Zadúšajúci plač a pýcha zdravotníctva na Antolskej

Autor: Marek Piváček | 21.5.2008 o 9:30 | Karma článku: 14,50 | Prečítané:  6540x

Bola raz jedna mladá rodinka. Keďže láska v nej vzrastala, rodinka si povedala, že sa s touto láskou podelí o nové stvoreniatko. O nejakú chvíľu nastal túžobne očakávaný čas, lepšie povedané bolo treba ešte počkať zopár mesiacov. Až raz, rodinke sa stalo niečo smutné.

Dieťatko v brušku si povedalo, že sa nechce narodiť na tento svet. Možno vedelo, že ho tu okrem láskyplného prijatia čaká aj ľudská zloba, nenávisť a nezáujem. Lekár konštatoval smrť a poslal rodinku do veľkej nemocnice na Antolskej, kde sa vraj vynikajúco postarajú, lebo majú naozaj moderné vybavenie.

Po preplakaných hodinách, ba dňoch a slovách útechy, ktorým sa ťažko dalo uveriť, sa teda mladá rodinka vybrala do tej nemocnice, kde sa môže cítiť isto, pretože tam majú moderné vybavenie a o všetko sa postarajú.

Po príchode do veľkej nemocnice sa rodinka zaradila k nemalému zástupu čakateľov. Po dlhom čakaní ošetrujúci lekár na gynekológii poslal rodinku na interné oddelenie, lebo je vraj nutná operácia. Vlastne neposlal, len skonštatoval, že na internom dnes nikto nie je a vôbec v celej nemocnici, preto treba ísť hľadať pomoc inam, alebo počkať do zajtra. Keďže v zlom psychickom stave sa zle čaká, rodinka sa vybrala na stredisko Strečnianska. Prítomný internista si nechcel špiniť ruky a rodinku poslal preč so slovami: „Keď sú takí machri, nech si to robia oni na Antolskej“.

Rodinke nezostávalo nič len prísť na druhý deň. Na piatom poschodí ju čakala milá pani v súkromnej internej ambulancii. S úsmevom si vypýtala 500 Sk poplatok, inak sú vraj čakacie doby 3 týždne. Keďže bola urýchlene nutná operácia, nezostávalo nič iné len vytiahnuť hnedú bankovku. Vraj nič iné, ani zobrať krv, netreba, stačá len prísť o jednej. Medzitým si rodinka vybavila ultrazvuk (už asi 5.krát) a znova sa vrátila o jednej.

Pred interným už čakalo viac ľudí, všetci objednaní na ten istý čas. Začalo nemalé šomranie, hádam až na mladú ženu, ktorá ticho sedela s veľkým krvácaním a bolesťami. Dostala sa na rad hádam za hodinu a pol. Ako sa rodinka neskôr dozvedela, ženu ešte 2 dni úspešne ignorovali, kým sa nedostavila na operáciu. Prešiel nejaký čas a rodinka sa dostala na interné vyšetrenie. Lekárka sa len čudovala, prečo nikto nebral krv, veď chýba test na zrážanlivosť krvi, ktorý je pred operáciou nevyhnutný.

Trebalo čakať na ďalší deň. To sa rodinka len tak mimochodom dozvedela, že o poschodie nižšie je štátna interná ambulancia, kde sa mohla vybaviť už pred dvoma dňami. Zostáva sa poďakovať lekárovi na gynekológii, že rodinku poslal do súkromnej ambulancie a ešte ju nechal deň navyše čakať. Podľa zákona, nemocnica, v ktorej sa deje operácia, má za povinnosť zabezpečiť bezplatné interné vyšetrenie. Ale ako to dnes chodí, keby prišiel človek bez peňazí, nechajú ho zomrieť na nemocničnej chodbe.

K operácii sa mladá pani dostala až v piatok (po týždni a ôsmich návštevách veľkej nemocnice). Ošetovateľ necitlivo zavelil: „Vyzliecť!“ a už to bolo. Na druhý deň, bez akejkoľvek kontroly (ak nerátame otázku: „Cítite sa dobre?“) mladú, už nie mamičku, prepustili domov.

Rodinka si vydýchla. Len na pár hodín. Večer v ten istý deň po prepustení nastali komplikácie a ťažké bolesti. Rodinka sa vybrala na pohotovosť, kam inam ako do veľkej modernej nemocnice, kde sa o všetko postarajú, kde skonštatovali, že nastalo zrážanie krvi v maternicni, ktorá sa začala zväčšovať. Nasledovali injekcie a možnosť ďalšej hospitalizácie. Pre lieky sa rodinka proti noci vybrala do lekárne v Ružinove, pretože lekáreň učupená pri veľkej nemocnici, pýche nášho zdravotníctva, cez víkend nefunguje.

Bolesti neprestávali a mladá rodinka sa vybrala znova na ultrazvuk a ďalšie vyšetrenie. Znova sa všetko zopakovalo – veľa ľudí, smutných, unavených, zúfalých a aj zdrvených. Videla aj mladú mamičku, hádam 18-ročnú, ktorá sa práve dozvedela, že jej dieťatko zomrelo. Zadúšala sa plačom, avšak nikto si ju tam nevšímal, ani na opakované prosby jej matky. Ešteže ľudia v núdzi vedia spolucítiť a mladú mamičku mnohí pustili pred seba.

Po mnohých strastiach sa mladá rodinka napokon dostala domov. Veci sa zlepšujú, aj keď nie zďaleka tak, ako by sa mali. Nemenovaný lekár sa začudoval, že kto robil danú operáciu. 

Zostáva bolesť v srdci a otázka – kam sa podela tá pýcha nášho zdravotníctva? Na Antolskej zostal len veľký kolos, ktorý musí zožrať neuveriteľné prostriedky na prevádzku, dlhé čakacie rady a bolesť. Ľudský prístup sa v mnohých prípadoch vytratil už dávno, česť výnimkám, aby sa nehádzali všetci do povestného vreca.

Natíska sa myšlienka, že nejde ani tak o chybu lekárov, ktorí sú často rozbehaní po vizitách, operačkách a nestíhajú ambulatné výkony. Ide skôr o neschopnosť zodpovedných riešiť problémy v zdravotníctve ako celku. V nemocnici na Antolskej sa ukazuje, že rozpredanie odborných ambulancií súkromníkom nie je veľmi systémový krok.

Rodinka napriek všetkému postretla aj milých ľudí, ktorí jej pomohli v ťažkom čase. Jedným z nich je pán MUDr. Jozef Zajac, ktorý sa okrem odbornej pomoci prejavil ako lekár so srdcom. Preto mu patrí naše poďakovanie.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Dobré ráno

Dobré ráno: V očkovaní je chaos, každý si robí po svojom

Ako vyzerá vakcinácia na Slovensku.

Komentár Petra Schutza

Keď vedenie štátu mentálne nestíha

Riziko, že "kontinuálny skríning" situáciu zhorší, nie je zanedbateľné.


Už ste čítali?