Spomeniem príhodu (asi navždy mi utkvela v pamäti), ktorú som zažil s týmto naozaj super chlapíkom.
Je február. Zima. Zvyšky snehu v našom krásnom mestečku nad Dunajom. Prichádzam do kancelárie, kde sa dozvedám milú správu. Vraj mám ísť pracovne niečo pomerať do Martina. „Reku, to bude hračka“, pomyslím si. Nabehnem do podzemnej garáže, vyhliadnem si „tú moju Fabku“ a štartujem. Ešte predtým skúšam všelijaké páčky, ktoré na našom Favorite vyzerali inak. Viem, kde sú svetlá a stierače, to som už frajer.
Auto sa pomaly rozbieha. Prvá križovatka. Druhá. Dostávam sa z mesta. Všetko ide ako po masle... až: „nejako to tuším hádže“, pomyslím si, „ale to bude tým snehom“, uisťujem sám seba. Ďalším zopár stoviek metrov. To už sa auto kníše ako loďka na rozbúrenom mori. Kontrolky blikajú ako zmyslov zbavené. Nebudem zastavovať. Konečne parkovisko. Servis BMW.
Vybieham z auta a mojim očiam sa naskytne žalostný pohľad. Pneumatika rozkmásaná ako keď Mišo Schumacher dostane na efjednotke defekt v tristovke. To z čoho idú kúdele pary, bude asi disk. Moja prvá výmena defektu „live“. Snažím sa vybrať rezervu, ale akosi to nejde (keby som ja vtedy vedel o bezpečnostnej skrutke...), tak sa dám na zúfalé odkrúcanie kolesa. Lepšie povedané torza, čo zostalo trčať na náprave. Nič.
Komu zavolám? V hlave mi lietajú myšlienky rýchlosťou blesku. O minútu sa už nerozpakujem. Zúfalým hlasom volám Pištovi (šéfovi), čo sa stalo. Ako malé decko revem, že „ja tam zostanem, lebo to nejde a nech príde“. Snaží sa ma upokojiť, ale po chvíli zistí, že to je márne. Som rozčúlený. Vraj príde, počujem napokon.
O ďalších pár minút už nechápavo krúti hlavou nad kolesom. „Tak to som ešte nevidel“, vyjde z neho. Naťahuje sa s kolesom. Ja tam len stojím. On dychčí a odfukuje. Následne beží do servisu obďaleč a vracia sa asi s najväčším kladivom môjho života. Trieska a trieska. Ja nevydám ani hlások. A znova to isté „buch-buch“ prehlušujúce všetko naokolo. Zvyšky kolesa odpadávajú.
S pocitom dobre vykonanej práce dohliada na mňa ako nasadzujem nové koleso na zničenie. To už zvládam. „Ešteže je tu, ten môj šéfko – anjel strážny.“
Pomaly vyrážame. Mňa čaká neúrekom služobiek (bez menších problémov), jeho návrat do kancelárie. O kolese už nepadlo ani slovo. Nikdy. To ma povzbudilo viac ako všetky slová na svete.
Veď aj ja som človek. Raz za čas sa dostanem do prúseru a je to najväčšia radosť stretnúť človeka, ktorý ma vie z tej kaše dostať a nič mi pritom nevyčíta.
Zatracovať vie totiž každý, povzbudiť a pomôcť len tí praví kamaráti. A keď to je váš vlastný šéf, je to bingo na celý život.
PS – venujem Pištovi, môjmu ex-bossovi z nemenovaného mobilného operátora.