Elena Kohútiková: Stále sa učím - to je moja motivácia

Autor: Marek Piváček | 16.3.2014 o 21:30 | (upravené 17.3.2014 o 9:32) Karma článku: 11,72 | Prečítané:  11255x

Mám rád rozhovory s ľuďmi, ktorí sú inšpiratívni a úspešní vo svojej oblasti. Keď sa mi naskytla príležitosť osloviť moju respondentku so žiadosťou o rozhovor, nezaváhal som ani na chvíľu. Ona, napriek svojim povinnostiam, úspechom, obdivuhodnej kariére, popularite a postaveniu, tiež neváhala a súhlasila. Stretli sme sa v jej kancelárii na 22. poschodí banky, v ktorej je zástupkyňou riaditeľa. Mnohí ju poznajú ako Lady Euro alebo ako najvplyvnejšiu ženu v slovenskom biznise podľa ankety renomovaného časopisu Forbes.  Od januára 2014 je nositeľkou vysokého  štátneho vyznamenania. Inšpiratívna topmanažérka Elena Kohútiková.

Okrem toho, že ste známou ekonómkou, ste aj milovníčkou ekonómie. Vedeli by ste laikom vysvetliť v čom tkvie krása ekonómie?

Krása ekonómie je v tom, že ekonómia je živý organizmus, že čokoľvek robíte viackrát, vždy to má iný výsledok. Ekonómia je síce založená na princípoch a ekonomických zásadách, ale jej predstaviteľmi a realizátormi sú ľudia s ich schopnosťami, pocitmi a voľou. So všetkým. Preto si ju nemôžete vyskúšať v laboratóriu. Koľkokrát sa stalo, že sme tie isté opatrenia urobili v inom období a úplne inak to dopadlo. Ekonómia závisí od toho, ako sa ľudia cítia, ako chápu niektoré signály, ako vieme ovplyvniť ich očakávania. Je to vo veľkom niečo ako ľudské telo. Ak dáte ten istý liek štyrom rôznym pacientom, všetci môžu zareagovať inak.

Existuje v tomto smere na Slovensku nejaká osveta pre laickú verejnosť, na ktorú majú makroekonomické zmeny dopad? Ako príklad spomeniem zavedenie Eura, keď obavy ľudí napríklad zo zvyšovania cien boli niekedy až prehnané.

V prvom rade osvetu by mali robiť tí, ktorí tieto zmeny pripravujú, teda vláda a jej orgány, ktoré by mali dostatočne jasne a v predstihu vysvetľovať, prečo robia zmeny a ako sa tie zmeny dotknú ľudí. Ekonomickí analytici to musia vedieť povedať ľudskou rečou, aby vysvetlili dopad na konkrétne firmy alebo človeka. Potom je tu Národná banka, aby komunikovala, čo znamenajú signály ECB. Na to sú ale aj komerčné banky s ich produktmi. Ako príklad uvediem veľmi nízke úrokové sadzby v súčasnosti, čo je signál vyslaný z ECB. Sadzby na hypotékach klesajú a takýmto spôsobom banky transformujú ekonomické rozhodnutie do reálneho života, ktorý sa dotkne každej firmy a jednotlivca v tej danej krajine. Čo sa týka eura, tam bola, podľa môjho názoru, komunikácia u nás nadštandardná.

Nedávno sme zaviedli SEPA štandard pre inkaso. Bola tá komunikácia dostatočná? Ja som ju veľmi nevnímal.

Komunikácia záleží aj od toho, ako sú novinári a médiá ochotné ju sprostredkovať. A toto sú odborné veci, ktoré nie sú až tak „sexi“. Nepritiahnu k televízorom a k novinám množstvo ľudí, nových divákov, či čitateľov. My sme sa snažili presvedčiť médiá, že je to dôležité. A komunikácia bola robená prostredníctvom všetkých médií. No možno by bolo v nej treba intenzívnejšie pokračovať i teraz....

ek01.jpg

Dosiahli ste mnohé úspechy v profesionálnom živote. Čo vás ešte dokáže motivovať pre ďalší profesionálny rast?

Ekonomická oblasť sa stále vyvíja, preto nemám ani jeden deň taký istý. Vždy prináša nové výzvy, zmeny v prostredí. To ma ženie dopredu. V mojej práci je aj veľa štandardných mítingov a rozhodnutí, ale každý deň prinesie niečo nové, núti ma to zamyslieť sa a hľadať riešenie. Z tohto pohľadu je to stále fascinujúce. Necítim sa ani unavená, ani vyhorená – ako sa to dnes s obľubou hovorí – a stále sa učím. A to je moja motivácia. V manažérskej oblasti prišlo veľa nových výziev aj v posledných rokoch – napríklad kríza.

Zaujali ma niektoré vaše postoje. Povedali ste, že žena má byť najprv matkou a potom ženou v biznise. Je to vôbec možné skĺbiť tieto oblasti?

Len upresním, že za kľúčové považujem schopnosť skombinovať úlohu ženy matky a ženy profesionálky. To sú dve veľké výzvy. My ženy sa musíme naučiť skombinovať poslanie matky, nositeľky života s profesionálnym životom, ak v ňom chceme niečo dosiahnuť. V tomto smere sa snažím pozitívne ovplyvňovať budúce mladé mamičky, ukazovať im cestu, ako aj materskú dovolenku využívať na sebavzdelávanie. Aby nabrali trochu sebavedomia a nemali pocit, že stratili 3 alebo 5 rokov zo svojej profesionálnej kariéry.

Môj pocit je, že stále veľa zamestnávateľov ženy po materskej dovolenke diskvalifikuje. Alebo je to skôr o ich vnútornom postoji?

Materská dovolenka je pre ženu kľúčové obdobie, kedy si prehodnocuje ciele do budúcnosti. Už nie je sama, má zodpovednosť za malé deti. Niektoré ženy sa rozhodnú, že prerušia kariéru, ktorá sľubne začala. Mnohé z nich majú deti v neskoršom veku. Rozhodnú sa, že sa budú viac venovať rodine a idú do pokojnejšieho zamestnania. Iné ženy sa snažia nájsť cestu ako pokračovať v kariérnom raste. Je to ťažká otázka. Aj naše prieskumy v banke ukazujú, že záujem o kariérny rast nie je taký veľký u žien ako u mužov. A treba ženám ponechať právo rozhodnúť sa, či sa budú venovať vyšším manažérskym métam popri rodine, alebo či sa rozhodnú na určitý čas alebo natrvalo „vystúpiť z kariérneho vlaku“ a okrem profesie sa venovať hlavne rodine a sebe.

Čo zamestnávateľ?

Zamestnávateľ by mal ženám na materskej dovolenke umožniť, aby mali kontakt s prácou. Ako to ja hovorím – keď vyjdú zo štatistiky, aby nevyšli aj z našich myslí a vzťahov. My takéto kontakty udržiavame. Ženy, ktoré sú na materskej dovolenke sa môžu zúčastňovať určitých rokovaní, pozývame ich na všetky spoločenské akcie, aby sa cítili našou súčasťou. A keď sa žena vráti, záleží aj od jej očakávaní. Či sa chce vrátiť na svoje pôvodné miesto a aký si predstavuje kariérny rast. A veľa záleží od rodinného zázemia. Analýzy ukazujú, že za úspešnými ženami býva nielen vynikajúci partner, ale poväčšine aj rodina, ktorá pomáha.

Určite však žena príde sebavedomejšia ak sa cez materskú naučí cudzí jazyk alebo si urobí vysokú školu. To dáva žene veľké sebavedomie, že obdobie materskej dovolenky využila pre svoj odborný rast. Ale musí to tá žena chcieť.

Jedným z vašich odporúčaní je, aby človek mal rád prácu, ktorú robí. Podľa českého motivátora Tomáša Hajzlera, ktorý analyzuje správanie ľudí vo vzťahu k práci, až 80% ľudí vykonáva prácu, ktorá ich nebaví. Je to podľa vás návyk z minulosti?

Nie, nie je to návyk z minulého režimu. Ja som aj vtedy svoju prácu milovala. Je to asi nastavenie človeka. Či to, čo vyštudoval, berie aj srdcom, že je to niečo, čo chcem robiť a čomu chcem rozumieť. Lebo vieme toho veľmi málo. Človek sa vie ráno nastaviť na to, že sa do práce teší, že sa niečo nové naučí. To je podľa mňa dôležité. Lebo ak berieme prácu len ako nositeľa nášho živobytia a závidíme druhému ako sa mu darí a my pritom nariekame, určite nič v živote nedosiahneme. Ja mám dve zásady: ciele k naplneniu našich snov by mali byť krátkodobé, viditeľné a vyhodnotiteľné – aby sme videli a vedeli posúdiť, či ideme dobrým smerom a druhou zásadou je – kto chce niečo v živote dosiahnuť, nesmie robiť do výšky existujúceho platu – ale platu pozície, ktorú chce dosiahnuť. A potom túto pozíciu – tento cieľ i dosiahne. Ak budete robiť do výšky vášho platu, zafixujete si ho a aj vašu pozíciu. Vždy musíme robiť niečo viac a ja neznášam, keď mi niekto povie, že ide domov, lebo robí do výšky svojho platu, lebo ten človek určite nikdy nič nedosiahne.

((ek01))

Prácu musíme mať radi. Ak je tomu tak, 90% problémov sa nás ani nedotkne. Problémy vyriešime, lebo ich berieme ako výzvy. Ja tiež mám práce, ktoré nemám rada, tie si odškrtávam, aby som potom mala čas na tie, ktoré mi urobia viac radosti. Ak nemáme radi našu prácu, nikdy nebudeme schopní ju dobre vykonávať.

Mnohí hovoria, že dôležitým prvkom je aj systém vzdelávania, ktorý nemotivuje deti a mladých ľudí učiť sa nové veci ale skôr zbierať známky.

Určite. Myslím si, že memorovanie je stále chybou nášho školstva. Neučíme ľudí samostatnosti, aby aj oni rozmýšľali a sami prinášali myšlienky. Tvorivosť a zodpovednosť za vlastné rozhodnutia a činy v školstve chýba. Ja som však tiež produkt takéhoto školstva. Musela som mať samé jednotky a ak som priniesla dvojku, otec sa mračil. Je to aj otázka toho, či človek túži alebo netúži v živote niečo dosiahnuť.

Veľa dokážu urobiť aj rodičia, ak s dieťaťom diskutujú a vypočujú si jeho názory. A snažia sa pochopiť a rozvinúť jeho myslenie. Veľa vedia urobiť učitelia, a dnes sa pomaly ten systém mení. Ja to vidím na svojej vnučke, v ktorej je istá súťaživosť, má motiváciu byť dobrá, chodí na súťaže v prednese, športuje a chce niečo dosiahnuť. A dnes majú mladí ľudia veľké možnosti ako sa vzdelávať. Ak niekto ide na školu, len aby dosiahol titul a tá škola sa ho vnútorne ani nedotkne, od takého človeka možno len ťažko v budúcnosti očakávať, že „zmení svet“.

Keď robím výberové konania, presne viem, ktorí ukončili školu, pretože to chceli rodičia, alebo preto, že sa to patrí. A ktorých to baví, ktorí už aj pracovali, učili sa jazyky a sú tvoriví. Tá samostatnosť študentov je dnes väčšia. Ale veľa záleží na tom, akú motiváciu dostane človek z domu. Či vyžadujeme len samé jednotky, ale či vyžadujeme to, aby tú prácu mal rád a rozvíjal sa v nej.

ek03.jpg

Keď prijímate mladého človeka, čo si na ňom ceníte? Dá sa vypozorovať jeho motivácia z jedného-dvoch stretnutí?

Prvý signál vysiela človek svojim oblečením a vystupovaním . Tu už vidíte či tento pohovor berie ako jeden z tisícich alebo či to myslí vážne. Ďalším je, keď sa spýtate, čo záujemca vie o bankovníctve alebo o našej banke. Aj keď to nie je profesionál, tí šikovní sa vedia zapojiť do diskusie, čo bude napr. pre Slovensko znamenať banková únia. Ďalším príznakom je životopis, ako ho má štruktúrovaný. A keď sa rozprávate, vidíte či mal na škole nejaké záujmy, či robil aj niečo navyše. Či sa nebojí prejsť do angličtiny, do nemčiny. Či má záujem o prácu. Na prvom pohovore zistíte veľmi veľa – či je to len človek, ktorý si hľadá zamestnanie, alebo či je to niekto, kto si hľadá svoju profesionálnu budúcnosť.

Ako ste spomínali, vašu kariéru ste začínali v socializme. Stretli ste v profesionálnom živote niekoho, kto vás podporil na vašej ceste?

Ja som mala viacej „anjelov“ na svojej profesionálnej ceste. Dodnes si spomínam na pani Prof. Hlavatú, ktorá vo mne vzbudila záujem o menovú politiku. Ona o nej tak nadšene rozprávala, že my sme boli presvedčení, že je to najdôležitejšia vec na celom svete. A nakoniec som ju aj robila. Vedela nás tak nadchnúť, že sme to milovali. Nútila ma, aby som robila viac, aby som so svojimi prácami išla na súťaže. Dala mi nádej, že zo mňa niečo môže byť.

Druhým bol, zhodou okolností ,jej manžel. Keď sme sa presťahovali z Dubnice do Bratislavy, išla som robiť do Ekonomického ústavu Akadémie vied a on bol mojím šéfom. A nastala kritická situácia, že mi zomrel muž. Ja som si robila diaľkovo ašpirantúru, dnešné PhD. Prišla som za ním vtedy s tým, že s dvoma malými deťmi nie som schopná pokračovať v štúdiu, že to nechám tak a budem robiť len svoju prácu. A on mi povedal: „Elenka, neexistuje! Vy to skončíte a vy to skončíte načas. Ja som mal osem rokov, keď mi zomrel otec, moja matka bola klaviristka. O pol roka zasadla za klavír a živila nás. A vy nemôžete žiť vo vedeckom prostredí bez kariérneho rastu. Máte na to a ja vám neodpustím nič.“ A ja som z tej kancelárie vyšla a hovorila si, že to musím dokončiť. A aj som to dokončila.

On mi v ťažkej chvíli nedal barličku, ale povedal mi, že mám na to. Povedal mi, že ťažké obdobie prekonám tým, že budem robiť viac a nebudem mať čas na smútok, ale budem vidieť cestu dopredu. A myslím, že našou hybnou pákou je práve vidieť cestu dopredu. Ale tá cesta musí byť naplánovaná a musíme na nej dlhodobo systematicky pracovať. Lebo ak mi sem príde mladý kolega po troch rokoch praxe , že chce ísť do manažérskej pozície, lebo už všetko vie, poviem mu, že ešte neprešiel po tých správnych schodíkoch. Ich preskočenie nám väčšinou v budúcnosti chýba. Musíme mať naakumulovaného dostatok kapitálu, aby sme mohli ísť vyššie a zobrať viac zodpovednosti.

Ale úplne na začiatku to bol môj nebohý muž. Ja som ekonómiu študovať nechcela, stále som nechápala, v čom je ekonómia pekná. On bol nadšenec. Večer sme sedávali pri stole a diskutovali. Otváral mi dvere do rôznych oblastí ekonómie, že ja som žasla, čo všetko ekonómia ovplyvňuje. Vybudoval vo mne lásku k ekonómii a celoživotnú radosť z mojej práce.

Takže je to najmä o dôvere, ktorú človek dostane.

Áno, je to veľmi dôležité.

Vy ste top manažérka. Akým ste šéfom?

Som prísna a vyžadujem veľa.

Vychádza to z toho, že vy ste mali ťažkú cestu?

Možno je to spojené aj s tým, že ak chce človek viacej dosiahnuť, musí mať určité princípy a zásady. Ak ich nebudem dodržiavať, ak budem veci odkladať, v živote nič nedosiahnem. Čiže ja vyžadujem od mojich ľudí, aby dodržiavali termíny, aby robili aj niečo naviac, snažili sa na sebe pracovať. Nemám rada, keď zo všetkých strán počujem ako to nejde. Poviem im: „Rozmýšľajte a príďte s tým ako to ide.“ Snažím sa im pomôcť, aby si nebrali barličky a neuľahčovali život. Vediem ich k tomu, ako tú prekážku prekonať, ako tú úlohu vyriešiť.

((ek02))

Aké najlepšie personálne manažérske rozhodnutie ste urobili?

Je to skôr taká manažérska výzva. Ja mám rada, ak sú podomnou čo najšikovnejší ľudia. Snažím sa, aby rástli, lebo potom rastiem aj ja. Keď sú veľmi šikovní, musím aj ja na sebe pracovať, aby som bola dobrá. Sú dva typy manažérov. Prvý je nenahraditeľný typ, ktorý sa snaží od každého niečo získať a on jediný má ucelený obraz, aby nikto nevidel ako myslí. A druhý typ je tímový hráč.

Paradoxne moje najlepšie manažérske rozhodnutie bolo v roku 1992, keď jeden pán, ktorý je v súčasnosti členom bankovej rady NBS, mal záujem prísť z Prahy z Československej štátnej banky sem do Bratislavy budovať Národnú banku Slovenska ako centrálnu banku, ktorá vznikla 1.1.1993. Dal si požiadavky, ktoré moji kolegovia neakceptovali. Ja som povedala, že ich splníme, lebo ho potrebujeme. To bolo moje najlepšie rozhodnutie, že som vedela presvedčiť, že ho treba zobrať, lebo má vedomosti, ktoré my nemáme. Bolo to rozhodnutie, ktoré dodnes rezonuje u neho aj u mňa. Ukázalo sa, že je to naozaj vynikajúci odborník a človek.

A druhým bolo Euro. Že som začala iniciovať rozhovory a analýzy. To je ukážka toho, čo všetko je možné, keď sa pustíte do neprebádanej oblasti.

Vraj ste dokonca kolkovali bankovky. To sa asi bez nadšenia nedá.

Som jednou z mála tých, ktorí participovali na zavedení dvoch mien – na Slovenskej korune aj na Eure a ten proces obnášal všetko – aj kolkovanie bankoviek. Bol to nezabudnuteľný zážitok.

ek04.jpg

Ste rodená optimistka. Dá sa to aj naučiť?

Nie som rodená optimistka. Bola som skôr človekom, od ktorého rodičia veľa vyžadovali. Vždy som sa bála, že ich nepresvedčím. Musím povedať, že takémuto spôsobu života som sa naučila po smrti manžela. Musela som si nájsť dôvod prečo ráno vstať, ísť do práce a robiť na sebe. Toto obdobie som prekonala s dvoma jednoduchými barličkami. Prvá bola, že keď sa ráno zobudím, nič mi nie je a môžem vypraviť deti do školy a ísť do práce, tak mám šťastný deň. A keď sa mi podarilo za ten deň vyriešiť jeden z mnohých problémov, tak som mala úspešný deň. A ak sa mi nepodarilo nič vyriešiť, tak som zobrala niekoho zo zástavky z Pezinka do Limbachu, aby sa mi aspoň niečo podarilo a v tomto prípade to bol dobrý skutok.

Človek sa to vie naučiť. Je to vec vlastnej disciplíny nepodľahnúť problémom a zlým situáciám. Každý z nás je raz hore, raz dole. Vždy prídu pekné chvíle a  aj tie ťažšie. Podstatné je v tých ťažkých sa nezlomiť. A veriť, že ťažké obdobie prejde a prídu aj chvíle, ktoré ho trochu zmažú.

Ste veriaca?

Áno.

Na Slovensku bolo dosť veľa obáv zo zavedenia Eura. Ako to vidíte s odstupom času? Bol to zrejme dobrý krok.

Bol to jeden z najlepších krokov, ktoré mohla Slovenská republika urobiť po vstupe do Európskej únie, NATO a OECD. Zavedenie Eura bolo pre Slovensko dôležité z dvoch pohľadov. Po prvé z ekonomického, pretože predĺžilo obdobie reforiem. Tým, že sme plnili kritériá, ktoré sú kritériami zdravého vývoja, tým sa naštartoval aj pomerne prudký ekonomický rast. A Euro nám pomohlo prekonať obdobie krízy, kde okolité meny boli veľmi volatilné a prinášali aj podnikateľom aj obyvateľstvu veľa dodatočných nákladov.

A druhá vec – taká otvorená krajina ako je Slovensko, kde obrazne dve tretiny HDP idú cez hranicu, by mala mať menu toho regiónu, s ktorým najviac obchodne spolupracuje. A keďže naši najväčší odchodní partneri sú práve z eurozóny, je dobré, že Slovensko túto menu má. Samozrejme profituje z nej len vtedy, keď dodržuje určité ekonomické princípy. Vidíme to na krajinách, ktoré zabudli na to, že mať silnú menu nie je dar, ale si ho treba zaslúžiť.

Euro je tiež dôležité pre Slovákov. Roku 1993 sme si začali budovať svoju štátnosť. V prvej dekáde sme boli skôr zabudnutí. Po tom, ako sme vstúpili do EU a prijali Euro, stali sme sa vnútorne sebavedomejšími a medzinárodne omnoho viditeľnejší. Keď idem na dovolenku do Talianska, už nemusím ísť do banky a pýtať sa, aký je kurz a platím tými istými bankovkami ako Nemci, Taliani či Rakúšania. A my sme to sebavedomie potrebovali.

Zrejme ste mysleli krajiny ako Grécko alebo Portugalsko. Ako v tomto kontexte vidíte možnosť rozširovanie eurozóny o nové krajiny, ktoré museli robiť oveľa väčšie reformy?

Vaša otázka má dve odpovede. Prvou je, že prijatie Eura nie je cieľ. Je to prostriedok ako byť lepší, rýchlejší a zdravší - ekonomicky. Pokiaľ to zoberieme ako cieľ, čo sa stalo v spomínaných krajinách, uspokojíme sa. Oni zabudli, že treba naďalej dodržiavať prísny ekonomický režim. Poviem to na príklade človeka. Chcete schudnúť, držíte diétu, schudli ste a začnete jesť ako predtým. Je úplne jasné, že znova priberiete a možno ešte viac. Ideálna váha nie je cieľom, je to len medzistupeň k tomu, aby dobre vyzerali, či boli zdraví. Ak opustíme prísny režim, môžeme začať odznova a to sa stalo v tých krajinách.

Druhá vec – áno, po nás už vstúpili ďalšie krajiny do eurozóny. Tie, ktoré uvažujú dlhodobo. Dnes som počula vyjadrenie z Poľska, že začínajú opätovne rozmýšľať, kedy prijať Euro a prvé signály diskusií o eure už prichádzajú aj z Českej republiky. Dlhodobo, byť členom nejakého ekonomického celku bez toho, aby sme mali jeho menu, nie je efektívne. Eurozóna musí byť otvorená pre krajiny, ktoré splnia kritériá a sú ich ochotné aj naďalej plniť. Čím bude ten priestor väčší, tým bude ekonomická sila Európy väčšia. Určite je tam priestor pre ďalšie krajiny akonáhle dosiahnu istý pokrok v ekonomickom vývoji.

Euro je určite prínosom aj pre podnikateľskú sféru. Ako vidíte jej stav na Slovensku? Jeden z bývalých generálnych manažérov v IT sektore sa vyjadril, že sú tu isté riziká.

Podnikateľské prostredie na Slovensku trpí tromi chorobami. Prvou je stále sa meniace legislatívne prostredie, čo neprináša stabilitu pre ekonomické rozhodnutia. A práve podnikateľské prostredie potrebuje stabilitu. Euro je dobrý príklad stability. Veľa zmien prichádza z domácej aj európskej legislatívy a podnikateľské prostredie na Slovensku sa tým komplikuje. To prináša náklady a neistotu pre podnikateľské prostredie. Druhým problémom je, že podnikateľské prostredie potrebuje transparentnosť a tá mnohokrát chýba. Ak chceme mať zdravé podnikateľské prostredie, signály transparentnosti musia prísť zhora. A tretím, asi najdôležitejším problémom, je vymožiteľnosť práva. To je veľká bolesť podnikateľov na Slovensku vrátane bankového sektora, pretože vymožiteľnosť práva je veľmi slabá, súdy dlho rozhodujú, niekedy sú rozhodnutia nepochopiteľné.

Ako je to podľa vás so sociálnou otázkou? Mám pocit, že tie rozdiely sa viac prehlbujú. Napríklad východ vs. západ, alebo ľudia s vysokoškolským vzdelaním oproti tým so základným.

Nie som odborník na všetko. K tomuto nemám nejaký zásadný postoj, pretože som v tejto oblasti nikdy nepracovala. Ale hovorím, že najlepšie na odstraňovanie sociálnych rozdielov je priniesť prácu pre tých, čo pracovať môžu. Nie je riešením dať sociálne dávky, lebo každý ich bude mať málo. Nie je riešením dať rôzne barličky, lebo každý ich bude využívať. Riešením je naozaj pripraviť podnikateľské prostredie, aby bolo atraktívne na to, aby sem prišli investície . Bolo by ideálne, keby čo najviac sociálnych dávok bolo nahradených pravidelnými výplatami. Ale je to ťažká a dlhá cesta.

((ek03))

To sa dá teda robiť cez legislatívne zmeny.

Dá sa to robiť cez legislatívnu istotu, cez vymožiteľnosť práva. Keď príde investor, aby vedel aké sú podmienky, aby dostal informácie o štandardnom fungovaní súdov. Ak si podnikateľ vyberá medzi rôznymi prostrediami, ide radšej do väčšej istoty. Prieskumy ukazujú, že daňové otázky sú až na ďalšom mieste. Dôležité je, že si viem vykalkulovať návratnosť svojej investície, náklady na prácu, že to prostredie bude mať prvky stability a že tú investíciu sem môžem priniesť. Žiaľbohu aj Európska únia často prijíma opatrenia, ktoré sú komplikované a prinášajú pre firmy veľa nákladov v rámci celej Európy. Ja som za to, že boj má byť férový, má mať jasné pravidlá ako v ringu a potom priláka aj ďalších, aby prišli.

Zdá sa mi, že všetky vlády robili skôr nesystémové opatrenia ako daňové zvýhodnenia alebo dotované pracovné miesta.

Tieto opatrenia majú svoje miesto pri vytváraní podnikateľského prostredia a aj podnikateľskej kultúry, kedy sa nimi motivujú veľké medzinárodné firmy, aby „objavili“ krajinu a jej kvality. Ale nemôže to byť opatrenie samoúčelné a vždy príde čas, kedy prím hrá kvalita pracovnej sily a podnikateľského prostredia, nie dotácie, či daňové zvýhodnenia. Závisí to aj od charakteru investície, ktorá k nám prichádza. Daňové a dotačné nástroje sú viacej účinné v oblasti prvovýroby, menej v podnikaní, ktoré dosahuje vysokú pridanú hodnotu. Našou snahou by malo byť priniesť na Slovensko firmy, ktoré prinášajú väčšiu pridanú hodnotu a kde daňové zvýhodnenia nehrajú takú veľkú úlohu, ale prím zohráva kvalita podnikateľského prostredia a  ľudí. Aj my máme také firmy, ktoré prinášajú inovácie, vysokú pridanú hodnotu a bodujú aj vo svete, najmä v oblasti IT. V tom prípade náklady práce alebo daňové prázdniny nehrajú rozhodujúcu úlohu. A tam by sme mali smerovať a prvé výsledky sa už dostavili.

ek02.jpg

Veľká časť slovenského HDP je závislá od automobilového priemyslu. To je tiež skôr výrobná oblasť.

To by som brala trošku s nadhľadom. Najprv sem musel automobilový priemysel prísť, aby sa Slovensko vôbec začalo rozvíjať. Potom za ním prišli ďalšie firmy a už prichádzajú aj vývojové centrá. Toto je tá cesta. Najprv musí niekto prísť a otvoriť dopyt po ďalších firmách. A vieme, že mnohé slovenské firmy vyrástli práve na tom, že sú subdodávateľmi automobiliek. A nielen jednotlivých komponentov, ale aj subdodávateľmi know-how. Nezabúdajme, že my máme 20 ročnú históriu a chceli by sme sa porovnávať s krajinami so storočnou históriou. Musíme Slovensko najprv ekonomicky objaviť, aby sem prichádzali firmy, ktoré exportujú a vytvárajú prostredie pre príchod ďalších investícií , potom sa začať orientovať na vyššiu kvalitu, vyššiu pridanú hodnotu, diverzifikáciu investícií a výroby, čomu by sa malo začať prispôsobovať i vzdelávanie. Toto je normálna cesta, akou sa krajiny presúvajú z dodávateľov pracovnej sily na dodávateľov know-how. Čiže automobilky sú v poriadku. Nemôžeme však zostať len pri nich, ale musíme otvárať priestor aj pre vývoj “hi-tech“ firiem, ktoré posúvajú celkový vývoj krajiny aj životnú úroveň, výrazne dopredu.

Prejdime k ďalšej téme a tou je charita. Je známe, že úspešní ľudia si uvedomujú, že treba pomôcť tým menej úspešným alebo spoločnosti. Vy ste veľkou fanúšičkou Divých makov.

Áno, dlhodobo sa venujem podpore Divých makov a bola som veľkým podporovateľom už samotnej prvotnej myšlienky. Je to program, ktorý zabezpečuje vzdelanie talentovaných rómskych detí práve cez podporu ich talentu. A prečo práve takáto charita? Pretože si myslím, že ak chceme zmeniť vzdelanostnú úroveň rómskej populácie a zvýšiť ich šance na pracovnom trhu, musíme začať od detí. Je veľmi dôležité, že tie deti musia chodiť do školy, aby mohli byť peniaze použité na financovanie ich talentu. A už sú medzi nimi aj prví vysokoškoláci, veľa stredoškolákov. Deťom sa dáva vzdelanie pomocou motivácie rozvíjania ich talentu. Je to síce len maličké zrniečko v celej tej komplexnej rómskej problematike , ale je to jedna z ciest ako môžeme meniť situáciu, v ktorej sa dnes rómska populácia nachádza. Cez vzdelanie sa ľuďom otvára cesta do budúcnosti, aby si sami zarábali na živobytie a neboli odkázaní na sociálne dávky. Ak to poviem nadnesene – aby sa svojimi daňami podieľali na mojom dôchodku. Ak chceme niečo meniť, musíme to meniť od jadra a tým sú v rómskej komunite deti. Preto ma tá myšlienka zaujala a je to pre mňa hlavný charitatívny smer. Mám jedného chlapca, ktorého podporujem, platím mu časť jeho vzdelania a jeho talent. Je za to veľmi vďačný. Je to pre neho veľká motivácia. Dokonca ho to motivuje byť vynikajúcim žiakom. Samozrejme musí mať aj podporu rodičov. Sporadicky sa tiež podieľam na iných charitatívnych projektoch.

Ľudia, ktorí pracujú oblasti charity majú veľké srdce a pomáhajú tam, kde to je potrebné. A človek, ktorý ma zabezpečené svoje základné potreby, mal by sa rozdeliť aj s tými, ktorí to nemajú. A ak sú dobré sociálne projekty, ktoré sú transparentné, aj to je cesta ako zmierňovať sociálne rozdiely v krajine.

Nedávno som videl dokumentárny film o farárovi Marošovi Kuffovi, ktorý pomáha Rómom v osadách budovať murované domy. Jeho pomoc je veľmi adresná. Naproti tomu žiadna vláda nebola schopná riešiť rómsku problematiku.

Je to veľmi ťažká oblasť. Ale platí jedna zásada, ktorú som si priniesla zo socializmu – čo je darované, na čom sa nepodieľame, to si až tak nevážime. Aj program Divých makov je založený na tom, že to dieťa musí chodiť do školy, inak vypadáva z programu. Je motivované, aby sa vzdelávalo. A takisto, keď si niekto stavia vlastné obydlie. Ja chodievam často na východné Slovensko a vidím ako sa o svoje bývanie Rómovia starajú, keď si ho sami postavili. A tiež ako sa správajú k bytom a domom, ktoré dostali zadarmo. Je to obrovský rozdiel, môžem Vás ubezpečiť. Keď je v niečom ich vlastná práca, niečo z nich, viac si to vážia. Nie som v tejto oblasti odborník, snažím sa len pomáhať malými krokmi. Keby takto prispieval každý z nás i malým príspevkom,, určite by sa tie problémy riešili rýchlejšie.

Vidno nejakú zmenu v myslení aj u strednej generácie? Lebo deti vychováva najmä rodina.

Určite. Myslím si, že cez tieto programy sa ovplyvňuje aj myslenie dospelých ľudí. Rómski rodičia chcú aby sa ich deti mali lepšie ako oni. A keď im dáte možnosť, oni sú veľmi vďační a budú to dieťa podporovať. Dieťa vplýva aj na svoje okolie, na svojich rodičov. Už len tým, že musí chodiť pravidelne do školy, pripravovať sa. Alebo tým, že chodí vystupovať , že má tútora, ktorý ho kontroluje a sponzora, ktorý ho financuje. A rodičia sú veľmi vďační, že ich dieťa môže žiť inak, lebo z ich peňazí by to nebolo možné. A vy im dávate aj silu, ktorú nemajú. Jedna rómska mamička mi povedala, že si prečítala môj životopis a hovorí, že ma obdivuje ako som to zvládla sama s dvoma malými deťmi. A ona išla študovať a vyštudovala vysokú školu. Veď, keď ste to zvládli vy, musím to zvládnuť aj ja, povedala mi. A dokázala to!

Ste veľmi zaneprázdnený človek, máte mnoho aktivít. Ako relaxujete?

Poviem pravdu – včera som odchádzala z práce už pred siedmou večer – čo bolo pomerne skoro J a povedala som môjmu šéfovi, že idem pozrieť môjho najmladšieho vnuka. Mojím relaxom sú moje deti a vnúčatá. Snažím sa dohnať obdobie, kedy som veľmi veľa pracovala a nemala som toľko času na svoje deti. Dnes mám štyri vnúčatká. Snažím sa s nimi stretávať čo najčastejšie, zvyčajne pri organizovaní našich už tradičných nedeľných obedov, kde upevňujeme náš vzťah, ale učíme aj vnúčatká, o čom je rodina a že je to miesto, kde môžu prísť, keď budú šťastné, ale i vtedy keď budú mať problémy. Taktiež rada chodím s nimi na dovolenky, kde rozvíjame zase iný rozmer rodinných vzťahov. A keď mám trochu času, idem si zaplávať alebo na masáž.

 

Rozhovor - Marek Piváček

Fotografie - archív Eleny Kohútikovej

 

Životopis Eleny Kohútikovej

Elena Kohútiková sa narodila v Nitre. Vyštudovala vysokú školu ekonomickú. Neskôr pôsobila 8 rokov v Ekonomickom ústave SAV v Bratislave, kde získala aj titul PhD. Do bankového sektora vstúpila v roku 1990, keď prišla pracovať do Štátnej banky československej v Bratislave. Po vzniku NBS sa v roku 1993 stala hlavnou riaditeľkou ekonomického úseku banky. O rok neskôr ju vláda SR vymenovala za členku bankovej rady NBS. Od marca 2000 zastávala post viceguvernérky NBS. Centrálnu banku navonok zastupovala v Európskej komisii vo Výbore pre ekonomickú a finančnú politiku (EFC), bola členkou Výboru pre medzinárodné vzťahy v Európskej centrálnej banke (IRC), alternátom guvernéra NBS v Generálnej rade Európskej centrálnej banky a Svetovej banke, členkou Výboru OECD pre ekonomickú politiku, ako aj členkou poradného grémia pri Výbore európskych regulátorov cenných papierov. Vo VÚB banke pôsobí od októbra 2006. Najskôr ako členka predstavenstva a hlavná riaditeľka úseku finančných a kapitálových trhov, od marca 2009 ako zástupkyňa generálneho riaditeľa zodpovedná predovšetkým za riadenie rizík, financovanie, plánovanie a kontroling, platobný styk, informačné technológie, compliance a prevádzkové služby. Zároveň patrí k najväčším odborníkom na problematiku eura na Slovensku.

V januári 2014 bolo pani Kohútikovej prezidentom Slovenskej republiky udelené vysoké štátne vyznamenanie - Rad Ľudovíta Štúra II. triedy za mimoriadne zásluhy o rozvoj v oblasti bankovníctva a hospodárstva Slovenskej republiky.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

KOMENTÁRE

Ako delfíny neprežili v službách ruského štátu

Plán počítal s 500 druhmi zvierat. V súčasnosti je v oceániu asi tridsať zvierat.

TECH

Bývalý šéf Newyorskej univerzity: Šikovní ľudia tu boli skôr ako školy

Existujú rôzne formy univerzitného vzdelania, najdôležitejšie je nájsť študentom to najvhodnejšie, hovorí pre SME JOHN SEXTON.


Už ste čítali?