Podchvíľou je to znesiteľnejšie, v noci sa budím a po hodinovom pokuse zaspať si predsa dávam Ibalgin. Úľava na niekoľko hodín.
Bolesť. Už dávno rozmýšľam, aký má zmysel. Navyše ak niekto trpí bez úľavy, má nevyliečiteľnú chorobu a len lieky zmenšujú jeho trápenie. Nie, vôbec nemám odvahu sa porovnávať s vážne chorými, moje utrpenie je naozaj ničím. Je to len isté obdobie, ktoré si musí človek pretrpieť.
A práve v tom vidím zmysel - zažiť niečo, čo sa dotýka toľkých ľudí na Zemi. A vedieť pochopiť. Kto nezažije, ten nepochopí. Ťažko sa nám chápe bieda tretieho sveta, detská práca, neľudské podmienky ľudí v Afrike, zomieranie na choroby, ktoré sa dajú liečiť. To nikdy nepochopíme.Ponorenie sa do bolesti nám pomáha byť súcitnými, myslieť aj na iných. Veľmi sa mi páči aktivita detí, ktoré na Vianoce koledujú, aby vyzbierané peniaze mohli poslať deťom do Afriky. A najmä myšlienka, že sa často musieť sami niečoho zriecť, aby mohli druhého obdarovať. Za cenu vlastného strádania priniesť preklenúť bolesť iného.
Bolesť sa nesie lepšie spoločne. Tých pár dní v nemocnici človeka poteší záujem iného pacienta, aj keď tiež s bolesťou v tvári. Človek by vo chvíľach bolesti mal nájsť pochopenie, ochotu pomôcť a dobré slovo. My sa však v našej kultúre snažíme bolesť vytlačiť. Keď sme zdraví, nechceme o utrpení ani počuť a keď poznáme niekoho chorého, často ho posielame do nemocnice s uistením, že tam mu bude lepšie.
Ešte pred niekoľkými desaťročiami bola bolesť súčasťou života. Trpiaci ľudia boli v kruhu svojich rodín, často dávali svojmu utrpeniu zmysel, snažili sa z neho dostať pri pohľade na svoje deti.Utrpenie zoceľuje človeka, dá sa však v ňom nájsť aj iný zmysel?
Nedávno som dočítal knihu Viktora Frankla, rakúskeho psychoterapeuta, otca logoterapie. V svojej knihe Hľadanie zmyslu života opisoval tri roky prežité v koncentračnom tábore, kde bolo dôležité nestratiť zmysel svojej existencie. Práve ten zmysel, napriek totálnej beznádeji, bolesti a utrpeniu, často rozhodoval o prežití. Kto ho stratil, zomieral.
Pre niektorých to bola túžba vidieť znova svoje rodiny (aj keď tá sa často nenaplnila), pre iných práca. Samotný Frankl opisuje svoju nádej, že raz rozvinie svoju teóriu, aby ňou pomáhal ľuďom hľadať zmysel ich života. To sa mu po vojne aj podarilo. Pomohol nájsť zmysel života ľuďom v často beznádejnej situácii - starčekovi, ktorý žil roky sám po smrti svojej milovanej manželky. Jeho samota mala zmysel, pretože od nej uchránil svoju manželku. Ona ňou nemusela trpieť, lebo trpel on. Alebo žene s dvoma deťmi, ktorej zdravé dieťa zomrelo a jej zostalo jedno postihnuté dieťa. Po pokuse o samovraždu pochopila, že zmyslom jej života je starať sa o postihnuté dieťatko, aby zmierňovala jeho utrpenie a bola mu nablízku.
Bolesť a utrpenie sú napriek nášmu technickému pokroku stále opradené tajomstvom. Nedokážeme ich úplne odstrániť. A ani nedokážeme dať nádej človeku s rakovinou alebo s inou ťažkou chorobou, keď sa už blíži koniec. Môžeme len odvážne a s láskou stáť pri nich.
A my, čo veríme v život po smrti, máme nádej, že náš pozemský život sa nekončí utrpením. Niekedy mám pocit, že práve krutosť a na prvý pohľad nezmyselnosť pozemského utrpenia, nám poukazuje na existenciu niečoho, čo prekračuje aj samotný prah bolesti.
Svojou úvahou sa nechcem nikoho dotknúť, prosím berte ju len ako zamyslenie človeka (ktorý práve prežíva aspoň malý kúsok bolesti) o zmysle utrpenia. Ja sám som na ceste hľadania a nemám všetky odpovede.
Poďakovanie:
Rád by som týmto tiež vyjadril svoje poďakovanie pani doktorke MDDr. Ide Kupcovej za výborne zvládnutú operáciu a aj za skvelý prístup pred a po operácii. Taktiež celému personálu na Klinike ústnej, čeľustnej a tvárovej chirurgie v NsP Ružinov pod vedením prednostu Doc. MUDr. Dušana Hirjaka, PhD.
