Vždy som mal rád „moju banku“. Založil som si v nej účet v čase, keď ako jediná dokázala elektronicky do 24 hodín previesť peniaze z USA na Slovensko. Služby boli nadštandardné, personál ústretový a dokonca aj schopný. Nikdy som nemal väčší problém.
Roky išli a moja banka ma začala ubezpečovať, že je šťastná, že ju mám rád pre peniaze. Aký šikovný slogan – pomyslel som si. Bohužial… zatiaľ, čo oni sú šťastní, ja začínam byť vyslovene sklamaný, nešťastný, frustrovaný.
Prednedávnom som začal vybavovať v svojej banke, ktorá ma bezbreho miluje, hypotéku. Na mojej pobočke mi dali vyslovene nesprávne informácie, nad ktorými v Centre bývania len krútili hlavou. Ako veľkí grandi mi ponúkali výborné podmienky. Milá slečna na mňa hádzala pohľady veľkými očami. Bola to kočka… Ja som si však dal tú námahu a obehol som tri iné banky. Samozrejme – moja banka mi ponúkla tie „NAJ-“ podmienky. Asi ako odmenu za vernosť… žeby to bol ich slávny „Vernostný program“?!
Tak som sa začal vyhrážať, že odídem ku konkurencii. Tvárili sa prekvapene: „Niekto Vám dal lepšiu ponuku?!“ Až keď som vytiahol papiere s číslami, prišla riaditeľka Centra bývania. Všetky potrebné poplatky zrazu neboli potrebné a ani percentá neboli nehybné… oni to možno nazývajú marketing, ja to volám zahrávanie sa dôverou klientov.
Prešlo pár pokojných mesiacov a moja sestra sa rozhodla dať si peniaze do podielových fondov v banke, ktorú bezbreho miluje. Všetko išlo hladko. Tak sme čakali na výpis, ktorý mal prísť do 7 dní. Nasledovali opätovné prosby na pobočke, ktorú museli asi otvoriť 1.apríla. Stále nič.
Keďže sa nejednalo o malú sumu, trpezlivosť prešla po troch týždňoch. Sestra sa vybrala na centrálu, odkiaľ sa Ivanovi, najväčšiemu Slovákovi, pozerajú rovno do okien jeho úradu. Pani pri okienku, milá, žeby jeden z toho umrel, sa sladko ozvala: „Ale veď počkajte do konca roka a ono Vám to príde!“ Mala šťastie, že som tam nebol ja… už by tam nepracovala...
Sestra bola našťastie neodbytná a dala si zavolať riaditeľku pre neviem čo… asi ich tam majú veľa. Tá konečne pohla ľadmi… na našej milej pobočke sprdla polovicu posádky a prisľúbila, že výpis príde do 7 dní. Prišiel do 10, ale Pán Boh zaplať aj za to. Pri kontrole ešte zistila, že za vklad do fondov bola sestre stiahnutá z účtu neprimeraná suma… doteraz neviem, či došlo k náhrade.
Posledným klincom do rakvy môjho priateľstva s mojou milou bankou bola dnešná aktivácia Internet Bankingu. Dal som si vygenerovať heslo na aktiváciu Grid karty a tak som celý šťastný zavolal na službu, ktorú oddnes budem nazývať „Monológ“. Dvakrát som poslušne nadiktoval svoje údaje. Po dvojitom neúspechu mi poradili ísť na moju milú pobočku – už novú – lebo nad tou predošlou som zlomil palicu. Tentokrát som sa stretol fakt s jednaním na úrovni (česť výnimkám) a po vygerovaní nového hesla som spokojne odchádzal za vianočnými nákupmi.
Pani, ktorá bola naozaj asi svetlou výnimkou, som zaprial príjemné sviatky, s tým, že už tento rok neprídem… ej, ako som sa mýlil. Moja banka ma tak miluje, že ma chcela vidieť znova. Vraj, keď dnes ráno zavolám, službu mi bez problémov aktivujú. Namiesto toho mi zablokovali Grid kartu. A rada – zastavte sa na pobočke!
Rozmýšľam, či to nechám na ďalší rok alebo si ešte dnes pokazím Vianoce.
Parafrázujúc výrok Tomáša Bellu, zakladateľa blog.sme – „Milá moja banka – skrachuj už konečne!“ … a ja len verím, že si predtým stihnem vybrať všetky svoje úspory!
