reklama

Návrat domov

(Osobné rozprávanie o depresii 3) Vrátil som sa skoro. Hádam skorej ako som sa dokázal na niečo odhodlať... vlastne odhodlal som sa - na útek. Vraj často najlepšia obrana. Myslím, že v mojom prípade to platilo stopercentne.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (16)

Saleziáni ma vypravili na letisko a ďalej už nemohli. S obavami sa so mnou rozlúčili.  Tlstý colník sa len divil, že nemám ani sto dolárov. Všetko som nechal tam. Bolo mi to ukradnuté. Sedel som na letisku v Luande s nepríčetným pohľadom. Oproti mne mladá černoška s dcérkou. Vypadol jej mobil, ktorý som jej podal s náznakom úsmevu. Bol to môj jediný úsmev počas veľmi dlhej doby.  

V Bruseli som prežíval ozajstné muky. Nevedel som prežiť fakt, že musím čakať 10 hodín na lietadlo. Chcel som byť už doma, kde som sa cítil prijatý a v bezpečí. Človek, ktorý má depresiu musí aj stokrát denne počuť, že to zvládne, že za ním stojíte. Ostatným to samozrejme lezie na nervy, ale nič iné sa nedá robiť. Trpezlivosť nadovšetko.  Uprosíkal som ich a spoločnosť Malév ma naložila vďaka chýbajúcim pasažierom. Vo vzduchu ma však pochytila ukrutná hrôza. Určite spadneme a ja zomriem ako najväčší úbožiak a hriešnik. O svojej „pravde“ som bol skalopevne presvedčený, tak som sa aspoň potichu modlil. Je veľmi ťažké, ba priam nemožné, presvedčiť niekoho, kto si je celou bytosťou istý, že sa stane ten najhorší scénar na svete.   Tiché vzdychy boli prerušované záchvatmi zúfalstva. Vyčítal som si premárnenú životnú šancu a stále sa vracal do minulosti. Salezián Agnaldo mi hovoril ako on, po príchode do Angoly, zrazil človeka, ktorý na mieste zahynul. Aké prežíval výčitky, čo by sa stalo, keby ani nikam nechodil... Čo by bolo, ak by bolo... Neustále rozmýšľanie – najhoršia vec pri tejto chorobe. Ak človek trpí napríklad cukrovkou, môže na ňu zabudnúť a žiť naplno svoj život (aj keď isté obmedzenia z času na čas pocíti), pri depresii, človek sám pred sebou neutečie. To by si musel vytrhnúť mozog, naformátovať ho a vložiť naspäť.  

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

O svojej ceste v Budapešti som už písal. Domov som sa dostal, neviem akým zázrakom, po viac ako 30 hodinách. Naši ma nevedeli utíšiť. Nikdy v živote som nechcel brať „oblbováky“, ale vtedy to bola asi jediná možnosť. Otcove tabletky na spanie a celková vyčerpanosť urobili svoje.   Môj anjel strážny si mohol aspoň na chvíľu vydýchnuť.    

...nabudúce už veselšie – o návrate do života.

Marek Piváček

Marek Piváček

Bloger 
  • Počet článkov:  191
  •  | 
  • Páči sa:  12x

https://www.facebook.com/pivacekblogRád píšem a rád stretávam inšpiratívnych ľudí, preto som okrem článkov začal robiť rozhovory, ktoré publikujem na mojom blogu. Mojím detským snom je vydať knihu. Zoznam autorových rubrík:  Business StoriesMoji veľkí priateliaRozhovorySpoločnosť a takSpolok sv. Vincenta de Paul -ZamysleniaRecenzieReality & stavbyDeti, mládež, táboryStalo sa...Ľudia, kamarátiFotografieSlovensko mojeVeď už ma nekop:-)DepresiaSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu