Krásy Slovenska 5: Fatra pre fajnšmekrov

Autor: Marek Piváček | 30.10.2007 o 9:13 | Karma článku: 8,81 | Prečítané:  3454x

Od šiestich rokov chodievam pravidelne do Tatier, bol som hikovať v Alpách, ale Fatra je pre mňa niečím, nad čím neprestávam žasnúť. Moja srdcovka.

Mám rád už takmer notoricky známu, no nemenej nádhernú, Vrátnu dolinu so zákutiami Jánošíkových dier, s hrdými Rozsutcami či drevenými domčekami v Štefanovej.

Práve odtiaľ sme na v jeden krásny letný deň vybrali – ja a môj švagor Tomáš – urobiť tak trochu nevídanú hrebeňovku po viacerých známych miestach. Vyrazili sme zo Štefanovej po modrej (za veľkým parkoviskom doprava). Cesta (v tom čase poriadne oranisko) viedla lesom. Hádam aj preto v relatívne strmom kopci prevládalo blato. Trochu sme sa potrápili, kým sme sa vyšverali  na Grúň (mapa uvádza 1 hodinu) brodiac sa bahnom. Ešte nedávno som si na chate dával čaj počas lyžovačky na Poludňovom grúni.

foto01.jpg

Tomáš na Grúni - v doline je chata, vzadu lyžiarsky svah

foto02.jpg

Pohľad z Poludňového grúňa

Ten bol našou ďalšou zástavkou. Cestu po žltej (1:15 hod.) sme vybehli za 45 minút míňajúc asi 3 skupinky postarších turistov. Nikdy predtým by som neveril, aké hlúpe je štverať sa popod lanovku alebo prinajmenšom na kopec, na ktorom sa lyžuje. Odmena však nenechala na seba dlho čakať. Vzdušnou čiarou sme stáli niekde medzi hrdo sa týčiacim Chlebom (už aj so stanicou kabínkovej lanovky) a akoby pokorne zohnutým jednoduchým Stohom s lysým chrbátom zo všetkých strán.

foto09.jpg
Cesta na Stoh
foto04.jpg
Ich majestáty - Stoh a Veľký Rozsutec

Nezostávalo mi nič iné len obdivovať krásu okolitých vrchov a guráž českých turistov nabalených do veľkých batohov na praskutie. V duchu som si spomenul na svoje zážitky zo Smutného sedla, kam sme pred rokom vytrepali nezmyselne veľa batožiny. Na týchto sme však nemali J.

foto05.jpg

Veľký Rozsutec

Po krátkom obede nezostávalo nič iné ako sa pobrať po mierne sa zvažujúcom hrebeni do doliny na Stohové sedlo (0:30 hod). Pripadal som si ako na hojdačke – keď sme sa konečne dostali hore, museli sme 250 výškových metrov zostúpiť, aby sme sa mohli ďalších takmer 400 škriabať nahore. Pred nami bol Stoh (45 min zo sedla). Skupinu Čechov sme znova predbehli. Úzka cestička lemovaná hustým trávnatým porastom mi pripadala ako rozprávkový chodníček so zámkom na vrchole. Tam však nebolo nič také, lež poriadny vietor a rodinka, ktorých dospievajúca dcéra nechala rodičov niekde pod kopcom. Pomaly to zvládli aj oni, prehodili sme zopár slov a navzájom si urobili fotografie. Túto službu vždy rád urobím najmä na horách.

foto07.jpg

foto11.jpg

Posledný raz sa otáčame k Poludňovému grúňu

Po krátkej prestávke sme sa vybrali opäť na zostup – tentoraz na Medziholie sedlo (0:45 hod), ktoré naznačovalo posledný bod našej cesty. Obdivoval som krásu kvetov rôznych farieb, ktoré prerastali pomedzi husté malinčie. Trochu ma zarmútilo, že sme museli pozbierať zopár odpadkov. V duchu som si spomenul na starého deduška z Čiech, ktorý cestou na Rysy zbieral konzervy do malého chlebníka komentujúc: „Ty lidi jsou ale prasata“. Takto to opisuje vo svojich zážitkoch nosiča Palo Barabáš.

foto14.jpg

foto15.jpg

Rozsutec a záplava kvetov

Na Medziholí sme si vo vidine posledného vrchola nedopriali oddychu. Začali sme stúpať na Veľký Rozsutec (1:15 hod). Zopár turistov nás „povzbudzuje“ – „jó to máte ještě dobrej kusisko“. Začína sa prejavovať vekový rozdiel a ja musím uznať, že už nemám 19 ako Tomáš, ktorý skáče ako kamzík. Dávam mu svoj foťák využívajúc jeho kreatívne prestávky na vlastný oddych.
Na vrchole je národa ako za najlepších čias „Po stopách Lenina na Rysy“. Vždy ma pobaví historka o Vladimírovi Iľjičovi na Rysoch. Papalášov tam vraj neskôr vozila helikoptéra. Ktovie, čo je mýtus a čo pravda.

foto16.jpg

Začíname sa štverať na posledný kopec

foto18.jpg

Už len 5 minút do cieľa

Viac ráz som stál na oboch Rozsutcoch, ale teraz prvýkrát počujem španielčinu. Olááá. OlalaJ.
Ešte by som aj posedel, ale musím sa uspokojiť s jedným foto a horalkami. Prichádzajú ďalší, ktorým prepúšťame miesto. Zostupujeme na Medzirozsutce (45 min.), kde bezradne postáva mladý párik ako z magazínu, pýtajúc sa na cestu. Vyťahujeme mapu a ukazujeme im cestu, na ktorú sa po krátkom váhaní vydávajú. Ešte chvíľu ich sledujeme – sú oblečení ako do nákupného centra.

foto22.jpg

Takmer ako letecký pohľad na Medziholie

foto19.jpg

Na Veľkom Rozsutci

Pohrávame sa s myšlienkou na Malý Rozsutec, ale kvôli pokročilému času sa vydávame smerom na Jánošíkové diery, ktoré sme prešli pred pár dňami. Cez Horné diery sa vraciame do Štefanovej na zaslúžený neskorý obed. Mapa uvádza približne 8 hodín chôdze. S prestávkami na vrcholoch to mohlo byť aj menej. Až dole si uvedomujem ako nám ľuďom chýba trochu zastaviť sa. Niekedy sa to musíme v dnešnej rýchlej dobe znova učiť. Nabudúce „našu hrebeňovku“ urobíme za 10 hodín, aby sme si vychutnali každý pohľad. Stojí to za to!

Pohľad z Poludňového grúňa na okolité vrchy

mapa.jpg

Aj na mape to vyzerá zaujímavo

Hory sú naozaj krásnym miestom, kde sa stretnete s človečinou a krásou nevídanou.

Nabudúce o Fatre z pohľadu faktov.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Vláda má dáta, ale zatiaľ nemá odpovede

Otázny je semafor aj školy.

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Ďalší testovací „úspech“

Matovič potrebuje ostatných rovnako ako oni jeho.


Už ste čítali?