť? Asi tam neberiete klientov...

Často berieme aj klientov, ktorí vedia, že ide o slovenskú premiéru a práve takéto cesty u nás hľadajú, lebo nám veria. Cesty ako Čína, Tibet, Nepál, India, prechod Južnou Amerikou z Limy na karneval v Riu, cesta JAR, Namíbia, Botswana, Zimbabwe sme upiekli my na expedíciách a dnes sú prístupné každému. Niekto nám môže vyčítať, že sme komerční. Čo je to komercia? Áno, v Thajsku, Malajzii či v Japonsku ideme po zážitkoch a nejdeme sa tváriť, že je to expedícia. Svet sa vyvíja. Na thajské pláže okolo Krabi sme chodili v čase, keď tam stáli len bambusové chatrče, a teraz sú tam luxusné hotely.

Existujú ešte neobjavené miesta na svete?

Asi áno, ale človek tam musí ísť s otvoreným srdcom a nie hľadať ešte niečo väčšie a krajšie, lebo to už bolo objavené. Sú aj krajiny ako Sudán či Bangladéš, kde nič nie je, ak sa na ne pozriete očami bežného dovolenkára, ale všetci klienti sa nám vrátia nadšení, lebo tam nejdú odfotiť si pamiatky, ale nadýchať sa atmosféry krajiny, ktorá sa nehýbe z miesta. Toto je pre niekoho obrovské lákadlo. Ale dnes sa tváriť, že existuje nejaká top svetová pamiatka bez turistického ruchu je jednoducho nezmysel. Keď som bol v Bagane v strednej Barme pred 12 rokmi, boli sme tam sami. Boli tam chrámy veľké ako Notre Dame, ktoré boli zavreté, prišla babička, odomkla nám ťažkú zámku, dala nám baterku a pozerali sme si maľby. Sú to neuveriteľné spomienky, ťažko to niekto uverí, dnes sa do Baganu lieta a je tam turistický ruch.

Zrejme sa aj naše vnímanie cestovania výrazne zmenilo od pádu komunizmu.

Určite áno. Aj keď asi v každej krajine bude vždy gro turistického ruchu plážová dovolenka. Slováci sa líšia veľmi aj od Čechov v tom, že si chcú dovolenku užiť, zatiaľ čo Čech chce vidieť všetky zaujímavé stavby v meste. Slovákovi stačia dve, potom sa chce ísť niekam dobre najesť a chce hľadať zážitok. Slováci sú často dobrí cestovatelia a obľúbení turisti, lebo pristupujeme citlivo k iným národom. Netvárime sa, že sme všade doma a chceme objavovať dušu krajiny.

jozef.jpg

Hovoríte, že Slováci sú dobrí cestovatelia. Čo po návrate domov? Existuje nejaký cestovateľský networking, nejaké akcie o cestovaní?

Pre cestovateľov máme náš facebook. Každý utorok a vždy celé leto organizujeme premietania z našich ciest. A 1.2. máme v Inchebe náš tradičný „bál", dva dni rozprávania o krajinách, zážitkoch a objavných cestách. Práve tu sa bude za účasti nórskej veľvyslankyne krstiť aj nový román od Jo Nesba. Spájam si tak dve moje veľké hobby.

Teraz by som to otočil. Stále viac počúvam, že my Slováci sme zlí hostitelia. Ako to vnímajú vaši známi, keď prídu k nám zo zahraničia? Povedzme do Tatier, do Bratislavy.

Podľa mňa Slováci primárne nie sú zlí, ale nie sú šťastní, keď môžu slúžiť iným ľuďom. Slúžiť je u nás vnímané ako byť slúžkou a nie ako poskytovať službu. Človek ani nemusí byť zo západu, aby vnímal, že služby u nás sú často na veľmi zlej úrovni. Len tak naslepo vojsť do nejakého podniku a očakávať, že na vás budú milí, je problém. Určite sa to však zlepšuje. Nielen v Bratislave sú služby určite na oveľa vyššej úrovni, ako boli pred desiatimi rokmi. A stále viac ma prekvapí, keď je čašník nevrlý, kedysi sme na to boli zvyknutí.  Som vďačný každému majiteľovi reštaurácie či baru, ktorý to myslí úprimne a ktorý tú pomyselnú latku posúva vyššie. Poznám niektorých z nich aj osobne a mám ich veľmi rád.

Nie je to tým, že ľudia pracujúci v službách, ako napríklad čašník, nie sú zaplatení?

Ťažko povedať, či sú zaplatení lepšie alebo horšie. Skôr je to tým, že u nás človek má pocit, že hneď musí mať kariérny rast, nebude predsa po dvoch rokoch stále obsluhovať hostí. Ale povedal by som, že to súvisí aj s niečím iným. U nás nie je veľmi módne niečo dlhodobo budovať. To sa týka aj reštaurácií. Je veľmi málo takých, ktoré tu boli aj pred dvadsiatimi alebo desiatimi rokmi. Nie je pre nás typické, že som architekt či stavbyvedúci a chcem postaviť dom, ktorý budú s hrdosťou ukazovať ešte moji pravnuci. To sa musí zmeniť. Neskromne poviem, že cítim, že BUBO taká firma je. Vznikli sme z nuly a ľudia, ktorí ju rozbiehali na pár štvorcových metroch na Župnom námestí, tu stále sú a robia to úprimne. Toto podľa mňa Slovensku trochu chýba - taký americký sen, keď niečo vybudujem z nuly a ešte generácie po mne budú na to, čo som dokázal, hrdé.

Ako zmeniť mentalitu na Slovensku, kde podnikatelia chcú rýchlo zbohatnúť? Poznám len zopár takých, ktorí chcú najprv ponúkať kvalitu zákazníkovi.

Neviem. ako to zmeniť, všetky tendencie zatiaľ nasvedčujú tomu, že sa to nemení. Diskutuje sa o tom na rôznych fórach. Je tu generácia 30-40 ročných, ktorí majú istú predstavu, ale nevieme, či je správna. Nemyslím si, že keby si založili nejakú politickú stranu a dostali sa k moci, vládli by lepšie. Je to skôr o nastavení mysle. Ťažko povedať či je to chyba predchádzajúcej alebo súčasnej generácie. Je to asi pomalý proces. Je už smiešne nadávať na komunizmus. Môžeme nadávať na Mečiara, na Fica, ale to je v tomto prípade irelevantné. Každý musí začať od seba a veriť, že kritická masa napokon strhne ostatných. Je výborné, že máme za susedov Rakúsko, kde služby od Viedne až po posledné dedinky patria k najlepším na svete. Máme si kde brať príklad.

gorily.jpg

S horskými gorilami v Rwande

Čo vám dalo cestovanie? Čo vás naučilo možno aj vzhľadom na to nastavenie na Slovensku?

Myslím si, že pokoj a pokoru. Keď človek ako sprievodca riešil zástavu srdca klienta v zápche v Bangkoku alebo otvorenú zlomeninu stehennej kosti v Tallinne alebo horiace pneumatiky v zablokovanej ulici v Nepále, máločo následne považuje za neriešiteľné. A pokoru, ako sa dobre máme v strednej Európe. Nie v zmysle materiálnom. Môžeme si tu plniť sny a hľadať si svoj spôsob života. Nie sme v zajatí náboženstva či ateizmu, môžeme sa ísť v noci prejsť do parku, bez toho aby sme si overovali, či je ten park bezpečný. A potom pokora v zmysle vďačnosti za život, ktorý mám. Každá krajina má niečo dobré, čo sa snažím prenášať do môjho života. Potom je to samozrejme rozhľad vo svete. Človeka viac baví život, keď počúva správy o svete a vie, o čom hovoria.

Čo sa týka tej pokory, zažili ste na nejakom mieste vyslovenú bázeň? Niečo, čo sa vás veľmi dotklo?

Aj keď na dovolenke skôr vyhľadávam mestá, často také niečo zažívam v nórskej prírode. Cítim tam silu, že existuje niečo viac ako len náš obyčajný život. Je to tiež množstvo zážitkov v kontakte s miestnymi, ale to by bolo na ďalší rozhovor. Napríklad, keď sa človek rozpráva so severokórejským sprievodcom. Uvedomuje si, že na papieri je ten sprievodca eštebák, človek poplatný režimu, na druhej strane, keď prenikne cez tú škrupinu, pochopí, že ten človek sa tiež usiluje o svoje šťastie  v rámci možností, ktoré má. Nemôže hovoriť, lebo ho odpočúvajú, no v istých situáciách má slzy v očiach. A to sú momenty, ktoré človeka ľudsky posúvajú ďalej.

Mám pocit, že vaša práca je vaším hobby. Stíhate ešte niečo iné popri nej?

Snažím sa obklopovať ľuďmi, ktorých mám rád.  A mojou ohromnou záľubou je beh. To je čistá droga. Behám päťkrát do týždňa a telo si beh neustále žiada. Ťažko sa tomu odoláva.

Kde sa vám najlepšie na svete behalo?

Maratón v Berlíne bol zážitok na celý život. Prebehnúť Brandenburskou bránou so všetkou históriou, ktorú má Berlín v sebe - dobiehal som tak, že som mal v očiach slzy radosti. Čo sa týka polmaratónov, mám veľmi rád Viedeň. Krásny bol polmaratón v New Yorku, bežať cez Times Square bol veľký zážitok. Beh je úžasný v tom, že ho človek môže robiť kdekoľvek a geniálne sa kombinuje s cestovaním. Po Novom roku som si bol zabehať v Madride v parku Retiro. Bežal som tam v rannej hmle, keď vychádzalo slnko. Zimomriavky na celom tele.

Čo by ste chceli ešte zažiť?

Zatiaľ sa mi všetky sny plnia a želal by som si, aby to tak bolo aj naďalej. Chcel by som zažiť veľa pozitívnych chvíľ s ľuďmi, ktorých mám rád. Z konkrétnych zážitkov sa ideme teraz na Valentína potápať do Karibiku. Mám to šťastie, že zatiaľ som v živote robil všetko, čo som chcel.

 

Fotografie - archív J. Zelizňáka / CK BUBO

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

KOMENTÁRE

Ako delfíny neprežili v službách ruského štátu

Plán počítal s 500 druhmi zvierat. V súčasnosti je v oceániu asi tridsať zvierat.

TECH

Bývalý šéf Newyorskej univerzity: Šikovní ľudia tu boli skôr ako školy

Existujú rôzne formy univerzitného vzdelania, najdôležitejšie je nájsť študentom to najvhodnejšie, hovorí pre SME JOHN SEXTON.


Už ste čítali?