Ježiš, jeho a moja Cirkev

Autor: Marek Piváček | 20.8.2010 o 10:26 | (upravené 20.8.2010 o 12:44) Karma článku: 10,30 | Prečítané:  1903x

Nie som teológom a všetko, čo teraz napíšem, nie je interpretácia učenia Cirkvi, ale moja osobná skúsenosť a názory.

Narodil som sa vo veriacej rodine. Určite som poriadne mrnčal, keď sa mi po čele zlievala krstná voda. To si nepamätám, keďže som bol pokrstený v šestnásty deň môjho života - 8.júna 1980.

Čo si však pamätám - naši nás brávali do kostola od útleho detstva, kde sa nám minúty zdali ako stáročia, jediným zaujímavým momentom bolo, keď sa mladá teta predomnou  zosypala na chladnú kostolnú dlážku. Nič viac - nič menej.

Ako šli roky, začal som si uvedomovať svoju existenciu, to že som na tomto svete, narodil som sa práve mojim rodičom, žijem v krajine, v ktorej nepanuje hlad ani vojna, mám dobré výsledky v škole. Už som netúžil stať sa požiarnikom, ale zachraňovať životy niekde v ďalekej krajine. Ale nič sa nedialo J. Všedno-nevšedný život petržalského tínedžera.

Moja cesta k vzťahu s Bohom

Keď som mal 15 rokov, spoznal som spoločenstvo mladých u saleziánov. Mal som 16, keď som dostal na starosti druháčikov v kresťanskom tábore. Ich otázky typu „môžem si vymeniť ponožky?" ma privádzali k úsmevu ale i k väčšej láske k nim. Cítil som sa ako ich otec a bola to pre mňa veľká škola života. Mnohí z nich ma vyhľadali po návrate z tábora a chceli sa ísť hrať. Tam sa začal môj život lámať. Uvedomil som si ako Boh riadi môj život, aký je môj život s Bohom úžasný, keď môžem urobiť niečo pre druhých. Už ma nedesila predstava, že raz zomriem, moje telo bude hniť v priestore 2 metre krát niekoľko centimetrov, zatiaľ čo život pôjde ďalej... ale bezomňa.

Uveril som, že Niekto, kto ma miluje, mi pomáha byť lepším a nenecháva ma samého na ceste života. Práve ľudia okolo mňa mi pomáhali, nastavili mi zrkadlo. Aj preto si vďaka osobnej skúsenosti myslím, že Cirkev ako spoločenstvo, dokáže človeka viesť, aby sa stával lepším. Ak je človek sám sebe bohom, čoskoro si upraví kritériá podľa seba. Chcem kradnúť? Veď krádež nie je až taký hriech! Chcem odísť od mojej ženy? Veď predsa mám právo byť šťastný! Aj keď svoje deti urobím nešťastnými...

Tých táborov, či už na Slovensku alebo na Ukrajine, bolo nespočetné množstvo. Môj vzťah s Bohom sa prehlboval, aj napriek tomu, že som ho toľkokrát sklamal. Boh ma nikdy neopustil. Dokonca ani vtedy, keď som sa zlomený bez chuti do života vrátil z Angoly. Pokorený s pocitom viny, odsudzujúci sám seba. Boli to práve kňazi a moje spoločenstvo, ktorí mi ukázali moju hodnotu v Božích očiach, aj napriek mojim slabostiam.

Spoločenstvo a dejiny

Každý máme svoju povahu. Svoje chyby ale aj to dobré, čo nám On vložil do srdca ešte predtým ako sme sa počali v lone našej matky. „Loosers and winners, saints and sinners" - ako spieva môj obľúbený Lenny LeBlanc. Áno, Cirkev tvoria hriešnici a ja sa k nim radím. Aj kňazi, ktorí zlyhali. Dejiny by vedeli rozprávať, mnohí radi argumentujú križiackymi výpravami alebo inkvizíciou. Dovoľte mi zopár pozitívnych príkladov, ktoré Boh vzbudil Cirkvi v pravom čase.

V čase, keď cirkevní hodnostári žili v prepychu, Boh povolal svätého Františka, ktorý sám na svojom tele ukázal žiarivý ideál chudoby. Zriekol sa majetku i synovstva v bohatej kupeckej rodine, aby svoj život odovzdal do rúk Božej prozreteľnosti. Pokladali ho za blázna, ale v priebehu niekoľkých rokov sa k nemu pridalo niekoľko tisíc bratov. Ako najznámejší zo synov Cirkvi miloval chudobu.

O takmer päťsto rokov neskôr Boh povolal sv. Vincenta de Paul, ktorý zakladal nemocnice, otrokov vykupoval z galejí, prihováral sa za chudobných a utláčaných.

V 19. Storočí to bol sv. Ján Bosco, ktorý stratil otca ako dvojročný. Napriek tomu sa stal otcom opustenej mládeže. V rozvíjajúcom sa Turíne - centre priemyslu - pomáhal vykorisťovaným sirotám, ktoré často museli pracovať v neľudských podmienkach. Dával im vzdelanie a dôstojnú prácu alebo sám sa zaručoval za nich. Mnohí vďaka jeho príkladu neskončili vo väzniciach, ale založili si šťastné rodiny alebo sa stali misionármi po celom svete.

Cirkev dnes

Je vraj nemoderná. Je proti antikoncepcii, potratom a eutanázii. Tieto postoje potvrdil pápež Ján Pavol II. v jednej zo svojich encyklík - Evangelium Vitae (Evanjelium života). Áno, toto všetko. Ale Cirkev nie je ani politik a ani populárna osobnosť zo šoubiznisu. Cirkev nepotrebuje byť populárna len kvôli tomu, že bude schvalovať všetko, čo si kto zapraje. Cirkev dostala od Boha poslanie, aby svetu zjavovala Jeho lásku. Aby dosvedčovala, že Boh človeka miluje aj napriek tomu, že človek často hľadá svoje šťastie sám... Aby sprostredkovala Božie odpustenie. Preto nemôže súhlasiť, aby bol človek zabitý v lone matky. Veď - aká by to bola láska k nič netušiacemu dieťaťu, ktoré by sa mohlo narodiť?!  Niekedy mi je veľmi smutno, keď počujem o tom ako išla žena na potrat a potom si celý život niesla v srdci trpkosť. Je to zakódované v hĺbke ľudského srdca - áno, toto mohol byť ľudský život. Aj také ženy Boh miluje a chce im dať svoje odpustenie. A Cirkev ich prijíma.

Mnohí nenávidia Cirkev, lebo im vstupuje do svedomia. Vo vnútri cítia vinu, ktorú sa snažia prehlušiť rušným životom, záujmami, prácou. Avšak toto všetko sa raz skončí. Pre každého v inom čase. Ako povedal Ján Bosco - „ešte som nepočul o človeku, ktorý by na smrteľnej posteli nariekal, že urobil veľa dobra". Áno -jediné, čo sa počíta, je láska. Ani príslušnosť k Cirkvi nie je vstupenkou do neba. Mám veľkú radosť, keď si spomeniem na mnohých neveriach kamarátov, ich život je naplnený dobrom a nezištnou láskou. Pre mňa osobne je inšpiráciou na konanie dobra (či už sa mi to darí alebo nie) Boh, ktorý je tak dobrý ku mne. Verím, že to je aj motivácia mnohých kresťanských lekárov, misionárov (ktorí nielen hovoria o Bohu, ale aj robia niečo pre lepší život - školy, nemocnice).

Pre mňa je Cirkev miesto, sú to ľudia, ktorí mi ukazujú ako byť lepším. Som rád, že kráčajú so mnou, lebo ja nie som nijaký svätec. Niekto povie Boh áno, Cirkev nie. Ja som povedal Cirkvi áno, pretože práve ona mi pomáha aspoň sčasti odkrývať nesmiernu Božiu lásku.

Verím, že každý máme svoju vlastnú cestu a vyjadrujem obdiv každému (či je moslim, kresťan alebo ateista), kto kráča tou svojou podľa svojho najlepšieho svedomia.

 


 

Nechcem zakazovať diskusiu, aby každý mohol napísať svoj názor, ale prosím všetkých (na oboch stranách), aby sa konečne raz zdržali osobných invektív a diskutovali vecne.  Ďakujem.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Dobré ráno

Dobré ráno: V očkovaní je chaos, každý si robí po svojom

Ako vyzerá vakcinácia na Slovensku.

Komentár Petra Schutza

Keď vedenie štátu mentálne nestíha

Riziko, že "kontinuálny skríning" situáciu zhorší, nie je zanedbateľné.


Už ste čítali?