Mňa v posledných rokoch často zaviedli k našim rozhovorom. Ten prvý sme spáchali pred sedem a pol rokmi, keď som ja mladý bloger oslovil známeho básnika s touto pre mňa netradičnou aktivitou. V prítmí kaviarne tréma opadla po objednaní kávy najmä vďaka priateľskému prístupu človeka, ktorého básne poznali mladí aj tí starší. A keby len básne... pre mňa to boli všetky hity Teamu a mnohých iných. Texty, ktoré prenikali pod kožu, dávali nádej, texty, nad ktorých lyrikou som často krútil hlavou.
Urobil som zopár foto aparátom (ktorým sme po rokoch fotili našu tretiu dcéru na krste) pred kaviarňou a nadšene kráčal (možno aj poskakoval) domov.Z tvojho postoja vyžarovala skromnosť. To bol môj dojem, ktorý som si odnášal.
Potom sme sa stretli s ďalšími mladými u kapucínov. Priťahoval si ich. A to bolo veľmi sympatické. Nielen pre známe meno, ale najmä pre veci, pre ktoré si ich vedel zapáliť. Ísť spolu na hradný kopec, debatovať o pálčivých témach, niečo spolu podniknúť. Tvoriť. Skúšať. Hútať. Veľmi som si vážil tú blízkosť pri mladom človeku plnom plánov a elánu ale bez kompasu.
Nestretávali sme sa dlho, ale s vďačnosťou si spomínam ako si do môjho života priniesol krízové centrum pre deti, kam sme ešte niekoľko rokov s priateľmi chodievali. Ako si na hradbách písal venovanie do svojho románu (Kniha, ktorá sa stane) spomenúc našu Anetku „na 8. deň jej života“.
Alebo na tvorivý večer plný improvizácie, hudby, textov a humoru. Žartom si spomenul, že tvoja kariéra skončila, keď si odmietol písať texty pre mladú skupinu s divným menom – Elán.
Aké vábivé môžu byť spomienky... už viem prečo ľudia spomínajú. Aby im spomienky znova priniesli radosť, pocit šťastia, ktorý zapadol prachom. Sú to spomienky na ľudí, ktorí zasiali semienko radosti v ich životoch.
Napriek všetkému čo som spomenul, najviac mi imponovala tvoja pokora. Pamätám si tvoju poslednú odpoveď nášho rozhovoru akoby neprešiel ani týždeň. Často som sa k nej v mojom živote, plnom mladíckych prílivov a odlivov, vracal pre jej múdrosť a jednoduchosť zároveň.
Nedávno vás nazvali resenančným tvorcom v rifliach. Čo by si tento renesančný tvorca s poetickou dušou želal v ďalšom živote?
Ja sa už blížim do poslednej fázy života. Chcel by som nejaké dlžoby splatiť, pretože mám veľa vecí nedokončených, chcel by som napísať román. Pomôcť mojim deťom, aby sa osamostatnili, byť oporou svojej manželke, ktorá ma celý život podporovala a bola pri mne v najťažších chvíľach. A potom už len veľmi skromné ambície – žiť slušným životom, aby po mne ostala pekná spomienka. Keď sa po pár rokoch povie Daniel Hevier, aby ľudia o mne mohli hovoriť v dobrom.
Milý Daniel, pán Hevier, ujo Hevi, básnik (nielen) detí,
ďakujem za všetko (aj v mene malých i veľkých čitateľov) a prajem veľa síl a požehnania do ďalších tvorivých rokov, nech sa Ti splnia všetky sny, veď básnici sú tí, vďaka ktorým sme neprestalli snívať.
Môj rozhovor s Danielom Hevierom z roku 2008:
http://pivacek.blog.sme.sk/c/152175/Daniel-Hevier-Satinsky-bol-velky-clovek-a-rozpravkar.html
Foto v perexe - Miriam Petráňová
