Vždy mi to príde akosi zaťažko. „Aké to je, byť starý a nevládny?“, premýšľam v duchu. „Toto je koniec človeka, kedysi plného sily, mladosti a všetkých radostných vecí?!“ Človeka, ktorý žil, pracoval, miloval a nakoniec... zostal sám.
Snažím sa vžiť do ich kože a nemám veru najlepší pocit. Všetci sú mladí a zdraví a ja sa tu motám. V električke pohľad s dávkou nevôle. „Zase ďalší dedo, čo sa tlačí do sedadla.“
„Čo bude potom, potom, keď to budem ja, ale už nie ja?!“ Nie ja, ktorého som poznal. Akokoľvek sa budem snažiť, toto zostane pre mňa tajomstvom ukrytým až do onoho veku, keď zakúsim všetko, o čom mi teraz prichodí len dumať.
Mnohí starí ľudia sú nervózni, alebo sa nám tak javia. Nie však všetci. Veľa z nich je plných múdrosti, ktorá sa nedá obsiahnuť čítaním kníh. Veď kedysi navštevovali prvých pár tried ľudovej. Napriek tomu prežili hodnotný život, ktorého krížiky sa im vryli hlboko do dlaní. Dlaní, srdca, duše.
Jedného dňa som sa na bicykli vybral k mojej starkej do dedinky vzdialenej asi osemdesiat kilometrov. Keďže bol večer, zostal som na noc. Babka, ako to u nich býva, ma vítala ešte teplučkými rezňami, vraj musím byť po takej ceste ako vyhladovaný vlk. Veru, dobre mi padli. Bolo to po prvý raz, čo som bol u nej sám. Dedko zomrel pred pár rokmi. Pri večeri sme sa začali zhovárať. A náš rozhovor sa postupne menil na monológ. Rozhovorila sa. Ako bola mladá, ako treli biedu a vtom spoznala jeho – dedka. „Bol o štrnásť rokov starší, ale počkal na mňa,“ spomínala so zábleskom v očiach. Vydala sa v osemnástich. Bol vraj najlepší tanečník „a fešák v dedine.“ Ja si ho už pamätám len ako múdreho starca, ktorého nikdy neopúšťal optimizmus.
Starká prešla všetkymi etapami svojho života. Bol to vskutku dojemný večer a ja som sa vo vnútri chvel, čo som nijako nechcel dať najavo. Svoje rozprávanie zakončila slovami (po záhorácky): „Marečku, biu to krásny život s ním.“ A ja som vedel, ba priam bytostne cítil, že svoj život naplnila. Čestnou prácou (vstávala o tretej ráno do družstva), láskou k rodine, výchovou detí a vierou.
Často premýšľam čím ja naplním svoj život a čo bude na jeho konci. Budem nervózny, sklamaný životom a nevrlý? Vďaka ľuďom ako starenka (tak ju po domácky voláme) viem, že sa dá prežiť krásne, naplnený a najmä s inými a pre iných. Nielen pre seba. Nemala ľahký život, ale kto ho má?! Každý si nesie nejaký menší či väčší krížik. Ruka v ruke s obetou kráča radosť a požehnanie.
A verím, že na jeho konci budem môcť povedať: „Bol to krásny život.“ A potom nebudem mať už strach, čo bude ďalej. Budem sa tešiť zo života v plnosti. Verím tomu, aj keď niekedy mi je úzko. Vtedy si kladiem otázku: „Načo vlastne žijem a kam smerujú moje cesty?“
