Človeku je ťažko odísť... – Ukrajina 3.

Autor: Marek Piváček | 21.9.2006 o 8:42 | Karma článku: 4,90 | Prečítané:  1863x

Jurij bol po celý život ráznym chlapom a tak trochu mi pripomínal môjho nebohého dedka. Za môjho pobytu v ukrajinskom Ternove som sa vystriedal u viacerých ochotných rodín, ale tá jeho zostane pre mňa navždy prvou a takpovediac adoptívnou.

Žil v malom domčeku so svojou ženou, ktorá bola sťa anjel. Tichá, usmievavá a zbožná. Presný opak Jurija Michajloviča, výbušného, svojho času učiteľa, riaditeľa školy a kurátora (niečo ako kostolník). Osadenstvo domčeka dopĺňali ich dcéra Mariana s vnučkou Šaškou.

Akoby to bolo včera, pamätám si prvý príchod a bývanie v tejto rodinke. Malá, vtedy sotva 11-ročná Saška sa hanblivo krčila pri mame, čudujúc sa, čo robí tých zo dvadsať cudzincov v ich kuchyni. Medzitým sme sa skamarátili. Ja som ochorel  a teta Mariana, keďže bola lekárka, „dala ma do laty“. Keď nezabrali tabletky z večera a teplota 39C neklesla, ráno sa rozhodla pre radikálny rez – dostal som mojich prvých 6 (časom ich pribudlo) injekcií na Ukrajine. Na druhý deň som hral futbal zdravý ako rybička.

Roky pomaly plynuli a ja so svojím chatrným zdravím som bol stálym „klientom“ tety Mariany. Aj napriek tomu, že sme bývali vždy u iných ľudí, návšteva u Jurija bola pre nás sviatkom. Také zvítanie sa so svojimi. Vždy som mal pred ním priveľký rešpekt. Ako vojačik pred generálom.Všetky bariéry pominuli jedného dňa leta 2002. Ako som dumal, čo priniesť na návštevu môjmu „generálovi“, ktosi mi vnukol myšlienku na dobré slovenské pivko. Tak som zobral zo dve plechovky Bažanta a šup-ho „v hosti“ ako sa u nich vraví. Jurij bol nadšený a hneď mi núkal Sašenku za ženu. Medzitým vyrástla a veru – nebol by to zlý obchodJ. Na to, že niekoho má len mávol rukou, že „Mareka si bude brať a basta“. Zatiaľ sme sa my dvaja pri stole červenali. Saša úplne.

Prišli sme aj o rok. Ja opäť s pivom. Ešte pred návštevou som sa dozvedel, že Jurij zomiera. Vraj rakovina. Slovo a fakt, ktorý desí. Bol už len tieňom muža-generála. Za pivo ticho poďakoval ani ho neotvoriac. Na moje slová, že všetko bude fajn, veď dcéra ho vylieči (snažil som sa, aby aspoň trochu pookrial), len pomaly odpovedal: „To je koniec“. Boli to slová stareckej múdrosti.

Jurij sa nemýlil. Asi o dva mesiace nadišiel jeho čas. V noci zavolali k nemu otca Janka, slovenského kňaza, ktorému Jurij veľmi pomohol, ale aj narobil svojou panovačnou povahou veľa trápenia. Mesiace spolu nekomunikovali. Len bábuška (Jurijova žena) sa objavovala na bohoslužbe.

Janko mi prezradil správu o Jurijovej smrti. „Ako to prijal?“, pýtal som sa. Je to zvláštny pocit, keď zomrie niekto, s kým má človek za sebou toľko krásnych chvíľ. „Veľmi sa bál, vraj narobil v živote veľa zla, veľmi veľa ľudí sa kvôli nemu trápilo... “. Janko bol celú noc až do rána s ním. Zomrel krátko po jeho odchode. Verím, že sa pomerili (s Jankom i s Bohom) a Jurij mohol spokojne odísť.Taký je život človeka – na konci sa všetko zúčtuje a človeku padne zaťažko odísť. Verím však, že na dobrý účet nikdy nie je neskoro. Bodaj by to platilo aj pre Jurija Michajloviča, „ternovského generála“.

rodsasa.jpg
Saška s mamou a bábuškou
janko.jpg
V strede otec Janko, slovenský kňaz v Ternove

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

O čom vypovedala Jankovská v kauze Búrka a prečo? (video)

Adam Valček o výpovediach Moniky Jankovskej.

KOMENTÁR PETRA SCHUTZA

Pandémia nám nadelila ďalší typ megaškandálu

Demisia sa pod rúškom udržania Smeru od moci scvrkáva na činy priamej korupcie.


Už ste čítali?