"Jak Buh miloval tenhle kraj, když takovou krásu mohl mu dát", tak spieva Honza Nedvěd vo svojej balade o Banskej Bystrici. Ja osobne by som si túto pieseň zanôtil veľakrát prechádzajúc Slovenskom, malebným fliačikom zeme, ktorý v sebe skrýva hlboké rokliny, morské plesá čisté ako drahokam i najmenšie "veľhory" na svete. Tu je zopár momentov minulého roka na pripomenutie tej krásy nevídanej.
Milujem krásu hôr, kde oko nedovidí konca, len hrebene radostne sa krčia
pod nadvládou dobrých aj keď hrdých pánov
kde rieka údolím sa valí
kraj, kde zbojník nosil sedem pištolí
tam žije ľud slovenský
zbožný, Bohom milovaný i skúšaný
usilovný, pracovitý
na pánov v palácoch lopotiaci, ich rozmary nesúci
Milujem kraj, kde Božia sláva a krása hôr sa snúbia
kde zrkadlia sa myšlienky a hnutia srdca
kde každá cesta je správna, ak máš s kým kráčať
kde je hojnosť bytia
kde sa vždy dá začať
Milujem cestu do rodného domu
aj keď malého, ale na lásku bohatého
kde vítajú ma šíre polia i vrchov pár
kde jeseň radostne vždy vkradne sa v kraj
kde môžem hútať
ako dieťa sa túlať
kde žije priateľov dobrých pár
kde tajomstvo zahalilo si tvár
kde hrdinovia žijú
a kostoly bijú
tam je moja otčina
Slovensko rodné, môj kraj
Foto a text - autor :-)
PS - venujem Slovensku a všetkým, ktorí si radi prečítajú o jeho kráse.
