Muž konečne realizovaný ako otec?

Autor: Marek Piváček | 24.7.2009 o 12:09 | Karma článku: 9,69 | Prečítané:  2415x

Narodil som sa v metropole Záhoria, v Malackách. O pár mesiacov tomu bude okrúhlych 30 rokov (to nemôže byť pravda... J). Mal som šťastie na dobrých rodičov, kamarátov, prácu, dokonca i koníčky (miestami to boli poriadne kone), ktoré mi priniesli veľa pekného. A... stále som bol s niečím nespokojný.

Mám to asi v povahe. Niektorým stačí málo, aby boli dokonale šťastní – napríklad Rogerovi vyhrať grandslam v Paríži...J ale nie, myslím na tých „obyčajných“ ľudí (existuje vôbec obyčajný človek?!) lopotiacich sa v práci do úmoru, ktorí sa v narvanom autobuse plnom podobných osudov vracajú prespať do svojej búdky v králikárni. A predsa sú „happy“.


Ja som často ofrflal aj dobrú prácu, ktorú mám, kde sa, nalejme si čisté víno, až tak nenarobím (koľkí sa nadrú fyzicky a aj mentálne a ich prácu nikto neocení) a prinesiem domov peniaze, ktoré nás uživia. Ale nie, my muži (neviem či vačšina) sa musíme v práci cítiť realizovaní, úspešní, ocenení... žeby naša ješitnosť?!  Ani krásne počasie, voľný čas alebo všetky možné aktivity mi neboli niekedy dosť dobré. Ešte viac prehlbovali moju prázdnotu a nechuť niečo vôbec robiť.


Až raz... jedného krásneho dňa sa objavil malý ružový test z bakelitu a na ňom dve čiarky. Alebo skorej DVE ČIARKY! Čiarky môžu byť všelijaké... čo ja viem – napríklad čiarový kód na obale tovaru v potravinách, paličky písmen alebo slané tyčinky. Toto boli však čiarky, ktoré menia ľuďom život. Čiarky prinášajúce najkrajšiu zvesť, akú sme mohli dostať – budeme mama a tato, otec, tata, ocko, ocino... to všetko vám preblesne hlavou v jednej sekunde dôležitejšej ako milióny iných, ktoré nás na tú jednu pripravovali.

kod.jpg


Prešlo takmer osem mesiacov. Nehovorím, že som sa stal hneď optimistom, nefrflošom a výkvetom spoločnosti. Nie. Mnohé som si však uvedomil oveľa hlbšie, alebo som začal vidieť veci aj z iného uhla.

Predstavil som si moju mamu ako denno-denne kráča nemocničným parkom v Malackách na stanicu (je to dobrých 30 minút), aby sa tlačila vo vlaku do Bratislavy, bruško veľkosti piateho mesiaca, vo vlaku je veľké teplo alebo sa nekúri a jej je zima. Alebo na to, ako ma otec nesie na rukách, keď som si ako dvojročný rozbil hlavu na pni v parku. Vraj som sa nevedel nijako inak utíšiť, až som napokon zaspal na rukách, kde som sa cítil bezpečne.


Ako sa o mňa museli starať! Nehovoriac o tom, že svet ešte nepoznal pampersky, automatickú práčku a iné „vymoženosti“, ktoré pomáhajú pri dieťati. Keby len starať... strachovať sa, tešiť sa, učiť sa (prvé dieťa vraj vychováva knižka), diviť sa, žasnúť, plakať, radovať sa, obetovať sa... v neposlednom rade.


Až teraz som si mnohé uvedomil. Už len dve slová...

ĎAKUJEM a TEŠÍM SA!  

... veľmi, veľmi, veľmi sa teším na úlohu ocka! Na to malé stvoreniatko, ktoré už teraz mení náš život.

baby.jpg

možno bude vyzerať takto...

Foto - www.huonvalley.tas.gov.au

PS – držte palce, september sa blíži! J

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Dobré ráno

Dobré ráno: V očkovaní je chaos, každý si robí po svojom

Ako vyzerá vakcinácia na Slovensku.

Komentár Petra Schutza

Keď vedenie štátu mentálne nestíha

Riziko, že "kontinuálny skríning" situáciu zhorší, nie je zanedbateľné.


Už ste čítali?