Santo Subito

Autor: Marek Piváček | 19.10.2006 o 7:35 | Karma článku: 13,93 | Prečítané:  8216x

Na mojich potulkách po horách ma cesty, nie je tomu až tak dávno, zaviedli do poľského mestečka Zakopane. Z diaľky sa hrdo pnel vrch Giewont (zasadený do krásnej panorámy Tatier), s krížom na vrchole. Čo ma však ešte viac zarazilo, bolo množstvo vlajok na stožiaroch po celom mestečku. Žltobiele a jasnomodré sa skveli v ranných lúčoch slnka. Vraj na počesť slávneho Poliaka - Karola Wojtylu. „Dobre,“ pomyslel som si a vydal sa stúpať do už spomínaného kopca. Po návrate ma čakalo ďalšie prekvapenie – drevený kostol so sochou, na ktorej sa bronzovými písmenami vynímal nápis: SANTO SUBITO – Nech je svätý. Z celého miesta bol cítiť duch usmievavého a dobrotivého Otca, ktorého milovali najmä mladí po celom svete. V pondelok uplynulo 28 rokov odkedy zazneli jeho pamätné slová: „Nebojte sa!“ Jedni z prvých, ktoré povedal tomuto svetu ako Ján Pavol II.

Mnohoráz som sa snažil v duchu preniesť do oných chvíľ. Námestie sv. Petra, dav ľudí, napäté ticho, možno aj plač. Nie je tomu tak dávno, čo zomrel Ján Pavol I., po 33 dňoch v úrade. Vychádza biely dym na znak novej voľby.  „Kto ním bude?“ – vo vzduchu visí jediná otázka. „Karol, kardinál Wojtyla“ – odpoveď vyrážajúca dych.  Šum zosilnieva, nikto si to nevie vysvetliť. „Kto to vlastne je?“ – pýtajú sa ľudia. „Mama, a to je Afričan?“ – ťahá mamu za rukáv malý chlapček. „Nie, buď ticho“ – odpovedá mama.

„Tak ten nebude rozumieť našej reči“ – povzdychne si mladá Talianka.

pope6.jpg

 Vtom prichádza nový pápež. Na pohľad mladý, nemá ešte ani šedivé vlasy. Hovorí plynulou taliančinou (v dave sa šíria správy – vraj ovláda niekoľko jazykov): „Povolali ma z ďalekej, ale vo viere blízkej krajiny...“ Nasleduje prvý potlesk. „Ak niečo poviem zle vo vašej – našej reči, prosím opravte ma.“ Tým si všetkých získa. Nasleduje ďalší nadšený aplauz. Na záver zopakuje výzvu, tak potrebnú pre dnešnú dobu: „Nebojte sa!“ 

Dni bežia priam závratnou rýchlosťou. Neodmietne ani jedného novinára (valia sa ich stovky), čo je prijímané s nadšením vo svete médií. Ako prvý pápež vôbec zriadi tlačovú agentúru Svätej stolice. Na súkromné raňajky pozýva ľudí zo všetkých oblastí, aby s nimi viedol rozhovory.

pope13.jpg

 
 

Nemá problém diskutovať s učencami, vedcami, ale zastaví sa aj pri skupinke robotníkov, ktorí budú na toto stretnutie dlho spomínať. On si zaspomínal s nimi na svoje roky ťažkej práce v kameňolome počas nacistickej okupácie, ktorá ho uchránila pred koncentrákom.

pope3.jpg

 

Život však nemá ľahký – v dvoch rokoch mu zomiera mama, neskôr brat lekár a napokon aj otec. Pretĺka sa životom, študujúc tajne teológiu a venujúc sa svojej veľkej láske – divadlu (niektoré z jeho hier sa hrajú dodnes). Tou ďalšou, priam magickou, sa mu stali hory.Tesne pred zvolením za pápeža vtipkuje s novinármi: „A viete, že polovica poľských kardinálov vie lyžovať?“ To, že boli len dvaja, zatajil.  

Hneď v ďalšom roku sa začína rozvíjať fenomén zvaný pápežove cesty – jav dovtedy nevídaný. „Nie každý si môže dovoliť pricestovať k pápežovi, tak musím ja prísť k nim“ – komentuje to so samozrejmosťou jemu vlastnou.

pope19.jpg

pope20.jpg
 

Začína v Amerike, vracia sa rodnej vlasti (kde vyvoláva ošiaľ a návaly nadšenia obyčajného ľudu ako i zmätok v radoch komunistickej garnitúry), prichádza vliať nádej čiernemu kontinentu a nevyhne sa ani Turecku. Všade si získava sympatie najmä mladých ľudí. Najkrajšie to je vidieť na štadióne v Casablance, kde mu skanduje na slávu vyše 100 tisíc mladých zástancov islamu. Nachádza cestu k židovskej komunite, ktorá prijíma podanú pravicu. Aj za cenu ospravedlnenia sa za mnohé krivdy, ktoré boli spáchané v minulosti. S dojatím sa modlí pri Múre nárekov a vkladá doň svoju prosbu podľa židovskej tradície.

Jediné dvere, ktoré zostali pred ním zatvorené – bohužiaľ až do jeho smrti – boli v Moskve. V mieste, kam veľmi túžil prísť.

assisi1.jpg

 

13.máj 1981 sa navždy zapíše ako dátum pokusu o atentát na Jána Pavla. O 17:19 Turek Mehmet Ali Agca strieľa z tesnej blízkosti - vraj najistejšou zbraňou na svete. Okamžitá operácia trvá 6 hodín. Jednými z prvých slov pápeža sú: „Modlite sa za brata, ktorému som ja zo srdca odpustil“. Neskôr ho navštevuje vo väzení a na jeho prosbu je Ali Agca v Jubilejnom roku 2000 prepustený na slobodu.

agca.bmp

 
 

Popri bohatej pisateľskej činnosti (14 encyklík na rôzne aktuálne témy ako práca, rodina, viera + stovky listov) sa živo zaujíma o dianie vo svete. Hlboko ho znepokojuje konflikt v Iraku a občianske nepokoje na Balkáne. Vyzýva k zastaveniu násilia a k modlitbám za mier a jednotu. Je tradičným účastníkom stretnutí v Assisi, ktoré sa stávajú znakom jednoty medzi rôznymi náboženstvami. Popri bohatej činnosti nezabúda na milované hory (keď mu napríklad oznámili vysvätenie za biskupa, sedel práve v kanoe s pádlom v ruke). Keď je času menej, zájde do kaplnky. Viackrát ho možno vidieť ležiac na tvári na znak pokory pred Bohom.

 

Pri svojich cestách a audienciách na Námestí sv. Petra  sa s láskou prihovára deťom. S mladými si rád zažartuje, kde vôbec nevidno vekový rozdiel, ktorý každým rokom narastá.

pope24.jpg

 
 V roku 1990 využíva pád železnej opony a prvý raz zavíta do Československa. Ako sám povedal – Slováci sú jeho srdcu veľmi blízki a preto navštívi Slovensko ešte dvakrát. Stretnutie s mladými v Nitre v roku 1995 patrí medzi najpamätnejšie. V žiari zapadajúceho slnka rozpráva mladým, ktorí odpovedajú nadšenými výkrikmi. Na tie pápež kontruje svojimi hláškami, ktoré vyvolávajú opätovné výbuchy smiechu a nadšenia. („Sľúbite mi, že budete dobre žiť?“ – pýta sa. „Sľubujeme“ – nadšene voláme. „No to poznáme!“ – zavtipkuje) Hovorí sa, že mladí ľudia vycítia, kto ich má naozaj rád. Tu to platilo stopercentne.  

Roky pribúdajú a on so stále väčším vypätím síl podniká ďalšie cesty. Ozýva sa Parkinsonova choroba, človek s ľútosťou pozerá na jeho trajúce sa ruky. Avšak duch zostáva nezlomený. Srdce by možno chcelo povedať viac, ale hlas zlyháva. Tak je tomu i v roku 2003 na stretnutí v Petržalke.

 

pope16.jpg

 
 Prichádza posledný deň. Posledný na tejto zemi. 2.apríl 2005. Tísicky ľudí sa zhromažďujú na námestí pod oknami, v ktorých ešte stále svieti svetlo – znak toho, že ešte žije. Pred niekoľkými hodinami odmietol akékoľvek umelé predlžovanie života. Lúči sa o 21:37 večer. Svet nachvíľu stíchol.  

O týždeň sa koná pohreb. Čísla očakávanej návštevy sa rôznia. Skutočnosť vyráža dych – odhaduje sa 3 milióny prítomných. Vedľa seba sedia štátnici, ktorí voči sebe rozdúchavali nenávisť po celé desaťročia. Dielo zmierenia, o ktoré Ján Pavol tak usiloval, sa napĺňa v tejto chvíli. Na truhle je položené Sväté Písmo, v ktorom si listuje vietor. Na koniec obradu sa symbolicky zabuchlo. Skončil jeden ľudský život. Ako to raz niekto pekne vyjadril, nebol to len veľký pohreb, ale najmä pohreb veľkého Človeka.

pohreb.jpg

 Človeka obety, bolesti, ale aj radosti a láskavosti. Človeka pre niekoho možno vzdialeného, ale pre milióny tak blízkeho. Človeka sympatického, otvoreného, muža dialógu, práce, pevných zásad (čo mu niekedy bolo vytýkané najmä v oblasti morálky). 

Hneď po tejto udalosti sa začali množiť hlasy vyzývajúce na blahorečenie tohto pápeža, ktorý si získal srdcia. Mnohé z nich v návale emócií, avšak stále neutíchajúce.  

Jedným z nich bol i ten v poľskom mestečku Zakopane pod bronzovou sochou – „Santo subito – Nech je svätý!“

zakpane.JPG
 
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?