Miroslava Kernová (omediach.com) - Babiš, Haščák a Dospiva nevedia, čo kúpili

Autor: Marek Piváček | 6.5.2015 o 8:08 | (upravené 6.5.2015 o 8:25) Karma článku: 9,94 | Prečítané:  3627x

Rozhovor o médiách s človekom, ktorý ich hodnotí každý deň. O ich kvalite, vplyve oligarchov a boji o prežítie rozpráva Miroslava Kernová, šéfka populárneho webu omediach.com.

Založili ste portál omediach.com, kde hodnotíte médiá na Slovensku. Ako si mám predstaviť prácu človeka, ktorý píše o médiách? Čítate celé dni noviny?

Snažím sa čítať a sledovať všetky druhy médií, ale len pokiaľ mi to čas dovolí.

Kde hľadáte informácie?

V minulosti som písala o politike, kultúre, ale vždy aj o médiách. Za tie roky som sa naučila, kde mám hľadať informácie, stretávam sa a rozprávam sa s ľuďmi z médií. A mnohé informácie si ma nájdu samé – tým, že čitatelia si zvykli že je tu Kernová, ktorá píše a hodnotí médiá, tak mi posielajú tipy. Za čo som im veľmi vďačná. Často vidia to, čo ja prehliadnem. 

Pozrel som si váš príhovor na TEDx Kežmarok, hovorili ste o komplikovanom návrate do médií po materskej dovolenke. Napriek tomu ste získali viaceré ocenenia. Je to ťažké zmanažovať rodinu a kariéru novinárky?

Pre mňa osobne to nebol komplikovaný  návrat, keďže som zo žurnalistiky nevypadla. Písala som pre rôzne redakcie, aj keď som sa starala o deti. Na TEDx to bolo skôr to také zhodnotenie pomerov na Slovensku. Mnohí sa na matku s deťmi pozerajú cez predsudky, ako keby sme žili v 19. storočí, medzi takých patria aj šéfovia v médiách.  Byť novinárkou a mať pritom deti je úplne normálna vec. Asi ako je mať deti a byť právnikom, lekárom či novinárom.

Tak ste si založili vlastný portál.  Bolo to teda prirodzené ísť vlastnou cestou?

Už keď som pracovala v Trende na mediálnom webe, hovorila som si, že by som to vedela robiť inak, lepšie. Mala som už dlhšie takú vnútornú túžbu založiť si vlastný web, ale chýbala mi odvaha. Vhodná situácia nastala, keď si v Trende povedali, že ľudí, ako som ja a Tom Nicholson nepotrebujú. A za to som Trendu veľmi vďačná, pretože som začala robiť to, o čom som roky snívala – založila som si vlastné  médium, ktoré nie je obmedzované žiadnymi väzbami ani kamarátstvami majiteľov, šéfov či vydavateľov a texty a titulky nikto nezjemňuje. Vychádzajú tak, ako si ich napíšem.

Píšem na dvoch platformách – mediawatchblog hodnotí, kritizuje, chváli prácu novinárov (pôvodne bol na blogu SME) teraz je na Denníku N . Blog mal od začiatku veľmi dobrú čítanosť a po niekoľkých mesiacoch som založila špeciálny web omédiách.com, kde sú články o dianí v televíziách, rádiách, novinách ale aj v marketingu či reklame. 

Čo bolo cieľom vášho blogu?

Cieľom blogu bolo a stále je upozorňovať na to, čo je etické a neetické v médiách, upozorňovať na manipulácie, zásahy do ľudskej dôstojnosti. Ľudia sú na manipulácie pri fotkách, záberoch v spravodajstve veľmi citliví. To, že nepracujem pre žiadne vydavateľstvo, mi dáva absolútnu slobodu v písaní.

Na druhej strane - ak ste vydavateľom, existuje riziko rôznych žalôb.

Áno, je to aj veľká zodpovednosť priamo na mne, nie na redakcii. A je to aj osobnejšie. Ak sa niekomu nepáčia články, nekritizuje Sme, či Trend ale rovno Kernovú.

 Ako to vnímali bývalí kolegovia, ľudia z branže, že ste o nich začali písať?

Podľa reakcií, ktoré mám, tak si myslím, že normálne. Predo mnou mal mediawatchblog Gabo Šípoš z TIS. On vytvoril návyk novinárov, že niekto im môže pozerať na prsty. Osobne som nezaregistrovala väčšiu revoltu, aj keď rešpektujem, ak má niekto výhrady.

Aké by mali byť médiá?  Nie sú len o reklame, zvýšení čítanosti, vplyve politikov?

Marek Dospiva z Penty povedal, že médiá vníma ako atómový štít pre svoj biznis. On si kúpil médiá, aby sa nimi v Pente chránil v prípade toho, čo on nazval iracionálny útok kohokoľvek. Tak presne to, čo on hovorí, je úplne choré vnímanie úlohy médií.

Aké by teda mali byť médiá?

Mali by hľadať pravdu a nemali by ju zatajovať, aj keď vedia, že jej zverejnením uškodia ich majiteľovi, alebo prídu o kamarátov, či potenciálnych inzerentov.

Videli ste taký prípad na Slovensku?

Veľa reklamy majú v médiách obchodné reťazce. Stačí sa pozrieť, keď má niektorí reťazec z nich problém, pokutu, ako ktoré médium o probléme napíše.  Niektoré napíšu, na dva riadky, niektoré vôbec a niektoré pokrytecký bez názvu reťazca.

Mám informácie o prípadoch, keď veľké firmy stopli kvôli kritickému článku alebo nezhodám reklamu – napríklad Lidl v denníku SME. Poviem príklad, ktorý sa dotýkal mňa, keď som písala o problémoch v niekdajšej Slovenskej televízii v denníku SME. Televízia mala v čase, keď SME malo bártrovú spoluprácu s STV, výhrady k mojim článkom.  Najprv prišla vyhrážka šéfredaktorovi, že pokiaľ sa budem naďalej téme STV venovať ja, skončia spoluprácu.  Šéfredaktor napriek tento výhrade trval na tom, aby som článok písala ja, čo si myslím, že je správne. Nezávislé médium má vždy riziko, že príde o zdroje. Ale nepríde o rešpekt, čo je hodnotnejšie.

Na druhej strane pre mňa je paradoxom Tom Nicholson (venoval sa kauze Gorila), ktorý píše stále pre SME sčasti vlastnené Pentou.

Tom Nicholson to vysvetľoval väzbou k značke Sme a dôverou k Alexejovi Fulmekovi (riaditeľ vydavateľstva Petit Press. Špeciálne v jeho prípade to tiež považujem za paradox, že píše pre noviny, kde má takmer polovičný podiel Penta.

Na mňa ako dlhoročného blogera pôsobia médiá veľmi neprofesionálne. Chýbajúca autorizácia rozhovorov alebo vymýšľanie si článkov v bulvári.

Napríklad autorizácia nie je povinnosť novinára. Ale vec dohody medzi autorom a respondentom. Médiá sú rôzne – kvalitné aj menej kvalitné.  Čitateľ si môže vybrať. Väčšina ľudí kritizuje bulvár, ktorý často prekračuje hranice etiky, zasahuje do súkromia, no najviac ľudí stále bulvár kupuje. Ak by ho nekúpili, nemali by sa na čo sťažovať.

Kvalita je podľa mňa problémom aj u mienkotvorných médií. Napríklad bulvárne headliny a článok úplne o inom. 

Je to pravda, aj mienkotvorné médiá používajú bulvárne prvky.  V nadpisoch nájdete výkričníky, či emotívne zvolania šok, z toho sa zbláznite! Ktoré pri čítanosti fungujú silnejšie, ako titulky bez emócií. A dôvodom je snaha po vyššej čítanosti. Ale ja hovorím o prvkoch bulváru, ale nemyslím si, že mienkotvorné médiá sú bulvár. Teraz si môže založiť médium ktokoľvek. Aj ľudia, ktorých hlavným cieľom nie je hľadanie pravdy, ale len naháňanie čítanosti – na čo stačí cez google pozbierať  atraktívne konšpiračné bludy o liečbe rakoviny. Čitateľ by mal rozmýšľať, čo berie do rúk.

Čo sa týka kvality médií, veľmi pozitívne vnímam Tomáša Bellu, ktorý sa po návrate do SME snažil oživiť long form články. Majú naše médiá vôbec na niečo takéto prostriedky?

Úroveň redakcie vidíte podľa toho, či majú redaktorov vyčlenených na investigatívu, reportáže aj tzv Longform. Pred rokmi  mala Markíza Pod paľbou, TA3 vlastný  investigatívny formát Čierny Peter, SME rovnako, teraz už samostatné oddelenie má len RTVS. V zahraničí je bežné, že sú v redakciách novinári, ktorí niekoľko týždňov až mesiacov pracujú na jednej kauze. A prinesú exkluzívny materiál.  Na Slovensku vydavatelia zistili, že najlacnejšie je zaplniť priestor správami z tlačových agentúr. Exkluzivita išla bokom.  Ale našťastie nie je to pravidlom. Kvalitná žurnalistika nevymrela. Z času na čas nájdtete exkluzívne reportáže aj v našich médiách. Osobne sa mi páčila fotoreportáž Kisku na ceste k prezidentskému palácu alebo reportáž v Sme. Práv takéto články zvýšia hodnotu značky.

Na jednej strane je tu snaha o spoplatnenie obsahu v médiách, na druhej strane sa obsah často redukuje na agentúrne spravodajstvo. Myslíte si, že ľudia sú ochotní zaplatiť si za prémiový obsah?

Áno, ale takých nie je veľa. Ani tých, ktorí si pravidelne kupujú noviny, nie je veľa. Ľudia sú zvyknutí, že všetko, čo je na webe, je zadarmo a toto myslenie zmeniť nie je jednoduché. Keď nastupovalo  Piano, médiá to promovali, že „ak si nás  zaplatíte, prinesieme vám lepší obsah.“ Viacerí to nesplnili. Správna cesta je  skôr najprv ukázať, pozrite, aký kvalitný článok sme napísali, časť ukázať a zvyšok spoplatniť s poznámkou, že kvalitná žurnalistika niečo stojí. To je pre čitateľa reálna skúsenosť, za ktorú si skôr zaplatí, ako sľuby, o tom, akí budeme úžasní.

To spoplatnenie je asi potrebné. Aj keď stále sú tu príjmy z reklamy.

Predaj novín z roka na rok klesá, a s ňou aj príjmy z klasickej inzercie v novinách a príjmy za predaj novín.  Internetový trh je tak zdeformovaný reklamami Facebooku a Google, a ďalších sieťových spoločností, ktoré si vedia na tom zarobiť, že vydavatelia nemajú šancu prežiť len z internetovej reklamy. Preto volia rôzne biznisové modely, ktoré však už nemajú veľa spoločného so žurnalistikou – napríklad eshopy a počet redaktorov sa redukuje.

Nemá to v tomto smere ľahšie televízia cez koncesionárske poplatky?

Koncesionárske poplatky má len RTVS. Televízna reklama je drahšia, ale  televízia má oveľa väčšie náklady na tvorbu obsahu a nákup programov. Na druhej strane majú inzerenti trochu skreslený pohľad na televíznu reklamu. Pretože ak film  má 30% podiel na trhu, tak reklama toľko zďaleka nemá. Stačí si spomenúť, čo ľudia robia, keď je reklamná prestávka – odbehnú, rozprávajú sa, prepnú a aj pretočia, ak film pozerajú z archívu. Ale stále platí, že väčšinu inzertných príjmov pohltí televízna reklama. Televízie, ktoré v tom cítia potenciál, zakladajú nové televízie, ktoré sú skôr nosičom reklám a program tam je len doplnkom.

O čom je práca v médiách? Keď prídete do redakcie, čo sa deje?

Tak ja osobne už roky nenavštevujem klasickú redakciu. Ale chodila som do Sme, bolo to ako v úle  -  veľký newsroom, kde si musíte zvyknúť na telefóny, na to, ako kolegovia nahrávajú rozhovory a chtiac nechtiac viete o všetkom, čo píšu. Čo je pre noviny dobré – redaktori majú prehľad o dianí, radia sa, kritizujú sa vzájomne.

 Aby ste bol dobrým novinárom, mali by ste si ráno prečítať vlastné noviny, sledovať konkurenciu a mali by ste vedieť, čo budete písať. Potom je porada a brainstorming, aké témy by sa mohli urobiť. V agentúrach môžete robiť, čo sa práve deje, aj v rádiu čiastočne. Ak píšete do zajtrajších novín, mali by ste mať na pamäti, že všetko dnešné aktuálne dianie bude už ráno staré, prežuté, vaši čitatelia už to zachytili inde. Preto printoví novinári by mali priniesť do novín niečo viac – mali by hľadať vlastné témy, chodiť medzi ľudí.

Je niekto u nás, kto to robí naozaj dobre?

Takých je veľa. V  každej redakcii sú zašití šikovní novinári, ktorí nepíšu články z toho, čo im nadiktujú na tlačových besedách.  

Kto je pre vás enfant terrible slovenskej žurnalistiky?

Vymenujem niekoľkých šikovných novinárov: Marián Leško, Dušan Karolyi, Maja Benedikovičová, MonikaTódová , Jan Krempaský,  Ivan Brada, Zuzana Petková, Tom Nicholson, Marek Vagovič, a mnohí ďalší. Máme v redakciách aj šikovných fotografov. Ale aj nenovinárov, ktorí prinášajú kvalitnú žurnalistiku. Napríklad vynikajúco o sociálnej problematike píše blogerka Nataša Holinová, ktorá odhalila mnoho vecí na svojom blogu, skvelé komentáre píš Samo Marec.Myslím si, že ak by slovenskí novinári neboli pod časovým tlakom, že musia dennodenne chŕliť nové články, z mnohých by boli novinári na svetovej úrovni.  Sú to tí, ktorí majú vrodení cit pre spravodlivosť kombinovanú s novinárskou dravosťou.

Spomínali ste blogerov. Ako ich vnímajú novinári?

Ako sú kvalitní a nekvalitní novinári, tak sú aj kvalitní a nekvalitní blogeri. Blog je priestor, kde si každý môže napísať, čo chce. Možno niektorí nemajú novinársky jazyk, ale prinášajú iný pohľad, na ktorí sme zvyknutí pri novinároch, čo je plus. Tzv. občianska žurnalistika prináša a otvára veľké témy, v ktorých potom pokračujú aj novinári – napríklad o nelegálnych hausbotoch na Dunaji napísal najprv bloger, o sieti podvodníkov, ktorá využívala žobrajúce deti, alebo o nevhodných praktikách v detských domovoch. Mnohí blogeri to robia popri práci a píšu dobre. 

Prejdime na tému:  konzervatívne vs. liberálne médiá. Ja ako konzervatívny človek vnímam liberálne médiá  často ako neobjektívne. Napríklad pri témach ako bolo nedávne Referendum o ochrane rodiny.

Každý máme svoj rebríček hodnôt a pozeráme sa na článok zo svojho pohľadu. Máme rôzne médiá, niektoré inklinujú k liberálnym iné k ľavicovým názorom. Je dobré, ak si čitateľ má z čoho vybrať, ak môže porovnávať. Medzi novinármi vnímam viac pravicovo a liberálne zmýšľajúcich ľudí.

Pri prevahe liberálnych médií, ktoré nie sú pravým obrazom spoločnosti, vidíte nejaký priestor pre nové konzervatívne médium ako to ohlásil napríklad Postoy?

Priestor samozrejme je. Teraz naviac cítiť, že klasické médiá sú v kríze. Viaceré redakcie nie sú pripravené na nového čitateľa, ktorý je nastavený na rýchle prijímanie informácií, sociálne siete, nechce klasický článok, ale prepojenie s dátami, videom, odkazmi. Potenciál na nové médium je. Založiť si médium je ľahšie ako v minulosti, keď ste museli aj článok vytlačiť a rozdistribuovať.  

Myšlienka vzniku Konzervatívneho denníka, ktorý avizuje katolícky web Postoy, vznikla v čase referenda za rodinu. Podľa toho, ako sa zatiaľ príprava denníka prezentuje, stále odvíja svoju ideu od referenda. Odporúčala by som im, aby neriešili svoj vzťah k referendu, ale aby to postavili na konzervatívnych princípoch. Radšej denník, ktorý založí Postoy.sk,  ako nový denník, ktorý založí Penta ako svoj ochranný štít voči konkurentom.

Spomínate finančné skupiny. Pre mňa bolo mediálnou udalosťou roka založenie Denníka N. Oni však hovorili, že sú nezávislí, ale potom som tam videl reklamu strany SKOK! , aby ľudia nešli na referendum.

Tá reklama bola aj u mňa na webe.

Ale vy sa nestaviate do pozície nezávislého Denníka.

Tiež sa považujem za nezávislé médium. Inzercia v novinách neznamená, že sa s ňou redakcia stotožňuje. Ak by chcela mať Aliancia o rodine priestor na reklamu na webe omediach.com, spĺňala by základné etické a technické požiadavky na reklamu, tak bola by tam tiež

Ja nehodnotím médiá z pohľadu toho, kto u nich inzeruje, ak tá inzercia nie je prepojená priamo na redakčný obsah. Na mnohých weboch je reklama od Google. A tam sa vám môže zobraziť naozaj všetko – od pôžičky od nebankovky, cez zázračné lieky na spustenie 50 kíl, keďže sa prispôsobuje tomu, čo si google na vašom počítači pamätá, čo tam hľadáte.

Bolo to naozaj potrebné založiť Denník N? Mne sa to zdá skôr ako póza.

To sa musíte spýtať ich. Ak by som bola ja v novinách, ktoré by kúpil vlastník, s ktorým sa ja nestotožňujem, tak nevidím dôvod, aby som tam zostávala proti svojmu presvedčeniu, názoru.  Je sloboda, môžem si založiť čo chcem. To urobili aj ľudia, ktorí odišli zo Sme. Podobný scenár nastal v Česku, keď si Babiš povedal, že si niečo kúpi a kúpil väčšinu printových médií. Tiež tam mnohí novinári odišli, z teplého miestečka do neistoty. Založili nové médiá – Echo 24, Reportér magazín, Neovlyvní  a čitateľ ukáže, ktoré prežijú. Zatiaľ sa im darí.

Prečo si oligarchovia kupujú médiá? Zdá sa mi, že na Slovensku je to iný dôvod ako v zahraničí. Spomeniem napríklad Jeffa Bezosa, ktorý vidí potenciál vo Washington Post. Naši oligarchovia nemajú záujem rozvíjať médiá. Zoberme si pána Babiša a Mafru.

Každému treba dať šancu. Prečo by si aj veľmi bohatí ľudia nemohli kúpiť médiá? Pre mňa je však dôležité motivácia aj príbeh majiteľa. Aj v zahraničí sú bohatí ľudia, ktorí investujú do médií, postupne, venujú sa tomu biznisu, vnímajú nuansy žurnalistiky, ktoré tam sú. Ak sa v súvislosti s médiami vyjadrujú, vy cítite, že ich poznajú, sledujú, nimi žijú. Odrazu zbadáte Andreja  Babiša, ktorý nevie, kde mu hlava stojí pri naberaní politickej, hospodárskej moci v  krajine a jeden deň napíše, že si niečo kúpi, za pár dní skúpi dôležité české média, nasleduje telefonát neposlušnému novinárovi. Pri tomto postupe je zrejmé, že potrebuje mať moc nad tými, ktorí o ňom píšu. Penta ústami svojho spomuajiteľa Mareka Dospivu priamo pomenovala, že médiá majú ako svoj atómový kufrík.

Je toto dôvod na kúpu médií?

Z vyjadrení Babiša, Haščáka a Dospivu vidím, že nevedia, čo kúpili, na čom stojí princíp žurnalistiky. Berú noviny ako biznis ako každý iný. Takíto oligarchovia sú, žiaľ, skôr na škodu médií. Necítim u nich úprimnú snahu posunúť žurnalistiku ďalej. A ak si myslia, že niekoho ovládnu cez médiá, sú veľmi naivní. Sila jedného média je oveľa menšia ako pred 15 rokmi. Značku tvoria hlavne redaktori, viacerí kľúčoví ľudia z  redakcií v Čechách a v Sme odišli. Médiám to uškodilo. Čítanosť klesla. SME a Trend sú historicky na najnižších číslach.

Ako vidíte trendy v médiách v ďalších rokoch?

Nemyslím si, že skončia printové médiá. Na Slovensku sa zredukuje počet printov. Televízny biznis tiež stagnuje. Mladí ľudia nemajú tak silný návyk zapnúť si televíziu ako staršia generácia. Šancu majú inovatívne médiá, špecializované, ktoré sa nebudú báť experimentovať, budú využívať najnovšie trendy – datovú žurnalistiku, longoform, dobré fotky, prepojenie na sociálne siete a budú hrdí na silné mená v svojej redakcii. 

 

Interview by Marek Piváček

Ak radi čítate moje články, pridajte si ma na Facebooku.

 

Miroslava Kernová pracovala ako novinárka jedenásť rokov hlavne v denníku SME. Zakladala a viedla pravidelnú pondelkovú prílohu SME venovanú médiám. Od roku 2010 do januára 2012 bola redaktorkou ekonomického vydavateľstva Trend Holding špecializujúcou sa na médiá.

Od februára 2012 na mediawatch blogu Omédiách.blog.sme.sk upozorňuje na nedostatky a vzorové počiny žurnalistiky, zásadné zmeny týkajúce sa médií, či neadekvátne zásahy do práce novinárov.

Omédiách.blog.sme.sk patrí medzi najčítanejšie blogy na Slovensku.

S webom Omédiách.com som stala E-ženou 2012 a bola nominovaná na  Novinársku cenu OSF a Krištálové krídlo v kategórii Publicistika a literatúra. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

KOMENTÁRE

Ako delfíny neprežili v službách ruského štátu

Plán počítal s 500 druhmi zvierat. V súčasnosti je v oceániu asi tridsať zvierat.

TECH

Bývalý šéf Newyorskej univerzity: Šikovní ľudia tu boli skôr ako školy

Existujú rôzne formy univerzitného vzdelania, najdôležitejšie je nájsť študentom to najvhodnejšie, hovorí pre SME JOHN SEXTON.


Už ste čítali?