Si úspešný podnikateľ, väčšina ľudí na Slovensku nepodniká. Prečo si sa rozhodol podnikať?
Asi kvôli slobode, ktorá bola pre mňa vždy najdôležitejšia. Moji rodičia podnikali a doma sme mali motivačné podnikateľské knihy. Čítal som si ich, keď som bol malý a už na základnej škole som rozmýšľal s čím začať. Ale prišlo to znenazdajky. Potrebovali sme nejaký server, tak sme začali na ňom ponúkať služby. Robil som IT v čase, keď to nebolo také rozšírené. Nechcel som priamo komunikovať s ľuďmi, tak som vymyslel niečo, čo si môžu sami objednávať cez internet.
Nepôsobíš na mňa ako CEO. Niektorí zo šéfov stále niečo vyvíjajú, nie sú manažérmi v kravate.
Ja som tiež programoval, ale v tom sú lepší ľudia ako ja. Vydal som sa preto do manažérskej role.
Aké sú tvoje skúsenosti s prechodom do novej pozície?
Začínali sme počas výšky dvaja. Keď sme začali podnikať na full time a prenajali si kancelárie, uvedomil som si, že väčšina mojej práce bude spočívať v stretávaní sa s ľuďmi, čo som vtedy veľmi nemal rád. Neskôr ma to začalo baviť.
Dá sa to naučiť – zmeniť sa z programátora na lídra?
Ja som nebol nikdy úzko špecializovaný. Nebol som čistý IT-čkár preto to bolo pre mňa ľahšie. Myslím si však, že celkovo sa podceňuje sila introvertov. Ja osobne mám najradšej kvalitu od ľudí, ktorí majú v sebe aj časť introverta.
Nie je to v dnešnej dobe trend, že manažéri hľadajú ľudí so širokými lakťami?
Tu neexistuje spravodlivosť. Úspech tvorí kvalitný produkt a marketing. Ak má človek len kvalitný produkt a nikomu o tom nepovie, tak sa to nerozšíri. Takisto to platí aj v personálnej oblasti. Človek musí mať kvalitný produkt ale aj vedieť robiť marketing. Problém je, keď pri veľkom marketingu je malý produkt. Ja mám radšej, keď je to v rovnováhe. Je super vedieť odhaliť niekoho, kto má síce slabý marketing ale silný produkt.
Dá sa toto vôbec zistiť na pohovore?
Vie sa to ukázať za týždeň, dva, tri, keď už príde. Aj to je dynamické. Veľakrát človek začne pracovať a zmení sa jeho motivácia a stane sa z neho úplne iný človek.
V tomto smere často počúvam, že dnešní absolventi majú prehnané požiadavky a žiadne reálne skúsenosti.
Veľmi veľa absolventov nemá prax. Ak príde niekto, kto popri vysokej škole robil na nejakom projekte, výrazne sa odlišuje od ostatných. Ak je to ich hobby, sú v tom aktívni, najmä ak ide o programátorov. To isté platí o marketingu. Veľa sa dá naučiť. Podľa mňa v dnešnej dobe vysoká škola stratila zmysel, tie veci sa dajú naučiť za polroka.
Majú vôbec zmysel vysoké školy v oblasti IT a iných rýchlo sa rozvíjajúcich odvetví?
Páči sa mi prirovnanie vysokej školy k internetu na modeme s rýchlosťou 56kb/s. Tempo, akým sa učia veci, sa míňa účinku. Už mne sa nechcelo chodiť na výšku, lebo sa tam učili veci, ktoré boli 10 rokov dozadu.
Čím to je? Ja si pamätám profesorku, ktorá nám vysvetľovala, že myš má 2 alebo 3 tlačidlá.
Kedysi tie skoky boli exponenciálne ale menšie. Ten rast sa zrýchľuje, každý rok je niečo nové. Koľko vecí priniesol taký iPhone?! Matematika je v poriadku, ale IT a Marketing nemajú na školách čo robiť.
Pomohlo by univerzitám spojiť sa s firmami?
Snaha o spojenie je tu už dávnejšie. Ja si však myslím, žeby mala prísť zásadná zmena. Šesť rokov je stratený čas, ak chce niekto robiť programátora. Vysoká škola má rôzne socializačné výhody. Je vidno, keď niekto príde po strednej alebo po vysokej škole, ale to je aj vekom a skúsenosťami. Treba zmeniť fungovanie vysokých škôl, aby dokázali pripravovať ľudí, meniť ich zmýšľanie. Terajší systém vznikol pre továrne v 20. storočí.
Kto je za to zodpovedný? Kto by mal iniciovať systémové zmeny?
Asi ľudia, ktorí sú platení z daní. Ale myslím si, že toto vyrieši aj trh. Vznikajú nové formy vzdelávania ako Kana akadémia. S virtuálnou realitou príde ďalší upgrade. Ľudia to cítia aj vidia, že kvalita vysokej školy strašne klesá na Slovensku. Trh to prebije niečím iným. Reálne vzdelávanie sa posunie na internet a do iných typov škôl.
Prejdime trochu do praxe - jedným z tvojich výrokov je: „Na Slovensku je obrovský prebytok peňazí pre strat-upy, ale málo kvalitných produktov“. Ja vnímam Slovensko ako krajinu, kde je veľa šikovných ľudí, ale možno málo priebojných. Ako ty vidíš situáciu ohľadom podnikateľského prostredia?
Slovenské firmy nemajú problém s technológiou, ale s predajom a marketingom. Máme tu veľa šikovných „kóderov“, ale nemáme tu na rovnakej úrovni predajcov a marketérov ako je tomu na západe. Prezentujúca sa časť firmy chýba, najmä startupom. Ak sa pozrieme na zahraničné startupy, tam vidíme energiu, ako sa prezentujú, ako vnímajú konkurenciu a trh. Tu sa niečo naprogramuje a čaká sa, že úspech príde sám, ale to nie je pravda.
Je to slovenskou mentalitou?
Je to najmä vzdelaním. Na západe sa učia odmalička podnikať, prezentovať. Ale aj skúsenosťou. Tu sa nerobia inovácie na hrane. Veľa našich startupov zistí, že vo svete tie veci riešia veľké firmy už niekoľko rokov. Sme pár rokov dozazu a inovujeme veci, ktoré oni robili pár rokov skôr. Človek tam musí byť, nestačí si čítať Wired alebo zahraničné blogy.
Asi aj veľkosť trhu je faktorom.
To je problémom Slovenska – trh je malý. Dajú sa tu vybudovať ziskové firmy, ale to je smiešne oproti veľkým firmám. Je to ako vybudovať reštauráciu na sídlisku. Môžeš ju mať akokoľvek dobrú, nezarobíš na tom, lebo tam chodí málo ľudí. A stačí mať zlú reštauráciu v centre, kam chodí veľa turistov a „fičí to“. V retaile je lokácia to najdôležitejšie. Trh je dôležitý aj v IT, mať dostatočné množstvo potenciálnych zákazníkov.
Mňa osobne prekvapilo, že Websupport je len v 4 krajinách.
Prečo prekvapilo? Na Slovensku sú pobočky veľkých hostingových firiem, ale my sme jediní zo Slovenska, ktorí sme aj v zahraničí. Hostingový biznis je špecifický. Kým sme prišli na know-how ako ísť do zahraničia, bolo tam už kopec „hostingoviek“. Trh je už všade preplnený, nejde teda len o jeho veľkosť ale aj o to, či tam už tá služba je. Keby ste začínali aj iných krajinách v čase, keď sme začali na Slovensku, táto firma by bola možno 10 alebo 100 násobne väčšia.
Zaujímalo by ma ako funguje biznis s doménami a hostingom. Taký Sygic napríklad radšej ide na trh, ktorý je už obsadený, lebo zákazníci chápu hodnotu navigácie ako produktu. Oni sa potom snažia priniesť lepšie riešenia. Ako je to s hostingom?
Každý biznis je špecifický. V hostingovom biznise sa ešte nikomu nepodarilo prísť na nejaký iný trh, aby sa tam vyslovene presadil. Tam sú veľmi vysoké migračné náklady. V Sygicu má niekto aplikáciu, za ktorú platí 15 euro, tak si stiahne inú za 15. U nás máš doménu a web a chceš prejsť k niekomu. S tým sú spojené náklady a výpadok. Každý typ podnikania je iný.
Podarilo sa vám získať aj nejakých väčších zákazníkov od inej hostingovky?
Áno, funguje to ale na menšej škále. Aj keby sem prišiel Google a povedal, že dá hosting na nejaký čas zadarmo, ľudia nepremigrujú.
Čo sa týka podnikateľského prostredia na Slovensku – vo všeobecnosti počúvame o mnohých negatívach. Napriek tomu k nám príde štvrtá automobilka. Ako to vidíš ty?
Ja sa snažím tejto téme trochu venovať. Podľa mňa podnikaniu pomáha čo najväčšia voľnosť. U nás táto vláda tlačí politiku silného štátu, berú podnikateľov za nepriateľov. Ale podnikatelia prinášajú veľkú hodnotu. Zamestnávajú ľudí, platia dane a samotnou technológiou vytvárajú lepší život pre zákazníkov. Aj EU vyhlásila, že každý štát by mal čo najviac liberalizovať ekonomiku a nechať to na ľuďoch. V tomto ohľade je to u nás veľmi zlé.
Každá vláda vytrieskava politické body pri veľkých zamestnávateľoch ako sú automobilky, ale pri menších tie benefity akosi nevidia.
Áno, dajú sa na tom získať politické body, ale celé podnikanie ťahá stredná trieda. To isté je aj v biznise, ak máte veľkého klienta, je to super. Ale ak po rokoch odíde, máte problém. Náš hostingový model je založený na mnohých malých zákazníkoch. Ak má štát tisíce spokojných malých podnikateľov, nevadí, že každý rok nejaké percento skrachuje, lebo ekonomika je zdravá. Ale ak odídu automobilky, bude to veľký problém.
Platí stále, že Slovensko je low-cost location a vytvárame málo pridanej hodnoty?
Pre veľké firmy asi áno, nemajú tu veľké vývojárske centrá. Nemá to zmysel, lebo hrana inovácie sa odohráva inde. Mnoho krajín sa snaží vybudovať nové Silicon Valley. Je to obrovská konkurencia. Treba si nájsť cestu ako ho vybudovať. Napríklad máme tu tie automobilky. Prípadne urobiť liberálne zákony pre nové meny a príde sem nejaký „fintech“. Dať im dôvod, aby prišli na Slovensko.
Je to vôbec možné, keď nám chýbajú základné veci? Napríklad pre mňa osobne je veľkým klišé slovné spojenie informatizácia štátnej správy.
Nedá sa to zmeniť zo dňa na deň. Je to o mentálnom nastavení zhora. Byrokracia veľmi prerástla. Silný štát znamená veľká byrokracia. Človek musí držať veci čo najmenšie, aby ich čo najľahšie manažoval. V globálnych firmách je menšia korupcia ako na Slovensku.
Aký je recept na boj s korupciou? Počul som názory, že zmena môže prísť len zhora, ale aj tvrdenie, že musíme začať každý od seba.
Nie je tam jedna cesta ako to vyriešiť. Parádne to riešia v Británii, v Estónsku. Ale najprv to treba chcieť dobre robiť. Tu ľudia na tom chcú zarábať. Nedá sa to preto ľahko vyriešiť, lebo musí byť splnených 4-5 podmienok, aby k tej zmene mohlo prísť.
V jednom článku si opisoval, že na zmenu treba vždy aspoň dvoch (dávajúc za príklad rektora a dekana na univerzite). Mám pocit, že už vyrástla generácia slušných podnikateľov, ktorí odmietajú neférovú súťaž a zisk z nej. Kedy vyrastie taká generácia politikov?
Poznám pár dobrých politikov, ktorí to robia, lebo chcú zlepšiť svet. Je ich však strašne málo. Treba ten pomer zväčšiť.
Prejdime na inú tému. Vraj si píšeš denník. Prečo?
Odmalička ma bavilo písať a tiež veľmi rád čítam. Chcem sa tomu ešte viac venovať. Keď je človek CEO, zlízne smotanu za prácu všetkých ostatných, ale osobne má často pocit, že tam nemám niečo, čo som ja vytvoril. Toto mi dáva písanie – niečo, čo som sám vytvoril.
Venuješ sa športu a najmä triatlonu. Je to istá forma relaxu?
Šport ma vždy bavil. Hrával som aj futbal. Veľmi rýchlo som sa dokázal naučiť akýkoľvek šport. V športe som našiel model spoznávania sveta. Ako to funguje v športe, tak to funguje aj v reálnom svete. Je tam aj istý typ meditácie. Vďaka športu sa človek môže meniť. Keď pol roka trénujem beh, som v ňom oveľa lepší. Neskôr sa pýtam, prečo neviem prezentovať. Lebo som to nikdy netrénoval. Aplikujem mnohé princípy zo športu a posunie ma to oveľa vyššie. A to vie urobiť každý.
Ten čas ma zaujal. Trvalo relatívne krátko odkedy si začal behať po tvoj prvý extrémny triatlon v Nice (2014). Je to aj v hlave alebo len v tréningu?
Treba mať jasno v cieli, ktorý chceš dosiahnuť a nájsť si k nemu cestu. Ja som mal polročný plán na Nice.
Raz som čítal farbistý opis prežívania behu od jednej ultrabežkyne. Hovorí sa, že čo človek nevyrieši počas dlhého behu, už nevyrieši nikdy. Ty si zase na svojom blogu vymyslel slovné spojenie „milovanie sa s bolesťou“, ktoré asi všetci extrémni športovci dobre poznajú.
Na pretekoch človek vkuse rieši preteky. Možno načas „uletí“, ale väčšinou rieši dostatok energie, bicykel, tempo. Tréningy môžu byť istou formou meditácie. Niekedy ma pri nich napadlo niečo o produktoch alebo som išiel hneď písať nový článok. „Endurance“ šport je aj o hlave, aj o bolesti, tréningami si zvykneš na bolesť, je to ako droga.
Koľko trénuješ za týždeň?
V sezóne v príprave na preteky je to priemerne 15 hodín za týždeň. Ale posledné týždne to už bolo aj 20 hodín.
Čo je pre teba najťažšie na triatlone? Behanie?
Behanie mám veľmi rád. Plávanie bolo zo začiatku pre mňa problémom, ale keď som sa ho lepšie naučil, začal som ho mať rád. Na Ironmanovi sú štyri kilometre plávania, na to netreba tak veľa trénovať. Ale je tam 180 km na biku, na to človek musí trénovať stovky kilometrov týždenne. V priemere tristo kilometrov. Málokedy sa mi chce ísť na 6-7 hodinovú jazdu na bicykli. A je ťažké mať na to kamaráta, ktorý má tú istú výkonnosť a čas na tréning.
Tento rok si zvládol Norseman triatlon so ziskom čierneho trička (prvých 160 pretekárov), ktorý patrí k tým ťažším. Aké je to, keď človeka skoro ráno zobudia a hodia do 10 stupňovej vody?
Paradoxne sa na to brutálne tešíš. Stres veľmi rastie, človek sa teší, že ten stres už opadne. 5 minút do štartu som bol kľudný a keď odpískali, bol tam super pocit. To mám najradšej – pár minút pred pretekmi.
Čo si sa naučil na extrémnom triatlone?
Asi tú výdrž. Keď človek sedí 6 hodín na biku, potom je 6 hodín v aute v pohode. Zvykol som si robiť dlhodobo niečo pomaly. Tiež na bolesť, ktorou si človek trénuje silnú vôľu. Na druhej strane je to len istá špecializácia. Ak by som mal napríklad šprintovať, zadýchal by som sa.
Aká je tvoja ďalšia motivácia?
Vyliečiť sa, dať si tento rok oddych. Tým, že som do toho rýchlo skočil, chýba mi lepšie spoznanie tela. Naučiť sa behať pomaly, vyklusať sa. Stať sa v tom trochu väčší majster, lepšie chápať seba. A potom sa možno kvalifikovať na KONA – triatlon na Havaji. Ja som mal aj šťastie, že ma vylosovali na tie triatlony (Escape from Alcatraz, Norseman, Nice). Nemám záujem chodiť po ďalších triatlonoch. Výzvou je KONA, kde by som musel naozaj dlho poloprofesionálne trénovať.
V dnešnej dobe veľa ľudí hľadá extrémne zážitky, ktoré znova a znova vyprchávajú. Teba ľudia možno vnímajú ako úspešného biznismena, ale ja mám pocit, že chceš ísť viac do hĺbky.
Pre mňa je dôležitá sloboda, najmä mentálna. Dokonca aj sloboda od financií. Presne v ponímaní liberalizmu, uznávam aj slobodu iných ľudí. Pre mňa to zosobňuje zenové vyrovnanie sa so všetkým, moje videnie nemusí byť vždy správne. Chcem sa preto oslobodiť aj od triatlonu.
Rozhovor - Marek Piváček
Foto - archív Michala Trubana
