Môj prvý bozk od Ázie

Autor: Marek Piváček | 8.9.2014 o 10:02 | (upravené 8.9.2014 o 10:38) Karma článku: 7,98 | Prečítané:  1452x

Ako som už spomínal, v auguste som sa na dva týždne ocitol v Číne. Prvýkrát. Nemal som veľké oči, naša firma na poslala na služobku, mal by som pracovať. Po dvoch týždňoch som sa však vrátil plný zážitkov, chutí, nových priateľstiev a v neposlednom rade po celkom dramatickej snahe dostať sa konečne domov.

Prvý dojem alebo bude sranda

Ako som písal, po prílete ma obarilo teplo, na šikmé oči som si už zvykol počas 11 a polhodinového letu z Amsterdamu do východočínskeho Xiamenu. Prehľadali mi celú batožinu, ktorú som po necelej hodine konečne našiel na páse. Vonku ma čakala milá hosteska, ktorá splašila veľkú dodávku a naložila ma do nej. Po pár minútach sme dorazili do hotela so 4 hviezdičkami a slabou angličtinou na recepcii.

Nakoniec sme sa nejako dohodli aj za pomoci pera a papiera. Pri otázke ohľadom zmenárne si teta na recepcii zobrala mojich 200 eur a po nejakej chvíli sa vrátila pýtajúc sa, či sa mi pozdáva výmenný kurz. Povedal som, že nie, ale že to je dobre.

 

Večer prišla moja čínska kolegyňa s chlapíkom z Malajzie, aby sme zakotvili v talianskej reštaurácii. Dosť ma prekvapilo, že o pol siedmej večer bola už tma. Neskôr som dostal od môjho strýka odborný výklad o rovníku a rovnodennosti.

Doprava alebo Taliani sú nič

Prvý týždeň ma poväčšine vozila moja čínska kolegyňa, ktorá umne kľučkovala medzi autá, trúbiac, krútiac volantom. Z troch pruhov v meste v jednom smere si kde-tu vodiči urobili štyri alebo päť. Toto som videl asi len v angolskej Luande. Xiamen má vraj 2,5 milióna a tak aj vyzeral počet taxíkov. Boli proste všade, zelené, modré, fialové, oranžové. Všetky značky Kia a vraj vlastnené štátom. Niektorí jazdili ako mäsiari, občas ma trochu naplo po výdatných hotelových raňajkách. Angličtina v taxíku nehrozila, našťastie sme mali kamaráta Davida z Malajzie, ktorý chodil do čínskej školy. Čo sa v mladosti naučíš... 

V meste premávali aj autobusy, niečo na spôsob MHD, ale to nám vraj neodporúčajú. Vraj je to také tokijské metro. Nie rýchlosťou, ale počtom ľudí na meter štvorcových.

Ale skutočným fenoménom boli malé motorky na spôsob mopedu, ktoré sa premávali všade. Stáli zakarkované pod výškovými panelákmi (aj keď neviem či boli z panelu) ako bicykle po uličkách a kanáloch Amsterdamu. Tisíce motoriek. Prvú cenu vyhral chlapík s ťažkým nákladom s 3 metrovou kopou krabíc (niečo na spôsob Indie) alebo chlapík držiac pri riadení dáždnik na motorke.

Jedlo ako zážitok a prekvapenie

Priznám sa, na jedlo som sa tešil a trochu sa ho aj desil. Vybavený krabičkou Endi-Ex-u som vybehol do ulíc. Hneď druhý deň som dal polievku v lokálnom bistre s veľkým plavajúcim vajíčkom, vyzeralo to niečo ako omeleta v sójovej omáčke skríženej s čínskym čajom. Ešteže bolo poruke miestne pivo a nič zlé sa nestalo. Apropo pivo – známe Tsingtao ma príjemne prekvapilo. Možno menej silné ako naše značky, ale stále s chuťou piva. To isté Laoshan, ďalšia z miestnych značiek.

Gastro highlight mal ešte len prísť a to hneď niekoľkokrát. Po asi týždni nás David vylákal na „street-food“. Vyzeralo to asi tak, že celá ulica bola lemovaná trojkolkami, presne takými, aké majú zmrzlinári v rozprávkach. Miesto zmrzliny však zaujal veľký hrniec neidentifikovateľného obsahu. Nakoniec sa z neho po malej „negotiation“ vykľuli cestoviny s mäsom a neuveriteľne pikantnou omáčkou. Uslzený som bežal po ďalšie plechovky Tsingtao. Sedeli sme na malých farebných stoličkách, sŕkajúc cestoviny a pivo, pri svetle pouličných lámp sledujúc predavačov s trojkolkami. To jedlo stálo 5 Yuan, čo bolo nejakých 70 centov. Bol to pre mňa zážitok väčší ako všetky reštaurácie.

Tie ma zaujali najmä paličkami, ktoré človek dostal s klasickou porcelánovou lyžičkou (akú poznáte z našich čínskych reštík) a navhlčenou utierkou na ruky. Príbory zväčsa nemali. S tými paličkami sa to celkom dalo, dokonca aj ryža pri troche snahy. Čínski kolegovci kvitovali moje „paličkové pokroky“ zo dňa na deň a na konci som už musel aj ďalším predvádzať, že sa viem najesť.

Bieli exoti

Človek si akosi zvykne, že keď letí do Afriky, na palube sú najmä černosi a keď do Ázie, tak Číňania. Čo ma však prekvapilo, bolo naše víkendové nakupovanie a túlanie sa po meste. Viackrát ma oslovili miestne tínedžerky, či sa s nimi neodfotím. Cítil som sa ako Brad Pitt alebo Jackie Chan. Kučeravá kolegyňa zo Škótska mala zaručený úspech u všetkých okoloidúcich detí, ktoré na ňu pokrikovali Hello! Tie smelšie ju začali chytať a fotiť sa s ňou. Za celý deň som videl dvoch Európanov, ktorí sa dohadovali po taliansky.  

História a tradície ako niečo vzácne

Cez víkend sme sa dostali na Gulang Island, malý asi 2 km rozľahlý ostrov. Do kompy sme sa narvali spôsobom japonského metra, našťastie to trvalo asi len 5 minút a vylodili sme sa na krásnom ostrove bez áut, ktorý bol kedysi miestom mnohých konzulárnych úradov. Ostrov bol popretkávaný sieťou uličiek s malebnými obchodmi, kde sa dalo zohnať všetko od mäsa cez plyšákov až po perly, ktoré priamo na mieste aj opracovávali.

Naším cieľom bola posvätná hora na ostrove, čomu zodpovedal aj turistický poplatok zhruba 10 eur. Neľutovali sme – okrem skál popísaných veľkými červenými znakmi nás čakali viaceré budhistické svätyne a krásna panoráma mesta i ostrova z najvyššieho bodu kam viedlo množstvo schodov a nemenej ľudí. Pri zostupe sme videli asi bronzové sochy bojovníkov a koní, na ktorých sa všetci fotili. Nikdy som netúžil cestovať do Ázie, ale tá história a tradície (napr. pálenie sviec pred každou svätyňou) ma zaujali.

Kafe absťáky a veci po prvýkrát

Jedna z vecí, pri ktorej sme trpeli, bol nedostatok kávy. Vo firme nič také ako automat na kávu nemali. Ani v bufete, ani v jedálni. Zato mi kolegyňa vysvetľovala prečo zelený čaj zalieva do iného hrnčeka ako čierny a podobne. Čaj, všade čaj... snáď ešte častejšie ako ryža.

Naveľa-naveľa sme našli super drahú kaviareň (na miestne pomery určite), kde nás vyšlo jedno latte takmer 5 eur. To potešenie som mal ešte raz za pododnú cenu, keď sa kolegyňa zľutovala a zaviezla ma pred Starbucks. Aspoň ranná káva na hotelových raňajkách to zachraňovala.

Na druhej strane sa mi páčila možnosť vyskúšať niektoré veci po prvýkrát. Napr. morské červíky v želé, vraj miestna pochúťka (no nedaj si). Tie obdivné pohľady miestnych stáli za to. Alebo vidieť živých krabov pred koncom ich púte. A potom zobrať do rúk kraba aj s klepetami. Ďalšou zaujímavosťou bolo vidieť prvý raz naživo fabriku na montovanie počítačov a pracovníkov v modrých kombinézach, ktorí prechádzali pri každom odchode cez kontrolu. Mal som taký zvláštny pocit, pripomenulo mi to socializmus a istú uniformitu bez mena. 

Na čínsku masáž ma nakoniec neukecali, asi mám čo ľutovať.

Čínske lietanie alebo dráma po ceste domov

Po dvoch týždňoch som sa porúčal. Odviezli ma až na letisko, asi aby som sa netratil. To som ešte netušil, že sa odlet domov celkom slušne skomplikuje. Problémy nastali, keď začal meškať môj odlet zo Xiamenu do neďalekého dopravného uzla Guangzhou. Mal som 4 hodiny rezervu, tak som zostával pokojný. Takisto aj dvaja chlapíci z Dánska a zo Španielska. Nakoniec sa z toho vykľulo 5 a pol hodinové meškanie a stratený let do Amsterdamu. A to nás počas čakania asi trikrát presunuli k inej bráne, to asi aby nám nestuhli kosti pri tom sedení. A keď začali rozdávať čínske instantné polievky a vodu, tak sme vedeli, že tak skoro nepoletíme.

Po prílete do Guangzhou sme sa spolu s jedným Arabom o druhej nadránom hádali s miestnym personálom, ktorý nás chcel čo najskôr upratať do letiskového hotela. Ponúkli mi let o 24 hodín neskôr s China Southern. Rozčúlený Arab s dvoma ženami poboku vykrikoval: „Do not accept! They want to cheat us!“

 

Tak som si dohodol let cez Moskvu s Aeroflotom. Po asi 15 minútovom nočnom pochode (už mi to bolo divné, že kam idem) po prázdnom megaletisku som sa ocitol na stanovišti pre autobusy. Shuttlebus nás zobral do hotela, kde som nemohol oka zažmúriť. O dve hodiny som už volal na letisko, ohľadom potvrdenia miesta (mal som len elektronický lístok). Vraj sa ozvú za hodinu. Neozvali sa, tak som ich prosil nech mi teda rezervujú let do Amsterdamu, ktorý mi pôvodne navrhli. Jasné, je to vybavené, mám miesto, všetko je OK.

Niečo mi hovorilo, že to nebude až tak OK. Prišiel som na letisko, kde mi povedali, že žiaden z letov do Európy nie je voľný v ten deň a že nemám žiadnu rezerváciu! Čo by znamenalo ďalších zhruba 24-48 hodín čakania. Bolo asi hodinu a pol do odletu do Moskvy.

Nakoniec jeden z chlapíkov na Supervisor desku (aspoň tí vedeli po anglicky) zobral môj pas a zmizol. Po dobrej štvrťhodine sa vrátil vysmiaty, vraj to zachvíľu bude a poletím do Moskvy. Po asi ďalších piatiach urgenciách som dostal môj boarding pass od Aeroflotu asi 10 minút pred nastupovaním do lietadla. Pri troche drzosti som to stihol. 

Sediac v lietadle som si gratuloval. Tak sme tam sedeli ešte skoro ďalšie dve hodiny (vraj traffic), až som sa začínal báť o môj prípoj do Viedne. S malou rezervou, ale napokon sme stihli aj ten. V Moskve ma však nechceli pustiť do lietadla, pretože mi chýbal elektronický lístok (mal som len letenku), ktorý mi nevrátili v Číne. Po niekoľkých telefonátoch a nervoch sa to spravilo a o dve hodiny som pristál v „našom svete“.

Dostal som prvý bozk od Ázie, ktorá vie byť čarovná, rozdielna, prekvapivá... ale predovšetkým zaujímavá!

 

Ak sa vám páčia moje články, pridajte si ma na FB - https://www.facebook.com/pivacekblog

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

KOMENTÁRE

Ako delfíny neprežili v službách ruského štátu

Plán počítal s 500 druhmi zvierat. V súčasnosti je v oceániu asi tridsať zvierat.

TECH

Bývalý šéf Newyorskej univerzity: Šikovní ľudia tu boli skôr ako školy

Existujú rôzne formy univerzitného vzdelania, najdôležitejšie je nájsť študentom to najvhodnejšie, hovorí pre SME JOHN SEXTON.


Už ste čítali?