Kde som nechal kúsok srdca – Ukrajina 1.

Autor: Marek Piváček | 5.9.2006 o 19:34 | Karma článku: 9,68 | Prečítané:  2453x

Na niektorých miestach človek nechá svoje srdce. Vlastne kúsok srdca. Ten kúsok zostane ľuďom, ktorí ho na oplátku doplnia svojím kúsočkom. Veľkú časť toho môjho si „ukradli“ deti z jednej zakarpatskej dedinky.

Všetko sa to začalo v električke, v strede tuhej zimy, keď sa ma kamoška spýtala či by som nechcel v lete ísť na tábor na Ukrajinu. V návale nadšenia som sa sľúbil. Leto sa blížilo. Skoro som aj zabudol, ona mi to však pripomenula. Vraj mám týždeň na rozmyslenie. Keď nadišiel deň D, prišiel som s tým, že ja nikam nejdem. Keď som však videl všetkých ako sa tešia z toho, že prišiel ďalší chalan do tímu, nemal som to srdce a „NIE“ sa mi priamo na jazyku zmenilo na „ÁNO, JASNÉ“. Tak som zakopal dvojtýždňovú dovolenku vo Francúzsku a vymenil ju za niečo nejasné na Ukrajine. Písalo sa leto 99. 

Prvá z mojich 8 ukrajinských anabáz sa začala šesťhodinovým čakaním na hranici. V dodávke sme sa potili ako králiky v klietke. Vystúpiť sa veľmi nedalo. Až keď chcel vedieť zvedavý colník, čože to máme v tom narvanom kufri. „Nič“, hovoríme svorne. „Otkryť!“, znel povel. Vtom sa vykotúľalo asi zo 10 futbalových lôpt určených na tábor. Rozutekali sa po celej šírke. Chlapíka to šoklo asi viac ako nás. Pozbierali sme a naveľa-naveľa sme sa vydali cestou necestou, ktorá bola skôr tou necestou. Po rokoch som si zvykol.  

Stopäťdesiat kilometrov nám dalo riadne zabrať. Akoby to bolo včera, pamätám si náš nočný príchod. Domáci, teda jedna rodina, nedbali a prichystali nám kráľovské privítanie. Na druhý deň nás predstavili v miestnej „Cerkvi“ – grétokatolíckom kostole, ktorý bol vlastne dreveným prístreškom. Cítil som sa ako na výstavke psíkov. Tetušky i urastení chlapi si nás skúmavo premeriavali. Miestny kňaz (tiež Slovák) prezradil kto sme a čo chceme. Vraj denné tábory pre deti a mladých. Tí sa hneď nahrnuli.

deti02.jpg

Stretnutia s nimi sa konali ráno, poobede a často aj do neskorého večera. Prichádzalo ich stále viac a viac. Pomôcky, ktoré sme mali pripravené, sme po nociach dorábali, aby zvýšilo pre všetkých.  Deti a mládež boli podobní tým našim, ale predsa úplne iní. Na Slovensku by človek až nechápal vidiac 14-ročných chalanov ako „žobronia“ o ďalšiu omaľovánku. Veľkým trhákom bolo pexeso, ktoré sme im priniesli ako úplne prví. Hralo sa cez deň, do noci, požičiavalo sa z domu do domu. Deti boli veľmi vďačné, vtom sme pocítili veľký rozdiel.  

pexeso.jpg

deti01.jpg

Nenechali sa zahanbiť ani dospelí, ktorí nás začali pozývať na návštevy. Po čase som mal pocit, že si urobili rozpis, kto nás kedy zavolá. My sme zo zdvorilosti nechceli odmietnuť. Tak sa mi podarilo, že som nalačno vypil 2,5 deci vodky. Tete sa nezdalo, že som do seba nešupol decový pohárik na jedenkrát, tak mi po dohovore a doliatí, prikázala urobiť tak hneď dva razy. Po menšom „zatmení“ ma od najhoršieho zachránil dobrý obed.  Niektoré stretnutia s ľuďmi boli nezabudnuteľné. Prichádzali sme aj do veľmi chudobných rodín. Už sme o nich vedeli dopredu. Aj napriek našim zdvorilým rečiam, pohostili nás z toho mála, čo sami mali. Asi nikdy nezabudnem na Vianoce v rodine malého 6-ročného Serheja. Žil s babkou a mamou, ktorá trpela epilepsiou. Otec ich opustil, keď zostal v Čechách pri inej. Priniesli sme im veľkú krabicu saloniek a nejaké doláre od dobrých ľudí zo Slovenska. Mame aj babke sa kotúľali po tvári veľké slzy a veľmi nás vyobjímali. O dva nich nato mi Serhej doniesol hrubé vlnené ponožky. Ručne upletené bábuškou. Doteraz ich považujem za najkrajší dar, aký som kedy dostal. Dar srdca.

Serhej.jpg
Malý Serhej alias "Serijoža"

Aj keď v to prvé leto nikto z nás nevedel jazyk (kamarátka slabo po rusky), platilo to známe:  deti sú vždy najlepšími učiteľmi. Chlapci mi ochotne čo-to povysvetľovali najmä pri futbale. S tými staršími sme to ťahali až do tmy. S niektorými sme sa stali nerozlučnými kamarátmi a ja som veril, že sa ešte stretneme. Boh mi doprial, aby sa tak stalo ešte mnohokrát. Ale o tom už v ďalšom článku. O futbale, o bývaní, o miestnej diskotéke a Ternove - dedinke, kde som nechal kúsok svojho srdca.
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Podľa vzoru Slovenska. Rakúšanov čaká plošné testovanie, Viedeň plán kritizovala

Rakúsko už objednalo približne sedem miliónov antigénových testov.

KOMENTÁR PETRA SCHUTZA

Pandémia nám nadelila ďalší typ megaškandálu

Demisia sa pod rúškom udržania Smeru od moci scvrkáva na činy priamej korupcie.


Už ste čítali?