Vďačný za každý deň

Autor: Marek Piváček | 23.5.2014 o 14:36 | (upravené 23.5.2014 o 14:43) Karma článku: 11,50 | Prečítané:  2780x

Dnes mám 34. Vlastný sviatok nikdy veľmi neriešim, vždy som to bral ako samozrejmosť, že som o rok starší. V poslednej dobe však stále viac uvažujem nad smrťou a nad večnosťou. Možno aj pre to, že viacero ľudí, ktorých som poznal, tu už nie je. A tí, ktorí zostali, starnú, už nie sú plní sily ako kedysi. Ľudia, ktorí ma viedli za ruku, budú možno onedlho potrebovať moju pomoc.

Je to zvláštny pocit. Pocit bezmocnosti ale aj odhodlania.

Narodil som sa za totality v malom mestečku na Záhorí. V časoch, keď Rubikova kocka lámala rekordy, v roku, keď uzrela svetlo sveta legendárna počítačová hra Pac-man, skoro na deň rok pred atentátom na pápeža Jána Pavla II. a dva roky predtým ako sa zrodil E.T. mimozemšťan. Znie to bizardne, nie?

Presťahovali sme sa do Bratislavy, do paneláku s prašnými cestami, nedokončenými chodníkmi, s najbližšími potravinami za Dunajom. A s rajom pre nás deti v podobe stavebných rúr, otvorených kanálov, ktorými sme chodievali. To bolo naše prvé ihrisko. Rok pred revolúciou som sa stal hrdou iskričkou, nejaký čas predtým som bol na 1. svätom prijímaní. Taká bola doba.

Po revolúcii prvý výlet do Rakúska, prvá plechovka Mirindy, ktorú som si ochraňoval ako vzácny poklad. Vo Viedni nám miestny Rakúšan daroval veľkú cennosť – žuvačky Wrigleys. Písal sa rok 1990.

Roky šli a ja som sa dostal na matematické gymnázium, ktoré bolo mojím snom. Najkrajšie štyri roky bezstarostného života, super spolužiakov, akcií a slnečných dní. Aj keď prišli aj ťažké chvíle. Pamätám si na akademický týždeň, keď som sa skoro zosypal, len môj otec ma držal nad vodou, keď ma volal spolu sa modliť. Nakoniec to dopadlo dobre a bola to prvá skúška.

Apropo – tých skúšok nebolo veľa. Ako by povedala moja manželka – mám sa veľmi dobre na to, aby som sa sťažoval. Možno jediným mojím krížom na dlhé roky bola moja skúsenosť z Angoly.

Prečo toto všetko píšem?

Často som sa v živote cítil nešťastný, aj napriek tomu, že mi nič nechýbalo. Vždy som skôr videl to, čo nemám, alebo čo môžem stratiť ako to, čo som dostal ako dar. V poslednom čase mi to začína prichádzať. Neberiem ľudí a veci, ktoré mám ako samozrejmosť ale ako dar. Život som dostal ako dar. Taktiež rodičov, bývanie, manželku, deti. A mnoho vecí, ktoré často ani nepotrebujem. Mnohí ľudia nemajú ani základné veci a predsa sú šťastnými.

Je krásne byť obdarovaný. A teraz myslím skôr na nemateriálne veci. Je úžasné cítiť sa milovaný. Nič na tejto zemi si nemôžeme privlastniť. Skôr či neskôr sa budeme musieť vzdať všetkých vecí, ktoré vlastníme. A čo je bolestnejšie – aj ľudí, častokrát tých najbližších.

Ak však žijeme s vedomím, že všetko nám bolo dané ako dar o Toho, ktorý nás miluje a pozná nás, vieme, že sa nebudeme musieť báť budúcnosti.

Vždy budeme môcť byť vďační za každý dar, ktorý sme dostali. Aj za ten na úplne krátky čas.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

KOMENTÁRE

Ako delfíny neprežili v službách ruského štátu

Plán počítal s 500 druhmi zvierat. V súčasnosti je v oceániu asi tridsať zvierat.

TECH

Bývalý šéf Newyorskej univerzity: Šikovní ľudia tu boli skôr ako školy

Existujú rôzne formy univerzitného vzdelania, najdôležitejšie je nájsť študentom to najvhodnejšie, hovorí pre SME JOHN SEXTON.


Už ste čítali?